Doprava

Na túru, na tento tak nespočetne ospevovaný vrchol, sa vydávam autobusom z Brezna do Červenej Skaly. Je začiatok februára 2005, víkend a nádherné aj keď mrazivé počasie. Tlaková výš sa už drží niekoľko dní a ja pevne verím, že do nedeľnajšieho rána žiadna neočakávaná zmena počasia nenastane. Aby som nemusel začínať túru až z Červenej Skaly, požiadal som vodiča autobusu, či by nezastal pri odbočke na Šumiac (keďže tento spoj nešiel cez Šumiac, preto odporúčam zistiť si, či daný spoj zachádza do obce). Takýmto spôsobom je možné ušetriť 10-15 minút putovania po asfaltke, inak ceste 1. triedy I/66. Tomu sa však nevyhnete, ak prichádzate vlakom do Červenej Skaly, ibaže by ste si počkali na nejaký ten spoj, ktorý vás odvezie priamo do obce. Napriek tejto „skratke“ ostávajú 2 km do obce Šumiac, odkiaľ začína samotný výstup na vrchol. Ak máte to šťastie ako ja, a zvezie vás niekto z domácich na aute do dediny (a to bez toho, že by som stopoval!), získate tak 20 minút k dobru.

Výstup

Na to ako sa v zime dostať až na vrchol Kráľovej hole máte niekoľko možností. Tou najjednoduchšou je, ak máte známeho v Rádiokomunikáciách, vyviezť sa ratrakom. Pre lyžiarov samozrejme na lyžiach, ale keďže sa tu nenachádzajú žiadne lyžiarske vleky, (najbližší na Telgárte) treba si to vyšľapať pekne na pešo, ale za to zjazd bude o to príjemnejší. Skialpinisti to majú jednoduchšie. Založiť pásy a hor sa. Nemusia sa brodiť (samozrejme, ak nenapadalo aspoň pol metra čerstvého snehu). Pre ostatných smrteľníkov ostáva ísť po svojich (na snežniciach alebo bez nich). Výhodu máte vtedy, ak zamestnanci rádiokomunikácií prešli celú cestu ratrakom a medzitým nesnežilo. Vtedy je výstup relatívne ľahký, keďže odpadá brodenie sa snehom. Je presne 14 hodín, keď sa vydávam z miestneho námestíčka. Hoci turistický smerovník ukazuje do cieľa 3 hod. po modrej turistickej značke, treba rátať s tým, že uvedený čas platí skôr pre letné podmienky. Brodenie v snehu určite tento limit neurýchli. Ale kto má prírodu rád a aj nejakú tú kondičku, tomu to samozrejme neprekáža. Chodníkom sa rýchlo dostávam na horný koniec obce, odkiaľ sa môžem kochať pohľadom na východnú časť Horehronského podolia. Onedlho ma pohlcuje ihličnatý les, výhľady si tak musím odložiť na neskôr. Po stopách ratraku sa mi ide dobre, zabáram sa maximálne 3-5 cm. Za týchto podmienok očakávam, že vrchol dobijem okolo 16 30. Úsekom cez priesek pridávam do kroku, pretože chcem stihnúť západ Slnka. Aj keď je v tieni stromov chladnejšie, prvé kvapky potu nenechajú na seba dlho čakať. Keď turistický chodník prvýkrát pretína cestu vedúcu zo Šumiaca na Kráľovu hoľu (prístupná len pre Radiokomunikácie, Lesy SR a im podobným VIP, ale na bicykloch je to bez problémov), pokračujem práve po spomínanej ceste. Po novembrovej víchrici je turistický chodník ďalej nepriechodný (nielen Vysoké Tatry, ale aj Nízke Tatry postihla veterná smršť, len málo ľudí o tom vie, viac). Pre tých, ktorí sú tu prvýkrát alebo tu už boli dávnejšie si treba dať pozor pretože je tu spravená nová cesta, kvôli tomu, aby lesníci mohli zvážať drevo po spomínanej víchrici. Malá pomôcka, ktorým smerom ďalej: mapa vás nesklame, pretože táto nová cesta v nej nie je zaznačená. Ale aby to bolo jasné: ak ste tvárou k vrcholu, treba pokračovať po ceste, ktorá sa stáča doprava a tá, ktorá je rovno pred vami, tú