Z Bratislavy vyrážame v sobotu skoro ráno. Na úvod pristávame v dedinke Dreistetten, odkiaľ sa vyberáme k "rozcvičkovej" ferrate Währingersteig (B-C). Po dlhšom blúdení a stúpaní lesom vtipne prichádzame k vrcholu ferraty. Zostupovú cestu si teda dáme dva razy. Nástup sa nachádza vpravo dolu pod jaskyňou Einhornhöhle. Ferrata má len 60 výškových metrov. Prvý úsek je klasický "bleskozvod", čiže lano v stene, potom nasleduje dlhý rebrík a už sme hore. Zostupová cesta je pekná, s rebríkmi a dreveným mostíkom. Návrat k autu a štartujeme za väčším adrenalínom.

Wildenauersteig

Parkujeme v dedinke Zweiersdorf a vyberáme sa ulicou Fortstrasse hore. Nasledujúcu hodinku strávime blúdením a hľadaním cesty, lebo napriek návodu z www.bergsteigen.at nie a nie trafiť. Napokon sa nám to s pomocou miestnej turistky podarí, takže tu je návod: Po ulici Fortstrasse stále hore, asfaltka pod lesom odbočí doľava, pokračujeme stále po nej. Keď zase odbočuje dohora, odpojíme sa a pokračujeme po lesnej ceste, po rovine. O nejaký čas sa napojíme na červenú značku, ktorá nás aj so žltými tabuľkami vedie lesom k "Seiser Toni." Vyvedie nás na ďalšiu lesnú cestu a ňou pokračuje k žltej značke. Vnoríme sa do lesa a onedlho sa stretneme s modro-bodkovaným chodníkom, ktorým prídeme až k nástupu na ferratu. Trvá to celkom dlho a vystúpame do slušnej výšky.

Konečne nástup. Wildenauersteig je zaujímavá tým, že istenie pozostáva výhradne z kramlí, nečakajte žiadne lano. Kramle sú navyše od seba dosť ďaleko, nič pre krátke nohy. Radšej sme od začiatku zvolili istenie sa vlastným lanom a dobre sme urobili. Presun šiestich osôb tak trval o niečo dlhšie, ale určite to prispelo k väčšej psychickej pohode. Prvé úseky po kramliach majú náročnosť B až C. Náročnejší úsek klasifikácie D je na mieste traverzu vpravo, kde sú kramle od seba veľmi ďaleko a navyše treba na jednom mieste prestúpiť z kramlí tvaru U do kramle tvaru T. Po úspešnom zdolaní tejto časti sa odopíname od lana a ďalej pokračujeme už len istením sa ferratovým úväzom. Stúpame prudko hore ku komínu. Na niektorých miestach, kde je ferravý úväz príliš krátky, si pomáham "odsedákom".

A nasleduje najväčšia lahôdka. Vnárame sa do komína. Kramle sú tu našťastie bližšie, ale vrtenie sa v komíne s nabaleným batohom na chrbte (spíme hore na chate) je dosť problematické. Batoh zavadzia, gravitácia ťahá dolu a ešte sa treba nielen držať, ale aj precvakávať. Napokon svoje najnáročnejšie miesto prejdem a dostávam sa k závalu. Batoh dolu z chrbta a pripínam ho na karabínku. Nad dierou stojí Rado a logisticky zaisťuje vyťahovanie batohov. Takže popri lezení teraz treba ešte aj tlačiť batoh hore dierou. Po vynorení sa z komína mám pocit, že som na diaľnici. Napravo má štand Rado, vľavo zlaňuje stenu početná skupinka. Ja musím zvládnuť opätovné nasadenie batoha a kľučkujem po kramliach medzi davom hore. Záverečný C-D úsek a je to.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pauze sa poberáme príjemným borovicovým lesom k chate Hubertushaus, kde spíme. Turistické ubytovanie je celkom komfortné, pivko dobré a tak tam zakotvíme dlhší čas. Turistická nátura sa však nezaprie a tak pred spaním dávame ešte cca dvojhodinovú prechádzku po planine spojenú s návštevou ďalšej chaty a testovaním ďalšieho pivka.

