Text v informačnom materiáli CK o zapožičaní rôznej výstroje ma vyprovokoval k telefonátu. Uistili ma, že žiadne via feraty sa konať nebudú, lebo v Pyrenejách nie sú. Bol som už na zopár trojtisícovkách v Rakúsku a Švajčiarsku a tak som z výstupu na najvyššiu vápencovú horu Európy nemal obavy. Ako som vytriezvel, sa Vám pokúsim opísať v nasledujúcich riadkoch.

Trasa

Predera de Ordesa – Puento de Soaso – Clavijas de Soaso – Refugio de Góriz – Lago Heládo – Monte Perdido a späť

Našim prechodným domovom v Pyrenejách sa stal kemp Rio Ara na brehu rovnomennej riečky, pod mestečkom Torla. Dve zoznamovacie túry nás zaviedli do kaňonov Ordesa, Otal a Ordiso. Naša deväťčlenná skupinka, kde dvaja Maťovia sprievodcovia aspoň zmiernili pomer ženy:muži na 5:4, sa druhý deň večer zišla na bojovej porade. Okrem mapy som dostal veci, z ktorých som mal na nohách len mačky pri výstupe na Breithorn.

Budík som si nastavil na 2:15 hod. Vedel som, že raňajkovať nebudem. Hneď prvé kroky ma mohli varovať, že deň bude ťažký. Vykročil som k autu a už som ležal na zemi. V tme som zakopol o vypínaciu šnúrku stanu. Ešte že som nedopadol na kolík. Cestou na parkovisko Pradera de Ordesa som sa kŕmil kakaovo - ovsenými koláčikmi, ktoré mi napiekla Danica. Zarazilo nás množstvo áut na parkovisku. V okolitých horách muselo byť aspoň 100 ľudí. Nasadili sme čelovky, skontrolovali upevnenie vecí na ruksakoch a vykročili tmou hore kaňonom. Maťo I. vpredu a rad uzatváral Maťo mladší. Rozkaz znel jasne. Držať sa pokope. Pred dvomi dňami sme kaňonom zostupovali po túre na Faja de Pelay. Teraz sme toho veľa nevideli, len hučiaca voda nás upozorňovala na blízkosť Rio Arazas. Prekvapujúco rýchlo, za 1,45 hod., sme sa dostali k Casada Cola de Caballo. Tu, ešte v úplnej tme, sme si museli nasadiť prilby. Okrem toho sme si dali dúšok čaju a nejakú tú tyčinku. Prešli sme mostíkom na druhú stranu riečky a na moje prekvapenie sme sa začali po reťaziach šplhať hore nad kaňon. Reťaze veľmi nemusím ani za dňa, nieto ešte po tme. No, ale zvládli sme to všetci v pohode a odmenou nám boli prvé lúče nového dňa, ktoré sa opierali o náprotivný zasnežený kopec. Z hrany skál nad nami nás so záujmom pozoroval kamzík. Dosť ma prekvapili divo rastúce narcisy. Žlté i biele. Doteraz som si myslel, že sú to vyšľachtené kvety.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trávou a kamením sme bez problémov došli k jednej z mála chát v Pyrenejách. Zato drevené a kamenné útulne im môžeme závidieť. Aspoň čo sa množstva týka. Inak nič moc. Spí sa na zemi a často nemajú ani dvere. V Refugio de Góriz a Delgado Úbeda v 2 200 m nad morom sa dá ubytovať a kúpiť si niečo na jedlo. Na ohrev vody používajú slnečné kolektory. Osadenstvo sa už prebudilo a pomaly sa trúsilo pred chatu. My sme sa usadili pri vonkajšom stole a chystali sa konečne posilniť raňajkami. Čakalo nás totiž posledných 200 výškových metrov po skalách a začínal sneh.

Maťo nám predviedol nasadenie mačiek aj istenie cepínom v prípade pádu. Netušil som, že to tri krát použijem. Nie každý sa s mačkami skamarátil. Milku dokonca Maťo vrátil na chatu, lebo mala nevhodnú obuv. Začalo pomalé stúpanie tvrdým snehom. Pod vychádzajúcim slnkom sa ukázalo, že natieranie sa krémom v rannom prítmí nebolo márne. Ľadovcové okuliare tiež dokazovali svoju opodstatnenosť. Ostatne, overil som si to pri túre na Monte Rosa, kedy som ich musel požičať Danici a ja som potom trpel ako kôň. Cepín tiež statočne vracal svoju vynášku. Svah sa neustále stával šikmejším a veru sme sa podopierali ani starčekovia. Moja hlava sa nejako nevedela vyrovnať s priebehom dňa a žalúdok mi zvieralo stále častejšie. Niektorí z chaty nás predbiehali, iných sme zase predbiehali my. Zrazu okolo nás presvišťala flaša. Vypadla z bočného vrecka ruksaku Španielovi, asi 200 m nad nami, a zastavila sa asi až dolu v kaňone. Zovrel som cepín ešte pevnejšie. Tu je neradno padnúť! Slnko čím ďalej, tým viac zalievalo svet okolo nás.