si netreba všímať. Cesta je stále v tieni vysokých smrekov. Po asi poldruha kilometrovom úseku je možné opäť sa napojiť na turistický chodník. Vyratrakovaná cesta a stĺpy elektrického vedenia ukazujú, na ktorých miestach treba zísť z cesty a napojiť sa na chodník. Týmto úsekom sa dá bez prekážok prejsť až do Predného sedla (1451 m). Len občas možno vidieť ako sa polámané stromy opierajú o elektrické vedenie. Cestou stretávam lyžiarov, ale aj peších turistov, ktorí si boli vychutnať nádherný slnečný deň na Kráľovej holi a teraz zostupujú do Šumiaca. Čo ma aj teší, pretože sa chystám hore spať, a keďže je tam dosť málo miesta na spanie určeného pre turistov, mohol by som sa hore trochu porozťahovať. Konečne prichádzam do Predného sedla. Z tohto miesta možno na západe, pri dobrej viditeľnosti, vidieť najvyšší vrch Nízkych Tatier – Ďumbier, ktorý je odtiaľto vzdialený cca. 43 km. Masív Orlovej na hlavnom nízkotatranskom hrebeni, s krížom na jeho vrchole, je vidieť bez problémov. Len všade prítomné ihličnany zakrývajú pohľad na cieľ túry. Ale stačí sa podať trochu doľava (na západ) a vytúžený vrchol máte rovno pred nosom. Ostáva už len 500 m prevýšenia. Z Predného sedla pokračujem po ceste (ktorá je od tohto miesta až po vysielač asfaltová, samozrejme v časoch bez snehovej pokrývky) až po Kráľovu skalu. Schválne som si vybral túto variantu. Je možné pokračovať aj po turistickom chodníku, ale keďže tadiaľ už ratrak neprejde a chcem sa vyhnúť prípadnému brodeniu sa a tým oneskoreniu, pokračujem po spomínanej ceste. Chodník odporúčam skialpinistom, ktorí chcú byť čo najskôr hore, ako ísť okľukou po ceste. S pribúdajúcimi výškovými metrami les ustupuje a začína prevládať typicky hôľna krajina. Výhľadu na juhovýchod bráni len Kráľova skala, no zato pohľady na juh – Muránsku planinu a Horehronie si už môžem vychutnávať. Na tomto úseku je možné si nabrať pitnú vodu, no v zimnom období je toto miesto zavalené snehom (zato poteší pri letných výšľapoch na bicykli, keď dochádza voda, pretože je hneď pri ceste). Blížim sa k odbočke na Kráľovu skalu a stretávam toľko spomínaný ratrak. Tu zmením smer, už nepokračujem po ceste, po ktorej sa vďaka ratraku tak dobre šlo, ale idem priamo po tyčovom značení na vrchol. Výstup si začínam vychutnávať, pretože viem, že západ Slnka stihnem ešte aj s rezervou. Častejšie venujem svoje pohľady na juh a JV, pretože už aj Kráľova skala prestala brániť v rozhľade. Konečne vidím špičku vysielača. S pribúdajúcimi metrami sa predlžuje. Zrazu som zbadal vrchol Lomnického štítu. Hurá. O chvíľu som hore. Pohľad na východnú časť Vysokých Tatier, kúpajúcich sa vo februárovom Slnku je fantastický. Zrýchľujem krok, nech tú krásu vidím čo najskôr. Budovu vysielača mám pred sebou. Je 16 20, stihol som to celkom rýchlo (aj keď na letný výstup po „modrej“ za 1h 14 min to má ďaleko). Ostáva 100 m, zhodím veci v miestnosti určenej pre turistov, vyberám fotoaparát a fotím všetky svetové strany. Samozrejme najprv Vysoké Tatry. Nevedel som sa dočkať kedy ich uvidím, pretože pri tomto výstupe môžete na pohľady na sever zabudnúť a to dovtedy, kým neprídete až na samotný vrchol. Slnko pomaly zapadá a okolité kopce sa obliekajú do červenkastého pyžama. V ten deň okrem mňa, prichádzajú na Kráľovú hoľu ďalší štyria skialpinisti. Stretol som ich tesne pod vrcholom, pretože išli po „modrej“.