Agroturistika

Ráno sa nám nechce zostupovať klasickou cestou, tak sa vyberáme opäť k ferrate, inšpirovaní včerajším zlaňovaním rakúskej či nemeckej partie. Máme v pláne na dva razy stenu z druhej strany komína zlaniť a potom zostúpiť lesom. Zlaňovanie, najprv ku komínu a potom dolu prebehne v pohode, hoci pri šiestich ľuďoch a jednom lane trvá pomerne dlho. Dolu v lese naše nadšenie opadá pri zistení, že sme ešte veľmi vysoko a a lesom sa nedá zostúpiť len tak - za stromami padajú dolu ďalšie stienky. Uvažujeme nad rôznymi alternatívami a smermi, napokon sa vyberáme krížom cez les po modrých bodíkoch. Teraz by sa nám zišla mapa, ktorú sme pred odchodom nevedeli zohnať. Bodíky nás privedú k ferratovému lanu, ktoré nás vedie cez skalu niekam dolu. Ostáva dúfať, že to nie je výstupová ferrata, po ktorej schádzať by nebolo veľmi príjemné.

Po kratšom úseku vedúcom dolu ferrata pokračuje traverzom cez svah, pripomínajúci lievik, na jeho okraj. Tu lano končí a modrý bodík sa smeje zo stromu x výškových metrov nižšie. Treba sa k nemu dostať po maximálne eróznom svahu, kde sa pri každom kroku kus z neho zosúva aj s nami. A dolu hlbina. Ťažký a psychicky náročný úsek prechádzame balansujúc, s pridržiavaním sa akýchkoľvek kamienkov a korienkov, hocičoho. Konečne strom, pri ktorom opäť začína lano. Je však tenké a natiahnuté len tak medzi stromami, čiže sa hojdá a pridržiavať sa ho veľmi nedá.

Onedlho však opäť končí a sme na kraji ďalšieho výrazne erózneho žľabu. Na jeho konci je skalná stienka, odkiaľ sa na nás smeje nielen modrý bodík, ale aj Ľubo, ktorý žľab akýmsi nadprirodzeným spôsobom prebehol. Po tom, čo sa dvaja z polovice žľabu vrátime na kúsok pevnej pôdy, lebo to s nami vyzeralo na zrútenie sa dolu, Rado vyťahuje lano. V miernej hĺbke pod sebou vidíme lesnú pôdu a Ľubo tvrdí, že tam je už chodník. Prehadzujeme teda lano okolo jediného vhodného stromu a Rado zlaňuje v kúdoloch prachu spolu so zeminou dolu a stráca sa v kríkoch. Tak vzniklo príznačné pomenovanie tohto zostupu - agroturistika. Za kríkmi ešte nasleduje stienka, lano však bez problémov siaha po (konečne!) pevnú zem. Po kratšej obhliadke zisťujeme, že sme na včerajšom modrobodkovanom výstupovom chodníku, takže žiadne blúdenie už nehrozí.

HTL Steig

Presúvame sa do dedinky Maiersdorf a od nej k vstupu do parku, kde sa cez víkedy a sviatky platí mýtny poplatok. Nie je to veľa, a dostaneme sa autom na parkovisko takmer priamo pod stenu, k nástupu to je odtiaľ asi 5 minút. HTL Steig vedie takmer po celý čas kolmou stenou, pričom prekonáva 300 výškových metrov. Z predchádzajúcej návštevy tejto ferraty vieme, že cyklistické rukavice sú nevyhnutnosťou a k pohode významne prispejú lezky na nohách. Ľubo je jediný, kto si trúfa prejsť ju v tvrdých vibramách.

