Trasa

Štefanová - sedlo Vrchpodžiar - Podžiar - Pod Pálenicou - Pod tanečnicou - sedlo Medzirozsutce - sedlo Zákres - Malý Rozsutec - Podrozsutec - Terchová (Biely Potok)

Zo Štefanovej sa vyberáme po žltej značke. Chvíľu sa motáme medzi domami, onedlho sme na konci dediny. Okolo nás sú len lúky a vpravo sa týči majestátny Veľký Rozsutec, spolu s Poludňovými skalami. Nenáročným chodníkom sa dostávame do fotogenického sedla Vrchpodžiar. Po bývalom salaši - kulisách k filmu o Jánošíkovi tu už niet ani stopy. Chvíľku si posedíme a nasávame krásu tohto miesta. Potom si predstavíme davy v tiesňave a radšej sa dvíhame. Pár výškových metrov klesania a sme pri kolibke-bufete a smerovníku Podžiar.

Na toto miesto sa dá dostať aj z Terchovej, ak si chce niekto urobiť pekný okruh. V tom prípade začíname aj končíme v časti Terchová - Biely potok. Odtiaľto sa vyberieme po modrej značke cez Dolné Diery. Peknou prechádzkou popri potoku prídeme k najzaujímavejšej časti tejto trasy - úzkej skalnatej tiesňave, cez ktorú prechádza po celej dĺžke železný mostík. Za ňou je rázcestník Ostrvné, kde sa môžeme rozhodnúť, či pokračovať cez Nové Diery, alebo ďalej po modrej Dolnými. V tých nás ešte čaká jeden rebrík nad vodopádom a zopár lávok.

Od Rázcestia Podžiar sa vydáme po modrej, na Horné diery sa tešíme. Je tu už dosť ľudí, ale na rebríkoch čakať nemusíme. Zaujme ma množstvo štvornohých turistov. Pes síce v národnom parku môže byť, ale mal by byť na vôdzke, čo pravdepodobne vzhľadom na terén nikto nedodržiava. Najzaujímavejšie je sledovať, ako si so psom rozmerov teľaťa poradia jeho majitelia na rebríku. Musia ho vynášať dvaja. Pomaly stúpame tiesňavou po rebríkoch aj chodníku a kocháme sa okolím. Pripadáme si ako v Slovenskom raji. Na chvíľku sa zastavíme pri rázcestníku Pod Pálenicou a pokračujeme ďalej. Rebríkov je v tejto časti o niečo menej, ale stále je tu veľmi pekne. Postupne vychádzame z tiesňavy a dostávame sa do sedla Pod tanečnicou. Ocitli sme sa na nádhernej horskej lúke, kde - tu pohodené stromy, vpravo Veľký Rozsutec, ale predovšetkým mi dych vyráža pohľad na Malý Rozsutec, ktorý sa týči vysoko nad okolím ako stolová hora. Neskutočné pohľady, behám s foťákom ako zjašená.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na tomto mieste, ideálnom na obedovú prestávku, začínam proces vymývania mozgu. Mama totiž tvrdila, že ona žiadny Rozsutec nezvládne, a tak sme mali naplánovaný traverz Veľkého do sedla Medziholie a návrat do Štefanovej. Pri tom, čo vidím okolo, to však znova skúšam. Celou cestou do sedla Medzirozsutce je mama pod paľbou najrôznejších argumentov, sľubov, hrania na city a provokačných viet typu "ale keď to teda nezvládneš, nemusíme". V sedle mama kapituluje a vyberá si z dvoch ziel to menšie (kritériom je nadmorska výška). K Malému Rozsutcu odbáča s nervozitou v žalúdku nielen ona, ale aj ja - čo, ak sa mi tam niekde zasekne? Pred očami mám "ferratovú" fotku z galérie od Peťa Straku...Odhliadnuc od tohto, krajina okolo nás je nádherná. Horské lúky s Malým Rozsutcom fotím z každého uhla. V sedle Zákres opúšťame červenú značku a strmo stúpame pod skalu.

Pri pohľade na reťaz sa mi poriadne uľaví. Nevyzerá to až tak zle, hoci pred nami má jedna turistka v hornej časti dosť problém, preto aj dlhšie čakáme. Mame som poskytla zopár rád, ako to najlepšie preliezť, ale zdá sa, že ich ani nepotrebuje. Nad reťazami sa otvára krásny výhľad na lúky pod nami a vrcholy až po vzdialený Choč. O chvíľu sme hore, vrchol si vychutnávame napriek silnému vetru.

Nasleduje dosť nepríjemný zostup. Vedie strmým suťovým žľabom, cez ktorý je navyše zvalený strom, a tak ho obchádzame popri skale po nestabilnom trávnatom podklade. Na jednom mieste treba zliezť opäť do žľabu po dokonale vyhladenom blate a pridŕžať sa nie je čoho, skalky sa mi odlamujú pod rukami. Ja, lezkyňa, sa tu na chvíľočku zasekávam, mama ma víťazoslávne obieha a "pošklebuje" sa mi z bezpečnejšieho miesta dolu. Podobný terén pokračuje asi pol hodny, občas sa dá chytiť reťaze, ale na mnohých zvetraných miestach nie sú a človek sa šmýka po suti. Pridala by som ich aspoň na dvojnásobok. Rovnaký názor mali ďalší turisti, ktorých sme cestou počuli.

Ked máme suť konečne za sebou, nasleduje nemenej prudký zostup lesom. Od vrchola do Terchovej je to mínus 770 výškových metrov. Horko oplakávam paličky, ktoré ostali v Žiline na izbe, že veď na traverz Veľkého Rozsutca ich nepotrebujem. Odteraz si ich beriem aj na prechádzku okolo Štrbského plesa.

Klesania máme už plné zuby. Keď konečne prídeme na lúky pod Rozsutcom, ani sa nám veriť nechce. Malý Rozsutec sa majestátne týči nad okolím a spolu so zakvitnutými lúkami opäť raz vytvára kulisu, kvôli ktorej vyťahujem foťák. Klesaniu však ešte nie je koniec, po Terchovú nás čaká ešte asi 150 metrov, chvíľu lúkami, chvíľu lesíkmi. Konečne Biely potok! Kofolka, pochod na ausobusovú zastávku, prestup a čakanie v Terchovej, a potom už len cesta a vytúžená večera v Žiline.

Krátke Fakty k okruhovému variantu Biely Potok - Dolné Diery - Podžiar - Malý Rozsutec - Biely Potok

Minimálna nadmorská výška - 570 m n.m.
Maximálna nadmorská výška - 1 343 m n.m.
Stúpanie: 823 m
Klesanie: 823 m
Počet km: 11,4

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek