Svet: Hochtor v Národnom parku Gesäuse

Svet Hochtor v Národnom parku Gesäuse

12. 8. 2008

Pre štajerskú prírodu je typická trojka: hory, lesy, voda. Určite mi to potvrdíte, ak budete mať výhľad z Hochtoru - z najvyššieho vrcholu Národného parku Gesäuse v Ennstalských Alpách. Hochtor (2369 m n. m.) je súčasťou hrebeňa vápencových štítov, ktorý v úzkom kaňone obteká rieka Enn.

Národný park Gesäuse

Najmladší a tretí najväčší rakúsky národný park s rozlohou 11 000 ha (pre porovnanie NP Malá Fatra - 22 630 ha, TANAP - cca 73 000 ha) sa nachádza v severnom Štajersku medzi dolinami riek Palten a Enn. Tá druhá ho presekáva svojím divokým prúdom na dve časti neďaleko stredovekého Admontu (písal som o ňom v príspevku Jesenný výstup na Gr. Bösenstein). Tyrkysovozelená riava v úzkom údolí, tesne pod strmými stenami Gr. Buchsteinu, Hochtoru, Planspitze je interesantným zážitkom, či už prechádzate autom, vlakom, peši, po cykloceste alebo sa spustíte raftingom. V národnom parku sa nachádza veľké množstvo značených turistických, zaistených alebo skialpinistických trás, pozdĺž ktorých je 6 turistických chát a sú tu samozrejme bohaté možnosti pre vodné športy a horolezectvo. Obrovský masív Hochtoru a jeho kamarátov je tvorený dachsteinským vápencom podobne ako celé Ennstalerské Alpy, ktoré sú zase súčasťou širšieho celku Severné vápencové Alpy, tiahnuce sa úzkym pásom od Viedenského lesa až po Lichtenštajnsko. Krasovitá príroda Gesäuse bola sformovaná ľadovcami, ktoré po sebe zanechali dlhé a hlboké doliny – tzv. kary ( Haindlkar, Tallerkar, Steinkar, Schneeloch...).

Cesta z Viedne do Johnsbachu

Z Viedne odchádzame krátko po šiestej hodine ráno po semmeringskej diaľnici. Pri St. Michael meníme smer na Trieben a asi po troch hodinách cesty sme pri výjazde v Ardningu, kde opúšťame diaľnicu a pokračujeme údolím dolného toku Ennu cez Admont. Pár minút cesty za hranicou parku je odbočka na Johnsbach, do ktorého je to údolím ešte asi 3 km. Je to rozťahaná, bývalá banícka dedinka so 150 obyvateľmi. Nachádza sa tu pár roztrúsených sedliackych usadlostí, pôvodne gotický kostol s ešte väčšou farou, niekoľko penziónov a cintorín horských vodcov.

Kölblwirt – Schneeloch – Hochtor - Kölblwirt

Zaparkujeme na parkovisku pri penzióne Kölblwirt (880 m n.m.) a pred desiatou hodinou vyrážame. Ďalekonosná červeno-bielo-červená turist. značka č. 601, tiahnuca sa celými Ennstalerskými Alpami pretína Johnbašskú cestu práve vedľa Kölblwirtu. Za malou trafostanicou, vedľa parkoviska, je pod lipami útulný kútik so smerovníkom a drevenou lavičkou. Ja si pohodlne ľahnem, aby som nasal magnézia lipovej vône a začíname rozmýšľať o dnešnej túre. Ak chceme byť v rozumnom čase vo Viedni, výstup na Hochtor nám nehrozí, obzvlášť ak sme mali dlhšiu turistickú pauzu a smerovník ukazuje, že je to 4 a pol hodiny na vrchol. Rozhodneme sa teda pre kratší výlet na Hesshütte, ktorá sa nachádza pod štítom v nadmorskej výške 1699 m n.m. a je križovatkou viacerých turistických chodníkov.

Pred vstupom do lesa prechádzame romantickou seriálovou dolinou pokosených pasienkov (almov) s rozstrúsenými "bauerhofmi". Neďaleko chodníka hučí 20-30 metrový vodopád. Fotenie necháme tak a spoliehame sa na lepšiu polohu slnka pri návrate späť. Zmiešaný jedľovo-bukový les s 200-ročnými kmeňmi lízla asi túto zimu poriadna fujavica, lebo statné stromy tu ležia krížo-krážom a partia drevorubačov, ktorých počuť až do dediny, tu usilovne túrujú svoje stroje. Do 50 min. dorazíme k ďalšiemu smerovníku, kde meníme plány, pretože sa nám ide zdanlivo v pohode a trúfalo sa rozhodneme pre výstup na štít, kam to je podľa tabuľky 3 a pol hodiny a k chate, teda druhou vetvou chodníka, len 2 hodiny. Pozrieme do prílohy mapy, v ktorej sa síce píše o túre pre náročných, ale keďže sa nám to ide, nie je o čom. Chodníkom schádza dvojica dôchodcov, takže ešte smelšie vyrazíme. To netušíme, že na vrchole budeme stáť až o 5 hodín.

Za hranicou lesa sa na dne ľadovcom tvarovanej morény pasie stádo kráv. Ideálny tobogán pokrytý kríčkami a listnáčmi je ako stvorený pre lavíny. Keď vystúpime vyššie, z náprotivného Gamsteinu sa z ničoho-nič zrúti rachotom nadol do doliny celý strom. V zime lavíny, na jar voda a v lete tu teda padajú sem-tam nejaké tie stromy. Po 1 a pol hodine cesty nájdeme studničku. Je to v pásme kosodreviny a trochu mimo chodníka, takže ju skôr počuť ako vidieť. Nie je až tak výdatná, ale napiť sa z nej dá. O 200 metrov ďalej nachádzame ďalšiu. Voda chutí, ale má tak max. 5 stupňov nad bodom mrazu. Pred pár týždňami tu boli určite všade záľahy snehu. Je 22. júl, nadmorská výška cca 1200 m n.m. a vedľa snežných záplat sa vystrkujú žlté prvosienky. Doplníme zásoby vody (ďalší prameň už nebude) a ideme ďalej.

Kosodrevina sa pomaly stráca a pred nami je vstup do Schneelochu. Je to priestor siahajúci až po strmú stenu Hochtoru poprepájaný úzkymi úžľabinami a kanálmi. V niektorých častiach sú skaly deravé ako ementál – plné škrapov, drobných jaskyniek a miestami je povrch nebezepčne ostrý, akoby ktosi obrovským dlátom neustále opracovával vápenec. Skaly sú drsné a pri dotyku na rukách zanechávajú tenkú vrstvu sivého povlaku. Výhodou je, že sa v takomto teréne vôbec nešmýka obuv. Spadnutie na niektorú z ostrých hrán – istá krv. Sneh sa tu drží samozrejme po celý rok, ale ľadovec to nie je. Na prvej väčšej súvislej ploche snehu sme našli akýsi „zablúdený pomaranč“ – oranžový stan a v ňom relaxujúceho chlapíka. Nebyť chladenia od podlahy, asi v ňom v takej horúčave dlho nevydrží. Pod vežou Runnersteinu sa rozhliadame po okolí, lebo sa začínajú núkať širšie výhľady na Eisenerzer Alpen a za nimi sa črtajúce Rottemmaner Tauern. Keď však pozrieme pred seba, vrchol sa nedá ešte presne rozoznať. On je vlastne neviditeľný takmer počas celej túry. Z nášho pohľadu vôbec nevyzerá, že by Hochtor mal nejaký ostrejší špic, ako ho vidieť z údolí. Len tak tipujeme, kadiaľ môže viesť tou strminou chodník. Bude to ešte pekná makačka a prevýšenie. Zhora prichádzajúca skupinka turistov hovorí, že na vrchol je ešte hodný kus cesty, ale žiadne kramle, rebríky ani laná nebudú. Záver Scheelochu tvorí „lyžiarsky svah“. Turistov stretávame čoraz častejšie a všetci sa s detskou radosťou spúšťajú nadol. Bez mačiek alebo palíc to ale nahor až taká zábava nie je.

Od konca Schneelochu na vrchol nám to trvá ešte asi 2 hodiny. Keby sme boli viac kondične a zdravotne v pohode, zvládame to rýchlejšie. Väčšie plochy snehu striedajú úzke skalné žľaby. Dosť sa šmýka a často strácame značku. S hľadaním značenia si ale až taký problém nerobíme. Stačí držať smer, pretože chodník má viac vetiev a človek vždy na nejakú narazí. Po hodine lezenia mám ruky drsné ako murársky tovariš. Strmina je to riadna - nadol pôjdem asi po zadku. Asi 100 m pod vrcholom sa musíme rozdeliť, lebo parťák nevládze a rozhodne sa pomaly vrátiť. Čoraz častejšie sa začínajú objavovať mračná a občas v diaľke zahrmí.

Z Hochtoru je najúchvatnejší pohľad severným a severozápadným smerom na meandre Ennu v úzkej doline. Steny Hochtoru sú tu vysoké 800 - 900 metrov a samotné prevýšenie od hladiny rieky je 1700 metrov. Na náprotivnej strane cez dolinu sa hrbí obrovitý Gr. Buchstein a za ním šíre plochy štajerských lesov. Na juhu a juhozápade sú spomínané Eisenerzer Alpen a Rottemanner Tauern a ďalej Totes Gebirge, nad ktorými už poriadne leje a hrmí. Na západ je to na „skok“ na susedný Gr. Odstein. Na vrchole som sám a spolu s veľkým kovovým krížom môžem byť veľmi príťažlivý pre nejaký zablúdený blesk. Zhltnem pár žemlí a horalku a švihám nadol. Ide to rýchlejšie, ako som si myslel a pri zjazdovke Schneelochu som asi za a pol hodiny. Trochu však blúdim v kosodrevine pri pomarančovom stane, čo je dôsledok toho, že už kašlem na značky a idem len spamäti. Pri studničke sa stretávame a spoločne plníme fľaše ľadovou tekutinou. Pri ceste nadol už melieme z posledného, ozývajú sa kolená a cigáni v bruchu.

Celý deň nám bolo čudné, že sme nestretli nikoho, kto by šiel rovnakým smerom ako my – z Johnsbahu na vrchol. Pri vodopáde nám jeden zo skupinky turistov z Hesshütte povedal, že je samozrejme vhodné vyraziť skôr alebo si rozdeliť výstup do dvoch dní s prenocovaním na chate. Iná možnosť výstupu na vrchol Hochtoru je z doliny Ennu od Kummerbrücke, pozdĺž ďalšieho krásneho vodopádu vedie atraktívna zaistená trasa, ktorá je aj od Hesshütte na Hochtor.

Slnko už zapadlo, ale vodopád nad Johnsbachom sa ešte odfotiť dá. Najradšej by som sa doň hodil, voda je však príšerne ľadová. V duchu rozmýšľam nad tým, že keby som ráno vedel, ako sa budem vracať unavený späť, či by som sa na to nevykašľal. Takto kacírsky vlastne rozmýšľam po každej celodennej, pre mňa zničujúcej šľapačke. Tuším to nemá ani zmysel, myslieť na také blbosti, lebo o pár dní, keď ma prejde svalovica, mám v hlave nový „pahorok“. Hodím teda turistické filozofovanie za hlavu a idem si vychutnať nejakú dobrú papku do bauerhofu. V Kölblwirte odporúčam miestny chefsalat s teľacinkou – super, bomba, špica za 7 €. A teraz mi už je jedno, či budeme vo Viedni o polnoci.