Cesta začína kratším nezaisteným úsekom, slúžiacim zrejme na odradenie tých, pre ktorých by ferrata bola príliš ťažká. Nasleduje zopár preistení a dostávame sa k najťažšiemu, mierne previsnutému miestu klasifikácie D - E. Miesto náročné na silu aj psychiku prejdeme nie veľmi technicky, s použitím "odsedáku" prakticky pri každom do steny zapustenom istení. Nasleduje komín, ktorý dá tiež zabrať, je náročný na silu a vyžaduje veľa premýšľania (a odsedávania). Po kratšom úseku, kde sa dá konečne postaviť na obe nohy a oddychovať, nás čaká platňa s nohami na trenie, a náročný traverz cez puklinu doprava hore. Potom ešte kratší D úsek a sme v polovici, na krátkom mieste, kde treba prejsť cca 8 metrov pešo. Posadáme si a oddychujeme. Opodiaľ spod skaly nás kontroluje malý kamzíček. Zotrváva na svojom mieste po celý čas našej prítomnosti.

Ďalší úsek je ľahší, medzi B a C-D. Dostávame sa na dohľad vyhliadkovej plošiny Sky Walk. Pri minulej návšteve tam stáli davy ľudí, z ktorých množstvo sa istotne hore dostalo autom, a pozorovali nás ako atrakciu. Tentoraz ich rozoženú blesky a hromy, prichádzajúce z čierňavy nad nami. Momentálne sa nachádzame na mieste, kde sa dá odbočiť na Blutspur, extrémne ťažkú, i keď krátku ferratu náročnosti E. Treba k nej odbočiť mierne vľavo hore. Ferrata začína nezaisteným trojkovým lezením, za ktorým je hneď previs. Minule sa nám ho nepodarilo prekonať a teraz pri hroziacej búrke nad tým ani neuvažujeme. Rýchlo schovávam foťák a naťahujem na batoh pláštenku. Potom sa rýchlo ľahším traverzom presúvame k ďalšiemu náročnému, ale krásnemu miestu.

Vzdušný traverz nad priepasťou, vyžadujúci trenie a silu v rukách, obchádza skalu. Lezky sa mi na niektorých kolmých miestach šmýkajú, ale zvládam to bez problémov, rovnako ostatní. Všetci sa nachádzajú v takých fotogenických polohách, že ešte teraz ľutujem neuvážené schovanie foťáku, najmä keď sa búrka vzdialila. Myslieť na jeho vybranie je nereálne, lebo všetci čakajú, až sa dostanú na oddychovejšie miesto, a tak sa musím rýchlo presúvať ďalej. Ešteže fotí Juro, ktorý sa mimochodom pred týmto úsekom prezul do sandálov, lebo lezky ho tlačili. Dlhokánskym krokom prekračujem puklinu a pokračujem vľavo hore. V zákrute foťák vytiahnem, ale už mi to veľmi nepomôže, najkrajšie miesto je ďaleko za nami.

Vyľudnený Sky Walk máme priamo nad hlavou a užívame si posledné metre "déčkovej" časti, opäť trenie, ale myslím, že už sa to nikomu nezdá náročné. Cieľ. "Vyvalíme" sa na trávičke a pozeráme výhľad. Hroziaca čierňava nás zaženie do neďalekého hostinca, v ktorom prečkáme dážď. Pri zostupe po červenej trase 231 nás chytí ďalší, ktorý strávime pod malými strieškami informačných tabúľ. Pred najprudšími zákrutami asfaltky Ľubovi s Paľom zastaví auto, ktoré ich zoberie na parkovisko, a tak môžu prísť po nás a zachrániť nás pred ďalšou sprchou. Dážď a pokročilá doba rozhodnú o nabratí smeru na Bratislavu, na Hohe Wand sa ale určite opäť vrátime.

Foto: autorka, Juraj Zopp

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek