Pešiu túru začneme v obci Smolník, ktorá sa pýši pekne obnoveným centrom. Minulosť obce je viac než pozoruhodná. Dnes bežná obec, ukrytá v Hnileckej doline iba nostalgicky spomína na krásne zašlé časy, keď ložiská pyritovo-meďnatých rúd s obsahom striebra a zlata umožnili rozvoj baníctva a rovnako i samotného vtedajšieho mestečka Smolník. Svoj najväčší rozkvet zaznamenalo v 14. storočí a jeho význam potvrdila i návšteva Jozefa II., ktorá zaznamenala aj podporu samotného baníctva. Kráčame tak po miestach kde kráčali aj cisárske nohy. Dnes už málokto vie, že mestečko malo aj svoju mincovňu a dokonca i divadlo s otáčavým javiskom. To všetko už patrí minulosti, ako i hlas klopačky, ktorá zvolávala baníkov do práce.

Dnes sme prišli relaxovať do okolitej prírody. Neobídeme však malý hostinec schovaný v rodinnom dome a kochajúc sa dômyselným detailným vybavením definitívne zabúdame na minulosť. Za krátky čas nás už vábi žltá turistická značka. Modrá obloha a usmiate slnko, ktoré je toho leta pomerne skúpe na úsmevy, posmeľujú pri prvých stúpaniach. Aby sme zabudli na fyzickú námahu, vychutnávame slnečné lúče, spev vtákov, šum lístia a pekný výhľad pri pohľade späť do doliny. Stále verní žltému značeniu zdolávajúc výšku 1133 m na Malom Suchom vrchu si doprajeme oddych a čaká nás už iba pohodlná príjemná cesta lesom na Hekerovu s krásnou vyhliadkou, kde vidieť vzdialenú Kráľovu hoľu, ba i tatranské štíty. Hekerova má hôľny charakter a to ešte netušíme, že lúky sú nasiaknuté vodou ako špongia. Túru máme spestrenú o disciplínu „boj o suchú obuv“. Na rázcestí pri Bielych skalách vo výške 1251 m preberá štafetu červená značka. Tá okrem zmeny smeru prináša aj úplne iný charakter lesa. Chvíľu je to prudké klesanie hustým ihličnatým lesom, o chvíľu zas mierne stúpanie za potlesku čepelí listov listnáčov pri miernom vetríku. Miestami sa listnáče spriatelia s ihličnanmi a prinášajú kompletnú nádheru našich hôr. Takto rozhýčkaní krásnou túrou nás čaká jahôdka na šľahačke a to Skalisko vo výške 1293 m.

Stojí tu teda naozajstné skalisko, ktoré umožňuje kruhovitý výhľad do okolia. Spätný pohľad na miesta odkiaľ sme prišli nám ukazuje krásu hôr a dolín, ktorých odtiene zelene sa menia podľa vzdialenosti. Znova identifikujeme Hekerovu i Malý Suchý vrch, zároveň spoznávame Kojšovskú hoľu. Presne na opačnej strane skaly sa nám naskytá úplne iný pohľad. Mierne zvlnené planiny prekvapujú strmými členitými okrajmi, ktoré príkro spadajú do zníženín, kde je ukryté mesto Rožňava. Keďže po takej nádhere sa človeku poriadne zatočí hlava a aj únava sa hlási o slovo, vrelé doporučujem oddych na blízkej chate pod Volovcom, ktorú spravujú turisti z Rožňavy. Zavedie nás tam zelená značka, ktorá od Skaliska prudko klesá dole a vedie priamo popri chate. Tak teda oddych.

Chata pod Volovcom

Chata má krásnu polohu. Pri pohľade na Rožňavu, v ktorej už začínajú blikať svetla lámp, mysticky na nás pôsobí hustý smrekový les po pravej strane. Strašidelný dojem vyrovnáva pohľad na vábivý listnatý les vpravo. Hororovým večerným zvukom nedáva šancu štebotavý prameň pred chatou, ktorému ruka človeka zvýšila sebavedomie i hlasitosť. Samotná chata tu stojí ako nemý svedok rôznych udalosti už dlhé roky. Rozprávajú za ňu kovové štíty ktorými je zvonku vyzdobená. Čítame dátumy rôznych výstupov turistov. Úplne iný dojem získavame pri pohľade na pamätnú tabuľu so stručným oznamom tragickej udalosti. Fantázia začína pracovať. Kto sa chce dozvedieť viac, nech sem príde, veď čo je krajšie ako získavať informácie na základe vlastného poznania. Keď ho pritom môžeme ešte okoreniť romantikou, nič lepšie nepoznám. Vnútro chaty je tiež bohaté na informácie. Tu sa k slovu dostávajú fotografie na stenách a kroniky, kde za každým zápisom hľadáme ľudí, ktorí sa tu cítili fajn. V chate vládne pohoda, domácka atmosféra. Tá sa ešte vylepší, keď správca v prípade záujmu vyčaruje jednu, alebo i dve gitary, aby chata ožila ožila.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Smer Henclová

Ráno veľmi neradi opúšťame chalúpku, ale čakajú nás nové zážitky. Vstupujeme do hustého smrekového lesa, ktorý na nás večer pôsobil tak tajuplne. V dennom svetle v ňom nachádzame rôzne krásy ako i viditeľné stopy, ktoré tu zanechali pravdepodobne diviaky. Napájame sa na zelené turistické značenie. Umožňuje nám ešte nádherný posledný výhľad na planiny a Rožňavu, kým nás definitívne pohltí zmiešaný les. Stále mierne zostupujeme dole, netrápia nás už výšľapy a časté serpentíny nám umožňujú vychutnať si cestu vo všetkých smeroch. Na jednom úseku nám cestu skríži srnka – znova máme o zážitok naviac. V doline nás vítajú rozkvitnuté lúky a my sa dostávame do pomerne dlhej obce Henclová. Nový moderný šat jej výrazne dávajú prevažne víkendoví obyvatelia. Henclová v svojej histórii tiež ukrýva zaujímavé tajomstvá. Je to napríklad legenda o láske krásnohorského pána k tunajšej dievčine. Láska sa skončila tragicky a to pomstou Bebekovského rodu, ktorý tento nerovný vzťah potrestal zrovnaním so zemou celého vtedajšieho mestečka. Oveľa krajšie je rozprávanie o tom ako za teplých nocí vidieť v diaľke svetielka permoníkov, ktorí strážia ešte neobjavené zlato pred ľuďmi. Neveríte? Treba sa presvedčiť na vlastné oči.