Zbalil som do batohu všetko potrebné na štvordňový prechod, naskočil na vlak, v Liptovskom Mikuláši som prestúpil na autobus smer Zuberec a o pol druhej popoludní som vystúpil v sedle Huty. Zo zástavky som prešiel niekoľko sto metrov po ceste k horárni a v horúcom počasí som v sprievode množstva múch vyrazil po červenej turistickej značke.

Po dvadsiatich minútach som prišiel k studničke a odtiaľ začal chodník prudko stúpať. Až po Bielu skalu bol veľmi blatistý, potom sa vynoril z lesa a ďalej viedol kosodrevinou, poskytujúc výhľady na Sivý vrch a hrebeň Babiek po pravej ruke. V záverečnej časti výstupu na Sivý vrch sa prechádza cez veľmi pôsobivé skalné mesto, v niektorých miestach je chodník zabezpečený reťazami. Na vrchol som dorazil krátko pred štvrtou hodinou a doprial som si dvadsaťminútový odpočinok. Potom som zišiel do sedla Pálenica a po žltej značke som odbočil do Bobroveckej doliny. Asi päť minút pod sedlom tečie potok a vedľa sú krásne trávnaté rovinky, ideálne na bivak. Do sýtosti som sa napil a naplnil som vodou obe moje flaše. Bolo tu už zopár skupiniek českých hrebeňovkárov a preto som sa rozhodol využiť ešte zvyšok dňa a vystúpať po hrebeni zo dvesto výškových metrov nad sedlo. Prešiel som cez vrchol Pálenica a v plytkom sedielku nad poslednou kosodrevinou som sa rozhodol prenocovať. Ustlal som si v mäkkej trávičke a skôr, než sa zotmelo, som si ešte vybehol na blízky vrchol Zuberec. Na vrchole stojí pekný kríž, ktorý tu minulý rok umiestnili veriaci zo Zuberca.

Nočný spoločník

Uprostred noci som sa prebudil na čudný zvuk a dva-tri metre od mojej hlavy som zbadal pasúceho sa zajaca. V takejto výške by som ho rozhodne nečakal. Chvíľu som ho pozoroval a potom som ho odplašil, nech sa ide pásť o kúsok ďalej. Pretočil som sa na chrbát a obdivoval som oblohu, ktorá bola posiata nekonečným množstvom hviezd. Nad Salatínom svietil mesiac a zo súhvezdí som okrem Malého a Veľkého voza poznal už iba Kasiopeju a Cygnus. Asi som mal dávať väčší pozor na hodinách astronómie. Zajac sa opäť priblížil a tentokrát som ho nechal prísť až ku mne a posvietil si na neho čelovkou. Príliš ho to nerozhádzalo, iba odskočil kúsok nabok. Bol to riadne vypasený kus.

Hrebeňom Roháčov

Prebudil som sa do oblačného rána, uvaril si raňajky a po pol siedmej som vyrazil z bivaku cez Brestovú, Salatín, Skriniarky a Pachoľu do Baníkovského sedla. Až tu som natrafil na prvých ľudí, doposiaľ mi spoločnosť robilo iba zopár kamzíkov. V úseku z Baníkova cez Tri kopy som si celkom užil, keď som minul reťaze a musel som s ťažkým batohom traverzovať nepríjemné platne. Na poludnie som prešiel cez Plačlivé a Ostrý Roháč a z Jamnického sedla som zbehol k plesám, doplniť zásoby vody. Pred rokmi sme sa tu s Karolom napili a obaja sme dostali parádnu hnačku, ale je to jediná voda v blízkosti hrebeňa až po Račkovo sedlo. Tentokrát to našťastie dopadlo bez následkov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po výdatnom obede som pomaly vystúpal späť na hrebeň, teraz už za Volovcom, a cez Deravú som pokračoval na Hrubý vrch, čo bola dosť kvalitná zaberačka. Ďalej v pohode cez Končistú do Račkovho sedla, z ktorého ma čakal ďalší stupák na Klin. Na vrchole dosť fúkalo a oblačnosť klesla až na moju úroveň. O šiestej som bol v Gáborovom sedle, odtiaľ som zišiel desať minút do doliny, kde som si kúsok nad potokom pomocou kamennej stienky a svojej celty zhotovil prístrešok proti dažďu.

Patálie s pohraničiarmi

V noci sa našťastie vyjasnilo a ráno ma privítali slnečné lúče. O siedmej som vyrazil na cestu a o hodinu neskôr som bol na Blyšti. Odpustil som si plánovanú odbočku na Bystrú a pokračoval priamo do Pyšného sedla. Začínalo byť poriadne horúco a pri výstupe na Veľkú Kamenistú som viackrát musel siahnuť po fľaši s vodou. Ďalší vrchol, Smrečiny, som radšej pretraverzoval po pohodlnejšom a príjemne tienistom chodníku po poľskej strane. Z Poľskej Tomanovej som zišiel do Tomanovho sedla, najnižšieho miesta na hrebeni od sedla Pálenica. Už z diaľky som videl chlapa, ktorý mi šiel pomaly oproti, hneď mi trklo, že to je poľský pohraničiar. Skontroloval mi doklady a kládol nepríjemné otázky. Povedal som mu, že idem z Podbanského, stále po hranici. Veľmi mi neveril, musel ma vidieť v tom traverze a zrejme si myslel, že som bol v poľskej doline Kościeliskej.

