Svet Hochlantsch a Bärenschutzklamm
Niektoré kúty Slovenska, Európy, či sveta, ktoré človek už niekedy navštívil, sú mu také sympatické, že mu učarujú a ostanú natrvalo uložené v „hardisku“. Túži ďalej spoznávať aj iné, nové kúty, ktorými by mohol ešte zaplniť kapacitu svojej pamäte, no niekedy má potrebu oprášiť prežité spomienky a to tým najlepším spôsobom, akým to ide. Opäť navštíviť svoje obľúbené miestečka.
Ležím si na posteli a je mi dobre
Je 16.5.2008, 18:30 hod a ja ležím v posteli so slúchadlami na ušiach. Počúvam svoju obľúbenú hudbu a snažím sa zaspať, pretože posledné dni som veľa ponocoval. Vtom však zvoní telefón. Maťo.
„Čau Peťo. Máš zajtra niečo na pláne? Nie? Tak už máš. Poď do Rakúska. Uvoľnilo sa mi jedno miesto.“
„No fajn, ale ja nemám nič nachystané.“
„A čo by si chystal. Bagetu kúpiš v Bratislave na pumpe, polievku na horskej chate a ako ťa poznám, určite si tam dáš aj pivo.“
Rozhodnuté. Po troch rokoch opäť navštívim jedno z najkrajších zákutí Rakúska. Bärenschutzklamm a nádherný kopec Hochlantsch vo Fischbacherských Alpách.
Mixnitz
Autobus ma vyzdvihuje o 1:15 hod na klasickom mieste. Kamarát mi už inak ako „podmostový“ ani nepovie. Nastupujem totiž pod mostom, na dvojprúdovke medzi Prievidzou a Novákmi. Cestou do Bratislavy ešte pozbierame niekoľkých ľudí. Takmer celú cestu prespím. V Bratislave sme o 3:30 hod. Máme ešte polhodinku do odchodu, takže využívam komfort prerobenej pumpy a uhasínam smäd svojím obľúbeným 12 stupňovým produktom Topolčianskych sladovní. Sú 4:00 hod a konečne sme kompletní. Môžeme vyraziť. O chvíľu sú už všetci v inom leveli.
Mixnitz nás víta ranným pokojom podhorskej dedinky, ktorý je len občas prerušený prechádzajúcim vlakom. Na kruhovom objazde vidíme zákaz vjazdu pre autobusy do dediny a tak odbáčame vpravo popod most. Za mostom, opäť vpravo, zaparkujeme. Je to zadarmo, nikde totiž nevidíme búdku na vyberanie parkovného. Pred pár rokmi sa dalo dostať autobusom až na koniec dediny na vcelku veľké parkovisko. Chystáme sa na túru, pijeme kávičku od šoféra, niektorí si dávajú štartovacie pivečko a keď sú všetci pripravení, môžeme konečne vyraziť.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Bärenschutzklamm
Cesta ku tiesňave je dobre vyznačená a šípky nám nedovolia blúdiť. Na začiatku Medvedej ulice nás víta dvojmetrový, z dreva vydlabaný maco. Neodolám a už mu sedím na pleciach. Postupujeme po asfaltke, ktorá končí pri malej farme. Milky sa vonku pasú a ich Chanel 5 sa šíri okolím.
K začiatku tiesňavy je to hodinka najprv príjemným chodníkom, neskôr širokou štrkovou cestou. Kdesi vľavo počujem kohúta a čudujem sa, kde sa tu tak ďaleko od dediny rozkrikuje. Keď prejdem za zákrutu, vidím tým smerom akýsi statok. Už mi je jasné, že to nebola opitá kukučka. Pivo vypité pri autobuse mám už dávno na čele. Kvapčí zo mňa a ja som mokrý viac ako kôň, ktorý práve dobehol Veľkú Pardubickú. Prichádzame k „bráne“ do tiesňavy. Kupujeme hromadnú vstupenku a po krátkej prestávke, keď čakáme aj na posledných, vstupujeme do tiesňavy.
Hneď po pár metroch prechádzame mostom a prvýkrát prekračujeme horskú riavu. Chodník vedie vedľa potoka, ktorý je hlboko vrezaný do mäkkého vápenca. Prechádzame okolo akejsi drevenej búdky, ktorá slúži ako odpočívadlo, prípadne kuchynka alebo jedáleň. Tu začína pravá tiesňava. Drevené rebríky a mosty sú miestami dosť nestabilné. Zábradlie je veľmi úzke, takže občas musím ísť takmer bokom. Vodopády hučia a vo vymletých hrncoch sa krúti spenená voda. Odpadové drevo po opravených rebríkoch je len tak pohádzané po zemi, alebo na dne tiesňavy. Zodpovední si s tým ťažkú hlavu nerobia. Asi čakajú na veľkú vodu, ktorá to uprace za nich.
