Svet Gran Sasso d`Italia II.
Druhé ráno na chate nás privítalo rovnako krásnym slnečným počasím ako predchádzajúci deň. Dnes je v programe výstup na Monte Aquila s prechodom cez via ferratu Brizio. Táto časť Apenín je charakterom krajiny odlišná, ako sme mali možnosť spoznať prvý deň. Vápencových štítov je menej, v pozadí vyčnieva len Corno Grande, charakter krajiny pripomína skôr Fatru alebo Západné Tatry.
Pekné počasie pravdepodobne blahodárne pôsobilo aj na chatára, lebo dohodnuté raňajky meškali. Tak ako všetka strava, aj raňajky boli bohaté, ale rovnaké každý deň. Na výber sme dostali vločky s mliekom a kávou, alebo maslo, lekvár, med, nutelu, nejaké sušienky a chlieb. Vybrať si bolo určite z čoho. Tiež bol k dispozícii aj čajník s teplým čajom, káva alebo ovocný džús. Neskôr sa mi podarilo zistiť, že Taliani (alebo aspoň jeden) si nalejú čaj, alebo kávu s mliekom do misky a tam namrvia tie keksíky, čo boli pribalené v košíku. Túto variantu som ja ale neskúšal.
Monte Aquila 2495 m
Výstupová trasa je naplánovaná s prechodom cez ferratu Brizio a neskôr už klasickým turistickým chodníkom. Podobne ako v predchádzajúci deň sme po raňajkách museli vystúpiť do sedla nad chatou. Nástup na ferratu bol podobný ako prvý deň, až po kratšom zostupe zo sedla na opačnú stranu po suťovom chodníku. Pri zostupe je treba dávať pozor, kde sa chodník rozdeľuje, lebo odbočenie nie hneď ľahko viditeľné. Chodník pokračoval traverzom svahu, po ktorom sme zostupovali, miestami prechádzal pevnou skalou, miestami skalnou sutinou. Keďže zima v horách bola pomerne tuhá, nebolo jednoduché dostať sa na začiatok ferraty, miestami tu boli firnoviská. Prechod cez ne bol spočiatku nevinný, ale čím ďalej, tým to začínalo byť viac náročné. Niektoré sa dali obchádzať po okraji, kde už bol pri skale sneh roztopený, niektoré sme prechádzali cez vysekané stupky priamo cez firmovisko. V jednom mieste boli pod snehom aj istiace prostriedky, aby sme mohli vyliezť na chodník, ktorý pokračoval o pár metrov vyššie. Tu sme mohli použiť všetky naše skúsenosti pri pohybe v takomto type hôr. Preliezli sme to s Maťom asi štyria, potom Maťo natiahol lano, hlavne pre ženskú časť našej výpravy. Pri troche opatrnosti sa to ale dalo zvládnuť aj bez neho.
Ako špecialitka na záver, pred nástupom na ferratu, bolo pomene rozsiahle firmovisko, ktoré končilo cez snehový most na rímse, kde sme sa potrebovali dostať. Tam bol už začiatok istenej časti ferraty. Pokiaľ sme sa obliekali do výstroje, Maťo prekopával stupy, aby sa dalo prejsť. Ako sme tu tak čakali, zospodu z doliny sa vyťahovali oblaky. Vtom, ako sa pozerám dolu smerom do doliny, som zbadal niečo podobné dúhe. Ale nebola to dúha, ale vidmo, moje prvé v živote. Takže, ako sa vraví, predpovedalo šťastie, ktoré sa celkom na prichádzajúci prechod hodilo. Zatiaľ sa Maťovi podarilo prekopať až na rímsu a zafixovať lano. Postupne sme začali prechádzať cez toto snehové pole, ako vždy s cepínom v pohotovosti. Pôvodne mal na túto rímsu viesť rebrík, ten bol ale celý pod snehom, po okraji snehového poľa bola jama hlboká okolo 5 metrov.
Prekonaním tejto prekážky už začala istená časť ferraty. Prevažná časť je vedená skalou, dobre zaistená fixným lanom. Je jasne viditeľné, že táto ferrata je využívaná menej, ale tiež bolo vidieť snahu o jej udržiavanie v použiteľnom stave. Časť istenia bola už pomerne nová, hlavne v záverečných úsekoch bez snehu. Ferrata Brizio vyúsťuje v sedle del Brecciaio, 2506 m, kde si dávame obednú prestávku. Poobede nás už čaká len zostup zo sedla chodníkom križujúcim znovu pár firmovísk. Po zostupe sa ráz krajiny zmenil zo skalnatej na skôr trávnatú, charakterom podobnú Roháčom alebo Fatre. Na vrchol Monte Aquila prichádzame okolo jednej hodiny v hustej hmle. Tá sa udržala aj počas celého nášho pobytu na tomto vrchole. Počas výstupu a zostupu je z chodníka dobre viditeľné Corno Grande, prechádzajúce oblaky stále zaujímavo dotvárajú prírodnú scenériu. Cesta späť prebiehala už pomerne bez komplikácii. Bol to však výstup do asi o 300 etrov väčšej výšky, ako bolo sedlo nad chatou a samotná Monte Aquila. Po prechode už asi posledným firmoviskom na tejto trase sa napojíme na zostupovú trasu z Corno Grande, ktorou sme sa vracali na chatu aj predchádzajúci deň. Snehové pole, ktoré bolo v prvý deň zamrznuté a ktoré sme obchádzali, už bolo teraz možné prejsť.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Večerný relax na chate
Po návrate na chatu nás prekvapil zvýšený ruch. Keďže bol piatok poobede, tak na chatu vyšli aj ďalší talianski turisti, ktorý tu aj nocovali. Takže poslednú noc bola chata na rozdiel od predchádzajúcich úplne plná. Záver dňa som strávil vyhrievaním sa na terase chaty a sledovaním horolezcov, ktorý liezli na Corno Picolo. Bolo to celkom ako sledovať program v televízii. Na siedmu sme mali dohodnutú večeru, ktorá sa celkom rýchlo v nás aj stratila. Boli nejaké opečené párky alebo niečo medzi párkom a klobásou a zemiaková kaša. K tomu celkom zaujímavá polievka z cíceru a niečoho podobného gaštanom. Samozrejme, nechýbal koláč.
Návrat domov
V sobotu nás už čakal len zostup k mikrobusu a cesta domov. Celé doobedie bolo krásne a slnečné, tak som si zostup aj náležite vychutnali, fotil som si to, čo nebolo vidieť pri ceste hore a kochal sa krásnou prírodou Apenín. Cestou zase obchádzame aj pasúce sa kone. Cestou späť bola ešte plánovaná zastávka v Aquile, na pláne bola prehliadka mesta a pizza. Slnko ale núnavne vyhrievalo všetko, čo sa dalo a tak som prehliadku degradoval na prechádzku po tieni. Posledná bodka v programe a zastávka v Taliansku bolo kúpanie v Jadranskom mori. Voda bola príjemne teplá a celkom dobre padlo sa takto vymáčať po dňoch strávených na horách. Po tejto bodke už nasledovala len dlhá cesta mikrobusom na Slovensko, kde sme dorazili približne o ôsmej hodine do Bratislavy. Krátka dovolenka a relax je za nami, teraz už len ostáva sa tešiť na niečo podobné zas v budúcnosti.
