Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Z Dolného Kubína do Oravíc

Ak by som mal vybrať tri najkrajšie túry, resp. túry s najkrajšími výhľadmi, jednou z nich by isto bolo putovanie po červenej značke z Dolného Kubína. Hoci trasa nevedie žiadnym extrémnym terénom a nie je náročná ani pre turistu začiatočníka, krajina okolo tejto trasy je neuveriteľne krásna. Po deviatich rokoch sme sa na ňu zasa vybrali, aby sme si oživili spomienky a pokochali sa.

Vzdialenosť
53 km
Prevýšenie
+2267 m stúpanie, -1952 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 29.08.2008
Pohoria
Oravská vrchovina a Skorušinské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1314 m n. m.
  • Najnižší bod: 475 m n. m.
Voda
len v osadách
Nocľah
2
Doprava
Vlak a bus
SHOCart mapy
» č.1095 Chočské vrchy (1:50.000)

V utorok 29.7.2008 nastupujeme na trasu v Dolnom Kubíne. Vlak nás tu vyložil presne o 12.hod. Počasie je slnečné, teplé až horúce a tak nič nemôže zabrániť tomu, aby sme si dali jedno štartovacie pivko v krčme oproti stanici. Tu zároveň naberáme vodu, pretože vieme, že na trase je to s vodou biedne. Hneď od stanice sa chytáme červenej značky, ktorá nás bude sprevádzať počas všetkých troch dní.

Prechádzame mestom a stúpame do sídliska. Značenie je mizerné, ale ešte si pamätáme, že musíme minúť samoobsluhu na sídlisku, prejsť medzi posledným činžiakom a garážami a zabočiť k záhradkám. Chvíľu ideme okolo záhradkárskej kolónie a cesta pomaly stúpa. Už teraz vidíme krásne celý hrebeň Oravskej Magury od vysielača na Magurke až po Minčol. Zjazdovky na Kubínskej holi máme ako na dlani. Po hodine vytrvalého, ale mierneho stúpania sa dostávame na Veľký Krnáč (801 m n.m.) a tu sa nám už krajina celkom otvorí. Točíma sa dookola a určujeme si pohoria - Oravská Magura, hrebeň Malej Fatry, Chočské vrchy, Roháče a Oravská vrchovina, a dokonca Babia Hora. Hoci je celkom pekne, vzduch je dosť zaparený a tak niekde vidno iba kontúry pohoria.

Trasa vedie lúkami a lesíkmi a my sa nestačíme kochať krásou tejto krajiny. Nad všetkým tu tróni a dozerá mohutný Veľký Choč. Podľa mapy si určujeme dedinky napravo i naľavo od našej trasy, ktoré sú ukryté v plytkých či hlbokých dolinách. Pár chalúp osady Srňacie, na druhej strane Puchov a Pokrývač a už zasa vpravo obec Osádka s veľkou chatou pod horou. Neponáhľame sa, času je dosť. Každú chvíľu stojíme a nemôžeme sa nasýtiť tej krásy. Okolo 17-tej hodiny minieme štátnu cestu, potom ešte jeden výstup a už je pod nami dedina Malatiná. Spúšťame sa do dediny a mierime priamo do krčmy, ktorú dávno poznáme.

V krčme už je veselo. Nejaký chlap sa pristaví pri našom stole a vraví: „Ja som starosta tejto obce a dnes zapíjame moju narodenú dceru Lilianu. Ja všetko platím. Tak čo si dáte?" S vďakou odmietame a zostávame pri pive, ktoré nám v tej horúčave chutí najlepšie. Okolo nás však začína poldecákové ródeo. Asi o hodinku sa zdvihneme, doplníme vodu a odchádzame späť na trasu. Neznačenou cestou sa hore lúkami dostávame späť na červenú a hneď pod lesom pri odstavenej maringotke s ohniskom staviame prístrešok a robíme si oheň. Slnko zapadá za hrebeňom Malej Fatry a nám je akosi úzko pri srdci. Dlho do noci sedíme u ohňa a spomíname a spomíname.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Noc bola plná hviezd a my, dobre vyspatí a odpočinutí, varíme poriadne raňajky. O chvíľu počujeme hlasy a okolo nás tiahne partia domácich hubárov z Malatinej. Je vidieť, že večierok v krčme asi pokračoval dlho do noci, lebo niektorí sú tak nacenganí, že horko-ťažko kráčajú. Keď sme tu boli pred deviatimi rokmi, tak sme spali v seníku, ktorý sa nachádza na opačnej strane doliny, niekde v oblasti pod Rakytníkom, priamo pri lesnej ceste. Vtedy sme pokračovali po nej a zliezli až do Prosieckej doliny. Teraz však pokračujeme po červenej značke smer Veľké a Malé Borové (moje). Je to tá najkrajšia scenéria, akú možno vidieť na tejto trase. Horská dolina Podtatranská brázda je naozaj strhujúca. Pasúce sa kravky, krásne uložené dedinky, uzávera Prosieckej doliny a lúky Svoradu nás nadchýňajú. Nad tým všetkým rozoklatý hrebeň Roháčov, ktorý sa ale znovu začína strácať v opare.