Ubytovanie

Mnohých asi bude zaujímať ako to je s ubytovaním v tomto kúte Nízkych Tatier. Je pravda, že najbližšie oficiálne miesto vyhradené na prenocovanie je turistická útulňa Andrejcová. No okrem neho je možné využívať aj malú neuzamknutú miestnosť (predsieň) s dvoma drevenými lavicami, radiátorom a kanvou vody a samozrejme vrcholovou knihou. Poskytuje možnosť sa schovať pred zlým počasím, prípadne núdzovo prespať na zemi. Keďže sme teraz piati, budeme sa trochu tlačiť. Máme šťastie. Zamestnanec Rádiokomunikácií, ktorí sa po skončení služby vracia z prechádzky, nám povoľuje prespať aj v susednej miestnosti, ktorá je vlastne vstupom do samotnej budovy vysielača. Miesta tak máme viac než dosť, a k tomu ešte jeden radiátor navyše. Keďže kanva s vodou chýba, pýtame sa, či môžeme nejakú vodu dostať. Starší pán nám ju ochotne po krátkej chvíli donesie. Po krátkej večeri sa pomaly ukladám do spacáka. Ešte vybehnem pozrieť von hviezdy, ale tuhý mráz mi nedovolí dlho ostať von. Zaliezam do spacáka a neviem sa dočkať východu Slnka. 6h 56min vychádza Slnko. Dovtedy ponuré doliny a tmavé kopce v slnečnom svite rýchlo menia farbu. Vychutnávam si tento okamih. Výhľady sú impozantné. Na severe panoráma Vysokých a Západných Tatier, dokonca na SZ vidno Malú Fatru s Veľkým Rozsutcom. Na západe kraľuje centrálny hrebeň Nízkych Tatier s Ďumbierom a Chopkom, ďalej za ním je masív Prašivej. Voľným okom jasno rozoznať vysielač na Suchej hore v Kremnických vrchoch. Pohľady na JZ patria Slovenskému Rudohoriu a na juhu Muránskej planine. Na východe rozoznať Kojšovskú hoľu. Je to nádhera. Je 9 hodín. Nechce sa mi, ale musím sa vrátiť. Posledné pohľady na Vysoké Tatry a zostupujem. Vraciam sa tou istou cestou. Slnko už začína pripekať. Cestou dole stretávam prvých skialpinistov, ktorý si chcú užiť slnečnú lyžovačku. Prichádzam do Šumiaca, pozerám na Kráľovu hoľu a viem, že onedlho sem prídem znovu.

Výbava

Ak sa chystáte len na krátky výlet „na otočku“ úplne vám postačí náhradné oblečenie, niečo pod zub a dosť vody. V zimnom období sú vhodné lyžiarske paličky a snežnice, ale dá sa zaobísť aj bez nich (ako aj v prípade tohto výstupu). V prípade čerstvo napadnutého snehu však vrelo odporúčam. V prípade dlhšej túry, napr. „hrebeňovky“, prípadne plánovaného prenocovania v budove vysielača je spacák nevyhnutný (aj keď už som raz prenocoval aj bez neho, spal som priamo na lavičke, ale veľmi som sa nevyspal). Lyžiarske paličky vám budú dostatočnou oporou pri výstupe s objemným nákladom na chrbte.Pre lyžiarov a skialpinistov bude určite lákadlom Šumiacky žľab. Tunajší terén neposkytuje až toľko možností výšľapov ako ostatné skialpinistické oblasti, ale zato prevýšením im dostatočne konkuruje. Viac informácii tu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]