Dostali sme sa do sedielka, odkiaľ už bolo vidieť vrchol Monte Perdida. Maťo nám ukázal, ako sa navlieka úväzok a my sme sa s ním začali trápiť. Hoci som až sem vyšiel len vo fleeske a dvoch tričkách, musel som si dať bundu, lebo začalo fúkať. K úžasu všetkých nás dobehla Milka. Vraj sa naučila chodiť s mačkami a tak sa vrátila. Neviem, čo sa preháňalo Maťovi v hlave, no nedal to na sebe poznať. Maťovia nachystali lano a všetci sme sa naň naviazali. Vraj si nemáme všímať, že sme jediní. Španieli sa okolo nás štverali hore, poniektorí už schádzali dolu. Videli sme viacerých, ktorí zostali na skoro kolmom svahu a nevedeli zrazu, ako ďalej.

Dohoda znela: lano udržiavať napoly napnuté a ak niekto bude potrebovať zastaviť, zakričí. Desať, maximálne dvadsať krokov a ozval sa striedavo výkrik od niektorého z nás. Vydýchať sa v hlbokom predklone a zase ďalej. Keď sme vyšli do sedla, 100 výškových metrov pod vrcholom, vyhŕkli mi slzy. Nádherný svet plný oblakov a vrcholov pod nami mi vyrazil dych. Posledných pár metrov, preklopiť sa cez snehový závej a sedeli sme na vrchole. Skrátiť lano, ale neodväzovať sa! Zapichnúť cepín a ním prichytiť lano! Maťo tlmil naše nadšenie a myslel vždy na našu bezpečnosť. Rejža začal natáčať, každý z nás sa snažil spraviť vrcholové obrázky. Valle de Ordesa sa ukázal pod nami v plnej kráse a veľkosti. Zjedli sme nejakú tyčinku a nastal čas návratu. Kto si myslel, ako ja, že najhoršie je za nami, rýchlo vytriezvel.

Už ste stáli niekedy na šikmej streche? Ja teda nie. Tak som si pripadal pri pohľade dolu. Pôjdeme serpentínovite a našľapujte na celú nohu. Vrývam si Maťove slová do hlavy, no neustále sa staviam hranami a bokom ku svahu. Trest prichádza nečakane a rýchlo. Letím dolu svahom, bleskovo sa obraciam na brucho a zatínam cepín do snehu. Lano sa napína a vidím vpredu ležať mladšieho Maťa. Ostatní zapichnuté cepíny. Pomaly sa priťahujem na ich úroveň a som otrasený do hĺbky duše. Nechcem myslieť, kde by som bol bez lana. Hoci sa ešte viac snažím držať slov Maťa, psychika mi nedovolí sa postaviť kolmo dolu svahom. Padám ešte dva krát a všeobecná nervozita vyústi do slov, ktoré mi budú ešte dlho znieť v ušiach. „Nechápem, čo robia na horách ľudia, čo tu nemajú čo robiť“.

V sedle si dávame dolu úväzky a každý na svoje triko postupuje dolu. Sneh zmäkol a ja sa potácajúc zabáram často aj po stehná doň. Zostal som sám, len Rejža sa potáca za mnou. Ostatných dostihujeme až pri vyzúvaní mačiek. Maťo mi navrhuje prespať na chate. Myslí si, že som tak vyčerpaný, že nezvládnem cestu k autu. Odmietam to. Ja potrebujem mať proste pod nohami pevnú zem a všetko bude OK. Zbiehame po skalách k chate a jeme posledné zásoby jedla. Naberám si vodu na WC, lebo minerálku tu nepredávajú a pivo nechcem. Cesta po chodníku k hrane kaňonu prebieha v pohode. Fotografujeme sa s našou zástavou a zisťujeme, že Rejža tak zaostal, že ho nevidíme. Majka sa rozhodne ho počkať a tu sa trháme definitívne. Do kaňonu pre zmenu zostupujeme po chodníku. Každý kráča, ako mu sily stačia. Ja idem s Milkou. Chvíľu debatujeme, vnímame okolitú krásu, no čoskoro upadáme do ticha a len šliapeme. To, čo sme ráno potme vyšli za 1,45 hod., ideme teraz dolu vyše dvoch hodín. Na parkovisko sme prišli o deviatej hod. S vďakou pijímam plechovkové pivo a len tak vo mne nepivárovi zmizne.

Obdivujem Maťa, že dokáže po 18-hodinovej túre ešte šoférovať. Vystupujem v kempe a tak, ako som, padám do spacáku. Zaspávam s myšlienkou: „ Je kopa iných krásnych kopcov, na ktoré môžeš ísť. Už nikdy lano, cepín, mačky, úväzok.“ Ďakujem všetkým, zásluhou ktorých môžem teraz písať tieto riadky. No a vrelo odporúčam Pyreneje všetkým, ktorí nemajú také psychické zábrany ako ja. Sú naozaj krásne a Maťo Vám ich skvele ukáže.

Fotografie č. 3, 5, 7, 13, 15, 16, 20, 21, 22 Maťo Nemček, vedúci zájazdu

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek