Tiesňavy a Sokolie

Trasa

Tiesňavy - Malé nocľahy - Sokolie - sedlo Príslop - Starý Dvor

Šofér autobusu nás v dobrej vôli vyhadzuje priamo pred smerovníkom na začiatku trasy. Tešíme sa, že ušetríme zopár minút pochodu po asfaltke a hneď vyrážame. Slnko nám svieti do chrbta a akurát ideálne osvetľuje skaly pred nami. Prudko stúpame a naberáme výšku. Okolo nás sa týčia biele bralá, ktoré obkolesuje hustý zelený les. Chodník je na niektorých miestach upravený do schodov alebo vedie cez skalku, či popri skale a ponúka krátku pomocnú reťaz, určenú skôr pre prípad dažďa. Na viacerých miestach si odbiehame na kraj brala pozrieť vyhliadku. Vyhliadka pripomína podobné tiesňavové výhľady, napríklad v Manínskej tiesňave. V tomto prípade sa pod nami ako sivý hadík vinie cesta z Terchovej do Vrátnej, vzadu vidno hlavný hrebeň Malej Fatry.

Stále pomerne prudko naberáme výšku, dostávame sa bokom od vyhliadok, viac do lesa. Pomaly začína vykukovať aj Veľký Rozsutec. Slnko svieti akurát od neho a tak na podobné fotky, ako som z tohto miesta videla v galérii, môžem zabudnúť. Pomaly sa dostávame nad cestu do Štefanovej, napravo od nej sa týči nezameniteľný Stoh a Poludňový grúň. Stúpanie nemá konca, konečne prichádzame do akéhosi sedielka. Smerovník žiadny, treba stúpať ďalej. Zdalo sa, že bralá sú už za nami, ale zrazu sa opäť vynoria aj s bonbónikom - krátkou reťazou, ktorú naozaj treba použiť. Vyzerá to tu ako požičané z niektorého ľahšieho tatranského sedla. Moja mama tento názor nezdieľa. Radím jej, že do reťaze sa treba tak trochu zavesiť a nohou oprieť o vyšší skalný výstupok, ale po tom, čo ju pri tejto akcii ľudovo povedané "oplieska" o skalu, volí radšej nie veľmi bezpečné, ale z jej pohľadu istejšie oblezenie tohto miesta po skale z pravej strany. A už sme v sedle Malé nocľahy. Lákalo by ma aj pokračovať po reťaziach Zbojníckym chodníčkom do Vyšných Kameniec, ale po tejto skúsenosti tam radšej mamu ťahať nebudem. Prehodíme pár slov s poľským turistom a pokračujeme ďalej.

Trošku stúpania, trošku klesania a sme na rázcestí Sokolie, hrebeň. Odtiaľto sa tiež dá zísť do Starého dvora, po zelenej značke. My však pokračujeme lesom na vrchol Sokolie. Výhľady viac-menej žiadne, zato pod stromami je príjemne. Stúpanie je len mierne, ale kontinuálne. Konečne sme hore. Vrcholová tabuľka má fešácku šiltovku. Odtiaľto aj z neďalekej skalky pri chodníku sa otvorili nádherné výhľady. Vďaka slnku fotím len tak dokumentačne, ale na pozeranie nádhera. Naľavo Veľký Rozsutec, rovno pred nami Stoh s Poludňovým grúňom a ako na dlani Starý dvor s lyžiarskymi svahmi. Napravo sa týči bočný hrebeň s Baraniarkami a Kraviarskym, ktorý sme zdolávali v januári. Keď sa dostatočne pokocháme, poberáme sa ďalej. Terén je veľmi pekný, otvorený, popod horskú lúčku sa dostávame k ďalšiemu nádhernému výhľadovému miestu. Potom sa už vnárame do lesa. Po krátkom pochode po hrebeni prídeme k ostrej zákrute vľavo a už len klesáme. Trošku adrenalínu cez šmykľavé blatové úseky, nejaké tie preliezačky veľkých padnutých stromov a sme v sedle Príslop.

V sedle je vysokánska tráva, besiedka a nádherný výhľad na Veľký a Malý Rozsutec. Po krátkej pauze klesáme dole. V prvej mladine sa zrazu meter predo mnou v zákrute vynorí veľký čierny zver. Po prvotnom šoku identifikujem obrovského čierneho psa a za ním aj baču, ktorý hľadá stratené ovce. Zároveň nás dobieha poľský turista, ktorého sme dnes už stretli. Sťažuje sa, že cez Baraniarky sa nedalo prejsť kvôli vysokej žihľave a inej burine a tak sa musel vrátiť. Vďaka tomu, že tento deň ho na inej túre (ktorá už nie je súčasťou tohto článku) stretávame ešte dva razy a cestujeme s ním aj autobusom, naša schopnosť dešifrovať poľštinu sa k večeru výrazne zlepšuje. Oproti mame, ktorá netuší významy slov ako "szukat niebieski szlak, przelecz či schronisko", som aspoň v turistickej oblasti konverzačne v pohode. Záver veľkolepého tiesňavo - výhľadového okruhu je tradične pri bryndzových haluškách na Starom dvore.