Prechádzame okrajom lesa a stretávame pomerne dosť hubárov. Je tu veľa lesných a lúčnych ciest a značenie nie je vždy ideálne. Ale my vieme, že sa musíme držať hrebeňa a to nám pomáha v orientácii. Cesta sa spúšťa do lesa a o chvíľu sa pred nami už objaví Veľké Borové. Značka vedie úplne horným koncom dedinky. Tu je pekná zvonička, ktorá práve odbíja jedenástu hodinu. Hneď pri zvoničke je veľký penzión Pri veži, ktorý samozrejme nemôžeme minúť. Majiteľ je veľmi ochotný a tak už o minútku máme vonku na stole poriadne vychladeného Bažanta a pod nami celý Svorad. Pre veľký úspech si toho Bažanta ešte raz zopakujeme, naberieme vodu a s poďakovaním pokračujeme po značke. Tá sa trochu stočí do dedinky a schádza asi 100 metrov dolu.

Na hornom konci nachádzame turistickú informačnú trojstrannú tabuľu a tu sa konečne po rokoch dostávame k informácii, ako to vlastne bolo s Prosieckou dolinou. Kto poznáte Prosiecku, tak viete, že takmer na konci sa dolina rozdvojuje. Vľavo vedie chodník ku vodopádu a vpravo sa tiesňavou Sokol dostanete po modrej značke rebríkmi na lúky Svoradu. V tejto časti stával kedysi drevený most, po ktorom sa na jar vyháňal dobytok na letnú pašu na Svorad. Tadiaľ sa aj prepravovalo seno, syry a všetko, čo bolo treba. Zatiaľ čo kravy (jalovice) sa na jeseň zháňali dolu do obce, ovce zostávali v košiaroch celú zimu a boli kŕmené smrekovou a kosodrevinovou čečinou. Na Svorade je tzv. „lievik“, ktorým v daždi odteká vody do podzemia. Na jar, keď bola pôda ešte zmrznutá, tento „lievik“ neprepúšťal vodu z rozpusteného snehu, a tá sa valila práve tiesňavou Sokol do Prosieckej doliny. V roku 1944 vyhodili partizáni drevený most (či skôr cestu) do vzduchu a zbytok skazy dokonali jarné povodne v r. 1947. Tak hovorí náučná tabuľa. V fotogalérii nájdete aj fotku tohto mostu, ako sa mi ju podarilo odfotiť z tabule. Takáto istá cesta bola aj v Juráňovej doline v Roháčoch.

Značke sa odpojí od asfaltky a stúpa medzi chalupami na hrebienok. Tam sa napojí na starú asfaltku, ktorá sa o chvíľu zmení na lesnú cestu. Tu sme videli jedinú vodu na trase, ale to mohlo byť spôsobené predchádzajúcimi daždivými dňami. Pod nami je stále tá krásna krajina a kochajúc sa dostávame nad dedinku Malé Borové. Zasa len tak lízneme horný koniec dedinky, kde je krytý turistický prístrešok, ktorý by v prípade núdze poslúžil aj na prespanie. Poobedujeme v ňom a pokračujeme ďalej. Čaká nás dosť tvrdé stúpanie kolmo na vrstevnice. Našťastie nie je dlhé, pretože v horúčave, ktorá panuje, z nás tečú prúdy potu. Asi o pol hodinky sa dostávame na lesnú cestu na hrebeni a takmer po rovine pokračujeme po nej asi 1,5 km. Ale potom je koniec prechádzky, chodník sa stočí do hory a prudko stúpa na kopec Kopec (1251m). Funíme a hekáme, ale o chvíľu sme hore. Nie je tu žiadny výhľad a tak sa nezdržujeme a hneď začíname schádzať dolu. Až pri sedle Prieková sa nám otvorí krajina na pravej strane. Odtiaľto schádza modrá značka do Zuberca, ktorý máme ako na dlani. Roháče sa balia do oparu, ale už sme tak blízko, že naše röntgenové oči vidia všetko. Určujeme si jednotlivé kopce a vrcholy a spomíname.

V horúčave začíname klesať do obce Oravský Biely Potok. Všade je plno čučoriedok a my sa kŕmime ako medvede. Pomaly sa dostávame na lúky nad obcou a tu je páľava ako v peci. O 17-tej hodine vchádzame do obce a samozrejme rovno do krčmy. Miestni štamgasti už sedia pri pive, chvália sa nazbieranými hríbmi, a veru majú sa čím. Prvé pivko len tak zasyčí a potom už si dáme aj nejaké korbáčiky, v ktorých je, na rozdiel od tých dolniackych, aj cítiť ovčí syr. Posedíme asi hodinku a potom úplne novou ulicou s parádnymi domami, ale postavenou priamo pri potoku v záplavovej oblasti, sa dostávame na miestne futbalové ihrisko. Už sme tu raz spali a pretože sme na pitie použili vodu z blízkeho potoka, chytili sme všetci traja takú hnačku, že sme museli vzdať ďalšie pokračovanie vandru a použiť autobus. Tentokrát je to inak. Priamo na ihrisku je kohútik s pitnou vodou a tak je všetko vyriešené. Varíme výdatnú večeru a po zotmení šup do spacákov.

Ráno nás budí dážď a tak sa sťahujeme pod striešku šatní na ihrisku. Je len päť hodín a my máme ešte dve hodinky času na vstávanie. O siedmej vyliezame zo spacákov, varíme čaj, dopĺňame a dávame sa na cestu. Hneď pri ihrisku je most na druhú stranu Studeného potoka. Vedie tam chodník priamo hore a lesná cesta vpravo, ktorou sa dávame. Cesta stúpa až na pokosenú lúku s potokom a potom sa opäť norí do lesa. Za 45 minút sme na hrebeni. Chodníkom s červenou značkou prechádzame Skorušinskými vrchmi. Občasné závaly smrekov nás vyvádzajú až na hrebeňové lúky, ale inak je cesta príjemná a nenáročná. Občas vidíme na Oravskú priehradu a na Trstenú a Tvrdošín. Aj tu je pomerne veľa čučoriedkárov a hubárov. Chodník pomaly stúpa a stúpa a lúk ubúda, neskôr už ideme takmer výhradne lesom. Po celý čas počúvame hukot z doliny a len tak hádame, že je asi nejaká letecká akcia. A potom zacítime smrad, ako keď sa pália koňom kopytá. Ale až zrazu s mohutným rachotom zahrmí nad nami „žltý anjel“ a elegantne nás postrieka proti lykožrútovi, je nám všetko jasné. Čo sa dá robiť. Nikto nás nevaroval, nikto neinformoval. Nálet sa opakuje ešte dva krát a my sme si istí, že do nás sa veru lykožrút len tak ľahko nepustí.

Takmer presne o 12.hodine sa dostávame na Skorušinú (1 314 m n.m.). Dvojposchodová veža poskytuje z druhého poschodia celkom pekné výhľady a len opar je brzdou v perfektných rozhľadoch. Poobedujeme v blízkom prístrešku a potom už začíname schádzať dolu do Oravíc. Miestni zberači čučoriedok si nič nerobia z postreku a češú čučoriedky, len taká radosť. Najprv je klesanie celkom príjemné, ale neskôr sa spustí kolmo po vrstevnici a moje kolená kričia – dosť. Padák však netrvá dlho. Prekrižujeme asfaltku a po krásnych lúkach, kde práve zbierajú seno, klesáme do Oravíc. Nad Roháčmi začína búrka. Šnúry dažďa visia nad horami a riadne sa blýska a hrmí. Na nás však páli slniečko. V Oraviciach sme o 14-tej hodine. Rýchlo si dávame jedno proti suchotám a už sa aj hrnieme na autobusovú zastávku. V bazénoch sa "rochnia" stovky poľských turistov, všade v stánkoch je plno, predáva sa všetko, čo sa dá predať. Plochy trávnikov sú natvrdo zapratané parkujúcimi autami a my sa hneď dozvieme, prečo. Autobus nám odišiel o 12:40 a najbližší ide až o 17.hod. Nuž potom je jasné, že všetci musia prísť autami. Vraciame sa späť ku stánkom a pri pive a jedle čakáme na náš autobus. O 17.hod. odchádzame z tohto nádherného kraja.

Rád by som dodal, že tým skončilo naše putovanie. Ale nie je to tak. Až teraz začala tá najhoršia časť našej cesty. Dvomi autobusmi sme sa dostali do Tvrdošína. Tam sme čakali hodinu a o 20:30 sme prišli vlakom do Kraľovian. Po hodine čakania sme sa dostali o 21:30 do Žiliny a tu sme čakali 5 hodín na vlak do Trnavy. O polnoci nás všetkých vyhodili z vestibulu s tým, že nech si čakáme, kde chceme. Pritom v Žiline v obrovskom vestibule nie je ani jediná stolička či lavica, žiadna čakáreň a ani nič podobného. Ja pamätám na dni, keď tu bol celonočný bufet a čakáreň a ešte jedna pre matky s deťmi. Do Trnavy sme prišli o piatej a domov až o 8:30 hod. Takže sme cestovali 18,5 hodiny. To už naozaj „poteší“. Nech žijú naše dopravné zariadenia.

A teraz ešte k samotnej túre. Ak si nájdete dva dni voľna, tak to skúste. Stačí, ak si urobíte túru z Kubína do Malého Borového, ale odporúčam až do Oravského Bieleho Potoka. Nie je to nič ťažké, a tá krása kraja je nevýslovná. Samotné Skorušinské vrchy sú síce pekné, ale po predchádzajúcej trase sa vám možno budú zdať už trošku „všednejšie“. Trasa Kubín – Malé Borové je vhodná i pre cykloturistiku, ale je to škoda, pretože s „očami na ceste“ neuvidíte toľko ako pešo.

Fotogaléria k článku

Najnovšie