Zdolať 450 výškových metrov a 164 rebríkov a mostov nám trvá takmer dve hodiny. Na konci tiesňavy sa z lesa pred nami vynára horská lúka a na nej chata Wh.z.Guten Hirten. Niektorí z nás ostávajú na terase chaty, iní využívajú možnosť posedieť si na lavičkách pri chate, či len tak poležať si v tráve. Využívame prítomnosť chaty a utrácame prvé eurá. Čapované pivko je ten pravý nápoj vysmädnutých slovenských horalov. Dlho sa nezdržujeme. Rýchlo sa zberáme ďalej. Aj preto, lebo z tiesňavy sa začínajú trúsiť väčšie skupinky ľudí. Z ich úst však počujeme známu, nám to ľubozvučnú reč. Za autobus Slovákov. Uvoľňujeme im miesta a vyrážame na druhú časť našej túry.
Hochlantsch 1720 m
Prechádzame krížom cez ohradu, kde podľa voľne pohodených bômb usudzujem, že sa tu pásavajú rakúske fialové kravky. Ideme červenou značkou č.746. Okolo nás prechádza niekoľko cyklistov, ktorí tu majú ideálne terény. Vchádzame do lesa a zakrátko prichádzame ku chate Steirischer Jokl (1398 m). Nezastavujeme, ale pokračujeme po hrane hrebeňa. Jeho severná strana ponúka mnoho možností na lezenie. Vidieť to aj na občas prechádzajúcich slušne vystrojených lezcoch, či VHT turistoch.
Zbierame zvyšky síl a atakujeme strmý výšľap na vrcholový hrebeň. Pot z hlavy steká až kamsi do topánok. Niektorí majú infarkt na jazyku. Keď uvidia pred sebou vrcholový hrebeň, je to pre nich vykúpenie. Davy ľudí tu prúdia proti sebe ako na pešej zóne. Ešte treba zvládnuť malý oblúk ponad roklinu, pár výškových metrov a konečne sa môžme dotknúť obrovského kríža, ktorý tu stojí ako jeden z mnohých na rakúskych kopcoch. Je pomerne chladno, mračí sa a mraky strašia dažďom. Svoje pohľady venujeme nám známym lokalitám. Eisenerzer Alpen, Hochschwab, Veitsch Alpe, Schneealpe, Raxalpe a Schneeberg.
Po vrcholovom maratóne fotografovania sa vraciame späť ku chate Steirischer Jokl. Tentokrát tu zastavujeme, ale len preto, aby sme sa cez terasu chaty dostali na drevené schody, ktorými schádzame ku kostolíku Schusserlbrunn, vsadenému do skalnej steny. Po prehliadke sa vraciame späť ku chate a pokračujeme na chatu Wh.z.Guten Hirten. Tentoraz si tu posedíme trochu dlhšie. Obedná prestávka nám vlieva síl do žíl. Maťo vyťahuje z batohu futbalovú loptu a niekoľkí odvážlivci, ktorí riskujeme nakopnutie vibramami, naháňame to guľaté čudo. Po takom zápase, aj keď krátkom, každému vysmädne. Hlavne, keď ihrisko (rozumej lúka) je dole kopcom. Smäd hasíme tradične, pivečkom.
I nám sa už ráči zberať sa kade ľahšie. A najľahšie je to kamenistým serpentínovým chodníkom Prugel Weg. Vibramy som už dávno zmenil za sandálky, ale teraz by sa tie vibramy hodili asi viac. Lenže Peťko je tvor pohodlný a radšej bude trpieť, ako by sa mal znova prezúvať do tých hnusných, ťažkých a smradľavých bôt. Neostáva mu nič iné, ako čakať, kedy sa konečne, šomrúc na seba, dostane ku statku Schwaigerbauer, kde sa konečne chodník napája na širokú štrkovú cestu. Tá prechádza popod skalné steny, na ktorých nejakí samovrahovia visia na lanách, alebo si snažia svoje biedne životy zachrániť prilepením sa na skalu.
Široká cesta nás vypľuje pred vchod do tiesňavy. Tu zložíme na chvíľu svoje ctené zadky, niektorí si idú pokraľovať do latríny a keď sme už komplet, definitívne opúšťame tiesňavu Bärenschutzklamm. Pred dedinou ešte vykonávam záverečné močenie (umývanie, tzv. močenie nôh v studenom horskom potoku), prezliekam sa do čistého prádla a takto skultúrnený sa vraciam k autobusu. Deň tradične zakončujeme bagetou na zelenomodrej pumpe v BA.
Záver
Aj keď v tiesňave bolo menej vody ako pri mojej predchádzajúcej návšteve a o to viac ľudí, vrátiť sa sem stálo za to a bolo potešujúce prejsť sa opäť týmto krásnym kútom Rakúska. Nabudúce pôjdem určite opäť.
Horám zdar a zraneniam pokoj.
Fotografie: Peter Antol (1 - 9), Ivan Mišeje (10 - 21)
