Trasa

Markuška – Slavošovce – dolina pod Homôlkou, Ostrý vrch – Kohút – Faltenovo sedlo – Stolica - Slanské sedlo – sedlo Severná lúka - sedlo Šumiacka priehyba – Červená Skala

Z Košíc prichádzame v piatok ráno do Rožňavy, odkiaľ sme pôvodne plánovali pokračovať autobusom do Slavošoviec. Na stanici vidíme pripravený autobus smerom do Brdárky a v momente sa rozhodujeme, že sa zvezieme do Markušky a odtiaľ „cez kopček“ do Slavošoviec. Ten „kopček“ bol nakoniec celkom slušný kopec, ale aspoň sme nemuseli v Rožňave čakať takmer hodinu na autobus. Keď prechádzame cez Slavošovce, vypýtame si od miestneho Róma vodu na cestu, prehodíme s ním ešte pár slov a púšťame sa po značke. Naproti nám ide teta v kroji a osloví nás tvrdou gemerčinou: „však už mi dajte niečo z tých batohov“. V šoku ani neviem, čo jej mám odpovedať. Cestou mi potom chodí po hlave táto scéna, ktorá mnou dosť otriasla. Máme pomerne obnosenú výstroj a naše šaty majú ďaleko k luxusu, pre tú tetu však zrejme symbolizujeme „bohatých“ z mesta, ktorý by sa mali o svoje „bohatstvo“ podeliť. Viem, že táto časť Gemera je dosť chudobná (napriek tomu tu takmer nevidieť domáce zvieratá), ale bol som v oblastiach, kde je ozajstná chudoba. Žiadny horal v Albánsku, Turecku, Bulharsku či Maroku mi však nikdy nič také nepovedal. Skôr ma pozval na šálku čaju alebo kus syra...

Púšťame sa po žltej značke a chceme sa čím skôr dostať na hlavný hrebeň. Za podchodom značku strácame, čo si onedlho uvedomujeme. Nechce sa nám vracať a preto pokračujeme po doline, ktorá ide zhruba rovnobežne so značkou, vedúcou po chrbte svahu. Náš omyl ale nakoniec vôbec neľutujeme, lebo zrazu zbadáme niečo úplne nečakané a prekvapujúce. Pri ceste, vedľa potoka, je diera v zemi, do ktorej vedú rebríky. Najprv nás napadá, že je to jaskyňa, na informačnej tabuľke však čítame, že je to prepadnutý strop železničného Tunelu pod Homôlkou, ktorý je súčasťou nedokončenej železničnej trate Revúca – Tisovec z rokov 1941 – 1944. Absolútne nechápeme, ako v takom teréne, priamo pod potokom, mohol premávať vlak, to miesto vyzerá ako z katastrofického filmu. Milovníci technických pamiatok by však boli určite nadšení.

Pokračujeme ďalej dolinou a v strmej zákrute odbočujeme z hlavnej cesty a ďalej ideme nevýraznou zvážnicou vedúcou popri potoku. Na jednom mieste sa zvážnica rozdvojuje, naberáme vodu z potoka, volíme cestu na pravo a púšťame sa do stále strmšieho svahu. Po dosť úmornej ceste strmo nahor sme konečne na hrebeni, kde už pokračujeme po modrej značke. Po chvíli sa dostávane na Ostrý vrch (870 m n.m.), odkiaľ už vidíme mohutný chrbát Kohúta.
Dívam sa na horu a v mysli sa mi vynára spomienka na jeden starší článok v novinách o tom, ako guľový blesk zabil niekde na lúke pod Kohútom 80 oviec aj s bačom. Ten kopec má niečo do seba...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri ďalšom postupe začínajú ťažkosti s priechodnosťou terénu. Na rozsiahlych úsekoch sú vývraty, veľké stromy treba obchádzať alebo preliezať. Našťastie počasie je ideálne, výhľad je dokonalý a neporušené úseky lesa sú miestami doslova magické.

Pomaly sa zvečerieva a my už máme tiež toho dosť. Nakoniec sa utáboríme priamo na hrebeni v lese, okolo sú skaly a vývraty, vietor celkom slušne duje a ja si pred tým, ako zaspím, prajem, aby neprišla víchrica. Ráno sa dohadujeme, či už sme v sedle pod Kohútom alebo nie. Sedlo je nakoniec ešte takmer hodinu pred nami. Posledný strmý úsek výstupu na vrchol je dosť krutý, pod vrcholom si preto ešte zájdeme sadnúť si na okraj rúbaniska, odkiaľ vidíme celý Muráň ako na dlani. Konečne vrchol Kohúta... Miestami je ešte sneh, les má atmosféru ako z Pána prsteňov. Na každej čistinke rastú koberce šafránu, slnko svieti, nikde ani človiečika.