Kedže zo sedla vedie chodník na Temniak po poľskej strane, musel som počkať, kým pohraničiar aj so svojím kolegom neodídu. Tí tu však mali postavený stan a nevyzerali, že by sa niekam ponáhľali. Využil som nútenú prestávku na obed, dokonca som vyzul vibramy a trochu si zdriemol. Po viac ako hodine sa tí dvaja konečne zdvihli a odpochodovali do doliny. Rýchlym tempom som vyrazil smerom na Temniak, vyššie som však využil traverz vpravo a vystúpil som rovno na Kresanicu. Na hrebeni Červených vrchov bola hotová promenáda, lanovka zo Zakopaného chrlila na Kasprov vrch davy ľudí, ktorí potom pokračovali po vydláždenej magistrále až na Temniak.

V Suchom sedle pod Kasprovym vrchom ma opäť kontroloval poľský pohraničiar. Radšej som sa príliš neobzeral, keď som pokračoval ďalej po poľskom chodníku smerom na Svinicu. Niečo po piatej som konečne dorazil do Ľaliového sedla. Tu sa končia Západné Tatry a začínajú Vysoké. Hrebeň som mal teda úspešne za sebou. Podľa literatúry je západotatranský hrebeň dlhý 44 km. Tento údaj je však priemetom hrebeňa do vodorovnej roviny a nezohľadňuje sklon terénu, serpentíny a podobne. Skutočnú dĺžku trasy odhadujem na 60 km.

Búrka

Nachádzal som sa v najodľahlejšom mieste slovenskej časti Západných Tatier, od Podbanského ma delilo ešte 20 km. Traverzom v závere Kamennej Tichej, kadiaľ kedysi viedla zelená značka, som prešiel do sedla Závory, cestou som mohol po dlhom čase dočerpať vodu. Davy ľudí boli preč, prechádzal som oázou pokoja, kam zablúdi snáď len niekoľko desiatok ľudí ročne. Do sedla Závory som dorazil dosť grogy, ani som sa nenamáhal so stavbou nejakého prístrešku proti dažďu, hoci vývoj počasia cez deň naznačoval, že by mohlo v noci spŕchnuť. Ustlal som si priamo na úzkom chodníku ponorenom v tráve.
Spal som asi dve hodiny, keď ma prebudila búrka. Nad Kasprovym vrchom šľahali blesky a poriadne to burácalo. O chvíľu mi bolo jasné, že to ide rovno na mňa. Nemusel som ani dlho čakať na prvé kvapky. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo pretiahnuť celtu cez hlavu a zatlačiť sa hlbšie do zeme. Potom som zažil prívaly vody a blesky všade naokolo. Rozmýšľal som, akú mám v tomto širokom, plochom sedle šancu, že ma to trafí. Vydýchol som si, až keď sa búrka prehnala, ale pršalo skoro až do rána.

Chladný zostup

S prvým svetlom som zbalil mokrý spacák, oblečenie ostalo suché vďaka igelitovému vrecu, škoda, že som v ňom nemal aj vibramy. Nalačno som zbehol Kobyliou dolinkou a v drevenom prístrešku pod Temnými smrečinami som sa prezliekol do suchého a naraňajkoval. Keby som večer tušil, že od suchého a pohodlného bivaku ma delí polhodina, mohol som si ušetriť nočný zážitok.

V noci sa poriadne ochladilo a severné steny Hrubô boli pocukrované čerstvým snehom. Čakala ma už len cesta Kôprovskou dolinou na Podbanské, kam som dorazil krátko pred desiatou. Autobus do Liptovského Mikuláša išiel až o poldruha hodiny, ale v tomto kraji bolo aj to výhrou. V podvečer som už vychutnával teplo domova, spokojný s uplynulými dňami prežitými v horách.
Takže, priatelia, zbaľte si batohy a vyrazte na západotatranský hrebeň, stojí to za to!

P.S.: Prechod som absolvoval na konci augusta 2001. Ospravedlňte prosím (ne)kvalitu fotiek, sú naskenované z pôvodných, fotených automatom.

Poznámka redakcie: časti článku týkajúce sa bivakovania na hrebeni nie sú v súlade s návštevným poriadkom Tatranského národného parku. Momentálne sa schvaľuje nový návštevný poriadok, ktorý by mal bivakovanie na niektorých miestach umožniť.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek