Bol práve začiatok augusta roku 2001, keď sme rozhodli že ideme pozrieť Západné Tatry, konkrétne okolie Roháčov. Neplánovali sme žiadnu náročnú hrebeňovku, chceli sme vlastne len získať predstavu ako to pod Roháčmi vyzerá. A tak sa k osvedčenej partii (Lubo, Dažďo, matelko, Julka, Danka a ja – Juro chýbal kvôli pracovným povinnostiam) pridali ešte aj traja nováčkovia (Ivonka, Tomáš a Maťo). Vlakom sme sa prepravili z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, odtiaľ autobusom až k ústiu Žiarskej Doliny, priamo na hranicu TANAP-u.

Vystúpili sme z autobusu (bolo asi 15.00 h) a už sme boli vydaní napospas tatranskej prírode. Neviem čo sa stalo, ale tentokrát sme ani nehľadali krčmu kde by sme zapili rozlúčku s civilizáciou, túžba byť čo najrýchlejšie pod Tatranskými končiarmi bola silnejšia a tak hneď začali šľapať hore Žiarskou dolinou. Chvíľku sme išli po asfaltke, ale po niekoľkých minútach sme objavili lesnú cestičku a tak sme už mohli naplno vychutnávať vôňu ihličnatého tatranského lesa a šum horskej bystriny Smrečianky. Hodinka pochodu ubehla ako voda a pred nami sa na hornej hranici lesa vynorila Žiarska chata, ktorej nocľaháreň sa na najbližšie tri noci stala našim novým domovom. Zvyšok dňa sme už strávili pri chate, dosýta sme sa najedli, popili čajík, nejaké pivká a naplánovali túru na ďalší deň.

Keď sme ráno povyliezali z vyhriatych spacákov, vítal nás krásny, skoro jasný deň, len miestami bol hrebeň ponorený v riedkych oblakoch. Usúdili sme, že tieto riedke mráčky nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo a tak sme po dobrých raňajkách vyrazili na plánovanú túru Žiarska chata – Baníkov – Roháčske Plesá – Smutné sedlo – Žiarska chata, väčšinu vybavenia sme nechali v nocľahárni a šľapali sme len s ľahučkými batohmi. Aj vďaka ľahkým batohom sme doslova vybehli po zelenej značke do Jalovského sedla. Ďalej cestou na Baníkov sme zdolali niekoľko exponovanejších miest, vďaka mraku sme z výhľadov z Baníkova nemali skoro nič, a tak sme pokračovali cez Baníkovské sedlo k Roháčskym plesám. Pri Roháčskych plesách nás čakal mierny šok. Bolo tam totiž veľmi veľa civilistov, a tak naša nálada trochu poklesla. Pri Roháčskych plesách sme sa naobedovali. Na hrebeni zatiaľ stále hustla oblačnosť a to nás nútilo vydať sa na cestu do Smutného sedla čo najskôr. (Zostať na druhej strane bez akéhokoľvek vybavenia by nebolo príjemné.) V Smutnej doline sme už chytili seriózny dážď, navliekli sme sa do rôznych nepremokavých odevov a stúpali hore do mrakov. Po chvíľe sme stretli rodinku, ktorá zostupovala dole a pred dažďom sa schovávala pod dáždnikom. (Neexistuje lepší bleskozvod na horách ako dáždnik v ruke.) Keď sme dosiahli Smutné sedlo prestalo pršať a to nám uľahčilo zostup po modrej značke na Žiarsku chatu. Večer sme si už na chate iba užívali pohodu (jedlo, pivo, čaj, svišťovka – miestny likér) a vymýšľali čo budeme robiť ďalší deň. Vzhľadom na aklimatizačné problémy niektorých členov výpravy sme sa rozhodli ďalší deň zasvätiť oddychu, naplánovali sme len prechádzku k Šarafiovému vodopádu.

Avšak ráno nás privítalo nádherné počasie, ktoré bolo podľa mňa hriechom využiť len na krátku prechádzku po doline, ale keďže som nepresvedčil celú výpravu, tak som sa spolu s Matelkom rozhodol vybehnúť na Baranec. Baranec je nádherný kopec, týčiaci sa rovno nad chatou, ibaže tam priamo od chaty nevedie žiaden chodník a tak sme šľapali okľukou cez Žiarske sedlo. Keďže sme šli úplne na ľahko (niesli sme len dajaké sladké tyčinky a asi liter vody), vybehli sme do Žiarskeho sedla asi za hodinku (na značení a v mape sa hovorí o dvojhodinovom výstupe) a podobným tempom sme dobehli až na Baranec. Stále bolo vynikajúce počasie, nebo čisté ako oko, po mráčiku ani stopy, a tak sme na Baranci strávili asi dve hodinky sladkým nič nerobením. Pojedli sme naše skromné zásoby, dokonale sa poopaľovali a nabažili sa pohľadmi na Podtatranskú kotlinu. Medzičasom za nami pribehol aj Dažďo, ktorý takisto nedokázal na chate obsedieť. Keď nás už omrzelo opaľovanie rozhodli sme sa pre návrat na chatu, cestou sme sa ešte vykúpali v pliesku pod Žiarskym sedlom. Pri chate sme sa stretli s očividne spokojnou druhou časťou výpravy, ktorá absolvovala krátku prechádzku k Šarafiovému vodopádu. Navečerali sme sa a zvyšok večera sme strávil v nepopísateľnej pohode pohľadom na najbližšie štíty s už osvedčenými ingredienciami ako pivo, čaj, svišťovka, ... Relatívne skoro sme pozaliezali do spacákov, ďalší deň nás čakala dlhá cesta, chceli sme prešľapať po hrebeni až na Kolibu pod Klinom v Račkovej doline.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalšie ráno nás opäť privítalo výborné počasie. Najedli sme sa, pobali sme batohy a vyrazili. Prvýkrát sme šľapali s plnými batohmi a to sa prejavilo na rýchlosti nášho postupu. To čo sme deň predtým vybehli za hodinku, sme teraz stúpali skoro dve hodiny. Napriek tomu sme v dobrej nálade dosiahli Smutné sedlo a odtiaľ sme sa vybrali cez Plačlivô na Ostrý Roháč. Opäť sme cestou zdolali niekoľko exponovaných miest, dokonca i dve retiazky a ocitli sme sa na Ostrom Roháči. Urobili sme vrcholové foto, Lubo ponúkal vrcholovú prémiu – 10-ročnú ananásovicu. Na vrchole bolo dosť veľa ľudí a tak sme už predvídali zdĺhavý zostup. A tak aj bolo, z opačnej strany sa totiž na Ostrý Roháč valili davy ľudí, reťaze boli beznádejne zapchaté a tak tí odvážnejší (Dažďo) volili častokrát riskantné nezaistené cesty. Nakoniec sme to zvládli, ale predsa len trošičku znechutení sme v Jamníckom sedle diskutovali či pôjdeme ďalej po hrebeni cez Volovec, alebo či zbehneme po modrej k Jamníckým plesám. Zvíťazila myšlienka skorého obeda a tak sme zostúpili z hrebeňa, navarili nejaké polievky na obed. Ja som sa celý čas pozeral na nádherný Volovec a v duchu si vyčítal prečo som na neho nevyliezol (snáď nabudúce). Po dobrom obede sme sa neznačeným chodníkom vrátili na hlavný hrebeň, ktorý je v týchto miestach už štátnou hranicou s Poľskom. Neustále sa kochajúc krásnymi rozhľadmi sme prešli cez sedlo pod Deravou, zdolali Hrubý vrch a Končistú, v Račkovom sedle sme sa rozlúčili s hrebeňom a v stále krásnom počasí sme začali zostupovať dole ku Kolibe pod Klinom. Pri zostupe sme narazili na veľké množstvo čučoriedok a to nás mierne zdržalo a s tým sa spája príbeh „V správnom čase na správnom mieste“.

Posledný deň sme už len zbehli dole Račkovou dolinou, okolo campingu do dediny Pribylina a odtiaľ sme sa prepravili autobusom do Liptovského Mikuláša. Tu nás opustil Tomáš a Ivonka, a namiesto nich sa k nám pripojil Fester. V tomto okresnom meste sme sa naobedovali, dokúpili sme proviant, poslali nejaké e-maily z internet caffee, Dažďo si kúpil nové tenisky (staré zodral v Západných Tatrách), ... Poobede sme vyrazili autobusom do Jasnej a tam sme začali zdolávať Nízke Tatry, ale to je už iný príbeh.

Myslím, že všetkým sa v Západných Tatrách veľmi páčilo. Ja osobne sa tam chcem vrátiť čo najskôr a prešľapať väčšiu časť ich hrebeňa. Je to predsa len niečo iné ako nám dovtedy známe Nízke Tatry. Napríklad taký zvuk horskej bystriny rozliehajúci sa dolinou dodáva beztak krásnym horám ďalší rozmer nádhery.