Po chvíli pokračujeme ďalej po modrej značke, smerom na Stolicu. Vo Faltenovom sedle na jednom mieste opäť schádzame zo značky, cestička nás privádza k prameňu a o kúsok ďalej k malej poľovníckej chate Javorinka. Vtedy už vieme, že sme mimo modrej, ale stačí ísť kolmo hore k hrebeňu a o chvíľu sme opäť na značke. Okolitý les má miestami pralesný charakter, niektoré jedle a smreky môžu mať aj 200 rokov. Miestami sú pásy vyschnutých smrekov bez kôry, lykožrút tu však len dokončil to, čo v skutočnosti spôsobili posledné suché roky a ďalšie faktory. Na týchto miestach je terén rozrytý od ťažkých mechanizmov a všade vidieť stopy po činnosti drevorubačov, čo v nás nevyvoláva príliš dobré pocity. Na chodníku je však plno stôp vysokej, vidíme vlčí aj medvedí trus a vývržky sov, les teda chvalabohu žije.

Prichádzame do sedla Harová a čaká nás posledný úsek pred vrcholom Stolice, opäť poriadne strmý. Našťastie je pri chodníku výdatný prameň, v ktorom sa umyjeme a uhasíme smäd. Hore na Stolici ma najprv prekvapí, aká je zarastená, čakal som tu skôr horské pasienky. Preto pokračujeme ešte kus po modrej, až nakoniec kúsok napravo od chodníka nachádzame otvorenú plochu, z ktorej je neskutočný výhľad. Priamo pred nami sa vlní celá Muránska planina, vidím dokonca strechu chaty pod Muránskym hradom a v diaľke sa týčiaci Kľak. Napravo od nás, akoby na dosah ruky, je zasnežená Kráľova hoľa, ktorej vrchol výnimočne nie je zahalený v oblakoch a vzadu za ňou na horizonte sú Vysoké Tatry. Je zbytočné rozprávať, stačí ležať a vnímať...

Ďalej pokračujeme už omnoho voľnejším tempom, do večera je dosť času. V Slanskom sedle opúšťame modrú značku a pokračujeme po červenej. Po necelej hodinke voľného klesania sa naľavo od nás otvára horská lúka, opäť vidíme pred sebou nekonečné lesy Muráňa a pod nami neskutočne hlboké a strmé doliny, ako stvorené pre medvede. Zvažujeme, či sa utáboríme na tejto lúke, je však ešte dosť skoro a preto pokračujeme až po sedlo Šumiacka priehyba a ešte kúsok po zelenej značke, kde si na pasienku s roztrúsenými smrekmi staviame stan. Priamo naproti nám je Kráľova hoľa a celý hrebeň Nízkych Tatier. Večer sa schladí, predsa sme len dosť vysoko, začnú húkať sovy a my vieme, že zajtra už musíme zísť do doliny.

Ráno nás preberá k životu káva, našťastie je pri ceste neďaleko nás prameň, takže sa umyjeme, zbalíme a púšťame sa po zelenej značke smerom na Červenú skalu. Po chvíli prídeme k tabuľke, umiestnenej priamo na turistickej trase s nápisom „Sťahovanie dreva – vstup zakázaný“. Tabuľku ignorujeme, pretože sme na trase a okrem toho nemáme záujem o vracanie sa a zložité obchádzanie kvôli drevorubačom. Ešte že je nedeľa a v lese našťastie nikto nepracuje. Míňame úsek rozrytý ťažkými mechanizmami a konečne schádzame do hlbokej doliny s krásnym starým zmiešaným lesom, ktorý priam vyžaruje silu a pokoj. Tu môže človek najlepšie vidieť, čo nám dáva neporušená príroda. Cestou míňame veľmi pekné staré drevené útulky pre drevorubačov, ktoré pripomínajú salaše. Na pravej strane sa v lese vynárajú vápencové bralá, ktoré pripomínajú, že už sme na hranici Muránskej planiny.

Prichádzame do Červenej Skaly, malej a dosť zanedbanej dedinky, ktorá má tú výhodu, že tu stoja rýchliky. Cestovné lístky si kupujeme v staničnej krčme spolu s pivom. Okrem nás je tu len pár turistov z Čiech, ktorí si kupujú lístky „jenom po hranice“. Oni ešte stále najviac chodia na viacdenné prechody...

Fotogaléria k článku