Svet

Sumatranské dobrodružstvo II.

14.08.08
Pokračovanie článku z minulého týždňa o troch kamarátoch v Indonézii. Konkrétne o návšteve mestečka Minaju v kráteri vyhasnutej sopky, výstupe na sopku Gunung Merapia či o Jakarte. Tí, ktorí by sa chceli vybrať na podobnú cestu, nájdu na konci článku rôzne praktické rady.

20. máj 2008
Ráno sme sa hneď po prebudení pobalili a pobrali sa k našej loďke. Cesta späť ubehla rýchlo a tak sme už na obed boli u Ketuových rodičov. Tam si od Ketuovho otca kupujeme luky a šípy, ktoré sám vyrába, ako pamiatku na Siberut. O 19:30 vyplávala naša loď späť do Padangu.

21. máj 2008
Po vyčerpajúcej ceste späť, kedy sme síce spali v kajute, ale na posteliach stavaných na indonézske telesné rozmery, sme dorazili späť do Padangu. Taxík nás odviezol ku Carlosovi, kde sme si zbalili veci a objednali ďalší taxík do Bukitingi. Nebol síce najlacnejší, ale pre nedostatok času na zjednávanie ceny a únave sme ho vzali aj za vysokú. Do mestečka na úpätí sopiek sme dorazili po asi trojhodinovej ceste, kde sme si našli slušný hotel za slušnú cenu. Po dňoch strávených na Siberute a po nekonečných hodinách na lodi a v taxíkoch sme si konečne dali vytúženú sprchu. Nasledovala prehliadka mesta, vybavovanie leteniek, dohodnutie sprievodcu na sopku, výmena peňazí a obed. Letenky, peniaze a sprievodcu sme vybavili v jednej cestovnej kancelárii a obed sme si dali v slušne vyzerajúcej reštaurácii - miestnu špecialitu – Minankabau food, čo sa neskôr ukázalo ako chyba. Mäso bolo zjavne dlhšie odležané, ale jeho chuť prebila chuť výbornej pikantnej omáčky. Po črevných problémoch, ktoré zákonite nastali, sme sa na čas radšej vyhli miestnej reštaurácii a navštevovali sme miestne KFC. Zmrzka za dve koruny nemala chybu.

22. máj 2008
Pretože sme na večer mali dohodnutý trek na sopku Gunung Merapi, dali sme si aj tento deň oddych a pozreli sme si múzeum, vyhliadku do obrovského kaňona a obchody. Najesť sme sa samozrejme boli v KFC, lebo črevné problémy stále pretrvávali. Po krátkom spánku a zbalení batohov po nás o 22.00 prišiel taxík, ktorý nás mal odviesť pod sopku. Na naše veľké prekvapenie sa v taxíku ako náš sprievodca objavil Ketua. Cesta pod jeho vedením prebiehala v znamení chaosu a nadávok. Tento „profesionálny sprievodca“ si na nočný výstup na takmer trojtisícovú sopku obul šľapky, namiesto baterky mal svetielko na zapaľovači a pre nás troch niesol 1,5 litra vody na celý výstup. Najprv nevedel, kam má odbočiť auto a tak sme zbytočne šliapali hodinu po asfaltke. Hneď, ako sme vošli do džungle, sa mu roztrhli šľapky a zhasla „baterka“. Takže celý čas sme išli vpredu my a určovali smer cesty. A náš sprievodca išiel za nami. O 02.00 zahlásil, že je prestávka, že sme príliš vysoko a že tempom, ktorým sme šliapali, budeme hore veľmi skoro. Pomocou benzínu, ktorý si niesol, založil oheň a dal nám nejakú buchtu, ktorú okrem mňa nikto nejedol. A hneď na to začalo pršať. Nám to síce problém nerobilo, mali sme dobré bundy, ale náš bosý sprievodca bol za chvíľu celý mokrý a keď sa do toho pridal vietor, začal mať vážne problémy. A ani ten oheň mu veľmi nehorel. Vyzeralo to s ním dosť zle, lebo bol podchladený, celý sa triasol a zaspával na nohách, a tak sme museli uvažovať, čo s ním. Dážď ustal o 04.00, a tak sme rozhodli pokračovať hore a nášho sprievodcu nechať pri ohni, s čím však on nechcel súhlasiť a šiel s nami. Chcel nám proste dokázať, že je profesionál a že si tie peniaze, ktoré za to dostal, zaslúži.

Na vrchol sme došli okolo 05.30 pri východe slnka. Stáli sme v oblakoch, v silnom vetre a videli sme na pár metrov pre seba. Modré nebo sme zahliadli asi na päť sekúnd, a to nám pani v cestovke tvrdila, že celý mesiac bolo v noci jasno a nepršalo. Ani po polhodinovom čakaní sa nič nezmenilo tak sme sa rozhodli pre zostup. A tu nastal najväčší problém. Pretože džungľa sa končí v rovnakej výške a tvorí tak súvislý pás okolo celej sopky, človek sa musí trafiť presne do miesta, odkiaľ vyšiel. A na to sa berie sprievodca, ktorý by mal vedieť, kade ísť. Náš sprievodca to však na rozdiel odo mňa nevedel. A tak nás viedol opačným smerom. A ani po upozornení, že ide zle, si nepriznal, že nevie, kade ísť a cieľavedome nás viedol ďalej. Trochu sa nám vyčasilo, tak sme mohli vidieť celé údolie a aj približnú cestu, po ktorej sme šli hore. Náš šikovný sprievodca nám oznámil, že pôjdeme novou cestou, ktorá je vraj kratšia a ukázal na nepriestupnú džungľu. Vtedy niektorým z nás došla trpezlivosť a po slovnej anglicko-slovenskej výmene názorov sme zamierili správnym smerom. Náš sprievodca išiel za nami a presviedčal nás, že ideme zle, až kým sme nedošli na správne miesto, odkiaľ už bolo jasne vidieť chodník cez džungľu. Tam hrdo zahlásil, že tu je cesta. Vtedy sme sa mu už začali trochu vyhrážať a žiadali sme späť peniaze za „sprievodcovské služby“. Pod hrozbou násilia usúdil, že to bude asi dobrý nápad a peniaze nám vrátil. Cesta dole ubiehala rýchlo, čím sme boli nižšie, tým bolo teplejšie. Nakoniec sme sa nášho sprievodcu striasli aj vďaka tomu, že celú 12-hodinovú túru absolvoval bosý a jeho nohy si to museli riadne odniesť. V hoteli nasledovala sprcha a potom sme riskli obed v jednej miestnej reštike. Našťastie sa to zaobišlo bez ujmy na zdraví. A potom už len spať a spať.

23. máj 2008
S majiteľom hotela sme si dohodli na ráno taxík, ktorý nás mal odviesť k jazeru Minajau. Jazero aj celé mestečko s rovnakým názvom leží v kráteri vyhasnutej sopky. Do krátera vedie cesta so 44 serpentínami. Veľmi som sa divil, že mi z toho nebolo zle. Ubytovali sme sa v lepšom hoteli, z ktorého terasy sa dalo hneď skočiť do jazera. Vedľa sme mali štýlovú luxusnú reštauráciu s terasou postavenou nad hladinou jazera. Milá stará pani, ktorá bola matkou majiteľa reštaurácie, nás pozvala na obed. Varili tam veľmi dobre a tak sme sa po prechádzke mestom, v ktorom aj tak nie je nič na pozeranie, vrátili aj na večeru.

24. máj 2008
Ráno sme si u milej pani z reštaurácie požičali bicykle a šli sme sa prejsť okolo celého jazera. Bolo to cca 55 km. Na dobrom bicykli by to nebol problém, ale na týchto škrípajúcich, vŕzgajúcich a nebrzdiacich kedysi horských bicykloch to nebolo bohviečo. Našťastie to išlo väčšinou po rovine a tak sme to zvládli, aj keď niektorých netrénovaných jedincov potom bolela istá časť tela. Po ceste sa bolo stále na čo pozerať. Takmer kolmé steny krátera boli porastené džungľou a silno kontrastovali s ryžovými políčkami pod nimi a modrým jazerom. Políčka sa obrábali ako pred sto rokmi – drevený pluh ťahal vôl. A večer sme opäť zašli do našej reštaurácie na výborné jedlo a pivo.

25. máj 2008
Tento deň sme nerobili nič, len hrali šach a užívali si výhľad. Po obede sme sa šli prejsť k neďalekému vodopádu. Keďže sme šli len v sandáloch a cesta viedla džungľou, trochu sme sa zapotili. Chodník najprv viedol lúkami, kde sme čakali, kedy nás čo uhryzne. Potom po umelo vybudovaných betónových kanáloch, kadiaľ sa zvádzala voda na ryžové polia a nakoniec po potoku. Počas fotenia sa pri vodopáde sa na nás prisalo pár malých pijavíc a po ceste dole nás ešte popŕhlili nejaké tropické rastliny. Ale aspoň máme o zážitok viac. Vyvrcholením dňa bola posledná večera na Sumatre. V reštaurácii priamo vedľa terasy nad vodou chovali rybu na našu večeru. Bol to asi trojkilový sumec, ktorého nám ugrilovali. K tomu nejaká zeleninka, hranolky a výborná čili omáčka. Kulisu nám tvoril ohnivý západ slnka ako z plagátu.

26. máj 2008
Ráno po nás prišiel dohodnutý taxík a odviezol nás do Padangu na letisko. Cesta trvala dlhšie, ako sme pôvodne mysleli, ale naše lietadlo sme stíhali v pohode, keďže ako vždy meškalo. Turbulentný let sme prežili a po pristáti v Jakarte sme sa chceli ubytovať v hoteli na priamo na letisku, ale po zistení astronomickej ceny sme si len nechali veci v úschovni a šli sme sa ubytovať do štvrti Jalan Jaksa, kam sa chodia ubytovať všetci turisti. Neďaleko nášho hotela sme našli dobrú reštauráciu, kde ako v jednej z mála bolo vidieť do kuchyne, čo je na indonézske pomery veľká odvaha. Jedlo však bolo výborné. Potom už len sprcha a spánok.

27. máj 2008
Náš posledný deň v Indonézii. Prehliadku Jakarty sme začali na 137 m vysokom monumente v tvare fakle. Z vrcholu je nádherný výhľad na celú Jakartu, teda človek dovidí, kam smog dovolí. Na vrchole sme však boli pre niektorých väčšou atrakciou ako Jakarta, a tak sa s nami začali fotiť. Naše kroky potom viedli do Národného múzea. V múzeu je obrovský zlatý poklad a pozostatky človeka jávskeho. To a veľa ďalších vecí nevyčísliteľnej hodnoty si človek môže pozrieť za neuveriteľných 700 RP = 1 Sk.

Keďže sme boli hladní, šli sme do nákupného strediska, ktoré sme videli z pamätníka. To, čo sme však uvideli, nám vyrazilo dych. Dvanásťposchodová budova v štyroch blokoch spojených chodbami a všetko preplnené čínskym tovarom a na samom vrchu reštaurácie. Počet ľudí v jednom takom bloku sme odhadli na cca 40 000. No proste Jakarta. Po jedle a šoku z obchoďáku nevídaných rozmerov sme si vzali taxík a dali sa odviesť do obchodného domu, aké poznáme z domova. Ten však zíval prázdnotou. Keďže sme po celodennom chodení po Jakarte už smrdeli sami sebe, usúdili sme že sprcha pred odletom by padla vhod. Taxík nás odviezol späť do hotela, kde sme spali a tam nám dovolili sa osprchovať. V známej reštaurácii sme dali poslednú večeru v Ázii, dobrú a osvedčenú pečenú ryžu. A keďže sme taxikárovi kázali zapnúť taxameter, chvíľu nás vozil nočnou Jakartou a až potom na letisko. Pred polnocou nasadáme do lietadla a skoro prázdni letíme do Singapuru, kde sa lietadlo zaplní, a letíme domov.

28. máj 2008
Okolo jednej po obede prilietame do Viedne. Po dlhom čakaní došli aj naše batohy, len našim lukom sa nejako nechce na pás a keď sme tam zostali stáť skoro sami, tak nám došlo, že po tom páse už asi neprídu. Nakoniec sa našli pri stratách a nálezoch. Našťastie. Večer o deviatej som doma a indonézske dobrodružstvo sa končí, už len dúfať, že sa neprejaví nejaká choroba.

Praktické rady

Ceny za služby, ktoré od Vás budú žiadať domáci, sú premrštené a vždy treba zjednávať, niekedy aj na desatinu pôvodnej ceny. Pri zjednávaní cien za treky a väčšie výlety, kde ide o väčšie sumy, sa treba obrniť trpezlivosťou. Pri zjednávaní treba odôvodniť, prečo je cena vysoká a prečo chcete nižšiu. Nedajte navonok najavo, že máte o niečo evidentný záujem, čím menší záujem, tým lepšiu cenu môžete dosiahnuť.

Balenú vodu kúpite na každom kroku (1,5 L 4000,- Rp), majú tiež výborné pivo Bintang (0,63 L 15000-25000,- Rp), tvrdý alkohol nekúpite. Jedlo kúpite kdekoľvek, od pouličného stánku až po luxusnú reštauráciu. Hygiena je v oboch rovnaká. Brať niečo z domu je zbytočné.

Letenky sa dajú kúpiť v akejkoľvek cestovnej kancelárii, a niekde je to dokonca lacnejšie ako na letisku. Peniaze je dobré zameniť na letisku, hlavne keď priletíte večer. Zmenárne sú len v turistických centrách, banky takmer vôbec nemenia. V Padangu nie je žiadna zmenáreň!!!

Najlacnejšie je prepravovať sa po meste becakom, alebo bemom. Taxíky sú drahé, ale komfortnejšie. Čím turistickejšia oblasť, tým nižšie ceny!!!

Ak máte dobrý repelent, moskytiéru netreba. Opaľovací krém s vysokým faktorom treba určite.

Nezabudnite nejaký alkohol na dezinfekciu tráviaceho traktu!!!!!!

Siberut
Určite treba spacák alebo inú prikrývku. Karimatka tiež nie je od veci. Keďže ide o malarickú oblasť, treba moskytiéru. Pre miestne deti aj dospelých treba veľmi veľa sladkostí, najlepšie nejaké cukríky. Taktiež im treba doniesť cigarety, najlepšie ich domáce bez filtra. Kartón na tri dni by mal stačiť. Na rozlúčku sa patrí dať nejaký dar - zapaľovač, baterka alebo nožík. To, čo nechcete nechať ako dar, radšej ani neukazuje, ináč by to od Vás mohli pri rozlúčke pýtať a odmietnutie by ich mohlo uraziť. Nenoste hodinky a ľadvinky!!!!!

Gunung Merapi
Pre výstup na túto sopku netreba sprievodcu, cesta je dobre značená šípkami na stromoch a odpadkami. Treba si dávať pozor, v ktorom mieste ste vyšli z džungle na lávové pole a presne na to miesto sa vrátiť. V hmle je dosť ťažké sa tam orientovať. Pre fyzicky zdatných trvá cesta hore bez prestávky cca 5 hod. Treba sa pripraviť na to, že hore je zima a terén je náročný, treba pevnú trekovú obuv a pri nočnom výstupe aj čelovku.

Pozor na zlého sprievodcu!!!
Volá sa Ketua, je to Mentawajec s typickými mentawajskými rysmi tváre. Bude Vám rozprávať klamstvá, kde všade bol, odkiaľ pochádza a čo robil. Tým, ktorí ho poznajú, je na smiech. Na Siberute sme to s ním ešte zvládli, ale ako sprievodca na Gunung Merapi úplne zlyhal. Určite ho nájde v losmene Carlos na Bungus beach. Na majiteľa tohto losmenu tiež pozor, je to síce milý chlapík, ktorý vyzerá ako pirát, ale pri každej príležitosti sa Vás bude snažiť obtiahnuť o peniaze. Ale je to jediná slušná reštaurácia na celej pláži.

Na titulnej foto je Padang island.


Fórum nová téma
Sumatranské dobrodružstvo II. 14/08/08 00:00 nová téma
Najnovšie články autora
 
Svet Sumatranské dobrodružstvo II. Pokračovanie článku z minulého týždňa o troch kamarátoch v Indonézii. Konkrétne o návšteve mestečka Minaju v kráteri vyhasnutej sopky, výstupe na sopku Gunung Merapia či o Jakarte. Tí, ktorí by sa chceli vybrať na podobnú cestu, nájdu na konci článku rôzne praktické rady. 14/08/08 Marián Neupauer Svet
Svet Sumatranské dobrodružstvo Tento príbeh je o troch priateľoch, ktorí sa rozhodli spoznať Sumatru. Je o tom, ako nás nahánali orangutany, o domorodcoch, ktorí žijú primitívnym spôsobom života, a ďalších zaujímavých dobrodružstvách. Nech sa páči - prvá polovica príbehu začína. 08/08/08 Marián Neupauer Svet
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Fjällräven Keb 52 – celoročný trekkingový batoh Tohtoročná novinka medzi trekingovými batohmi Fjällräven ponúka odolný a nepremokavý materiál Bergshell, ktorý má aj horolezecký špeciál Bergtagen 38. V prípade Kebu ale nie je jediným materiálom, je tu zastúpený aj G-1000. Pri pohľade na chrbtový systém zaujmú na prvý pohľad aj tvarované drevené výstuhy. Určenie tohto batohu je celoročné, orientované na náročnejší treking. Je k dispozícii v dvoch veľkostných variantoch – 52 a 72 litrovom. Vyskúšal som menší z nich. dnes Ľubomír Mäkký Batohy
Túra Glarnské Alpy – k St. Martin cez Heidelpass Pri jednej návšteve v Salzburgu som si kúpil v miestnom kníhkupectve turistickú mapu od Kümmerly+Frey: Sargasenland, Liechtenstein, 1 : 60 000. Na prednej stránke bola fotka malej osady s kostolíkom v horách. Nič moc, len pár stavbičiek pod skalou. No z obrázku vyžarovalo pre mňa niečo, čo nedokážem popísať. Až raz som náhodou identifikoval miesto a zostal som prekvapený poznaním, že som sa práve ani veľmi ďaleko nevyskytol. Bohyňa príležitosti dala ponuku, ktorá sa neodmieta. včera Vladimír Mikuš Svet
Túra Slovenskou Saharou - Záhorácka magistrála Na Záhorí som už bol viackrát, ale nikdy s turistickým cieľom. Predsa len táto časť Slovenska nepatrí z morfologického hľadiska medzi najatraktívnejšie a človeka to láka skôr do kopcov. Takéto odsúdenie krajiny je však veľmi povrchné a krásne miesta sa nájdu naozaj všade, len treba mať otvorené oči a vnímať krajinu okolo seba. 19/08/19 Pavel Forgáč Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Sumatranské dobrodružstvo II. 14/08/08 00:00 nová téma
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.36 (0.09)