Túra

Hrebeňom Krivánskej Malej Fatry

02.09.08
Pri plánovaní poslednej túry v sérii, ktorú som mal možnosť absolvovať s bratom v strede leta, som si vytýčil nasledujúce kritériá - skúsiť hrebeňovku, ideálne za jeden deň a zároveň aby bola čo možno najatraktívnejšia. Riešenie tohto rébusu bolo ľahšie, ako som si myslel. Mal som ho na očiach každý deň. Hrebeňovka Krivánskej Malej Fatry.

Trasa

Turč.Kľačany – chata Kľačianska Magura – Suchý – Malý Kriváň – Veľký Kriváň – Chleb – Stoh – sedlo Medziholie – Štefanová

Nástup na hrebeň

Je ráno 5:00 a budík na mobile plní úlohu, ktorú som mu zadal pred pár hodinami. Čas vstávať. Po nutných ranných úkonoch vyrážame spolu s bratom, aby sme stihli spoj MAD. V autobuse cestujeme ako jediní turisti, čo je zrejmé už na prvý pohľad. Po pol siedmej ráno vystupujeme na konečnej v Turčianskych Kľačanoch a okamžite začíname s nastavovaním paličiek. Chytám signál pomocou GPS pred tým, ako spustím ukladanie priebehu trasy. Je zhruba 6:50 a môžeme ísť. Po chvíľke nechávame civilizáciu za sebou a po pár sto metroch sa chodníček alebo skôr užšia cesta norí do úzkej bezmennej dolinky.

Chodník od začiatku ide pomerne nekompromisne do kopca a tak rýchlo naberáme výšku. Povrch sa strieda od kamenisto – štrkového po hlinený, prepletený nespočetnými koreňmi ihličnanov. Orientačne je tento úsek nenáročný aj vďaka vysokej navštevovanosti tejto oblasti. Dvakrát križujeme cestu, ktorú využívajú mimo lesných pracovníkov a personálu chaty aj cyklisti, ktorí sa chcú dostať takto pomerne pohodlne až na chatu. Nasleduje azda najstrmší úsek na ceste k chate na Kľačianskej Magure. Stojíme na dolnom konci lúky s pozostatkami vleku po ľavej strane. Neostáva nič iné, ako ísť priamo hore. Na konci tohto zahrievacieho úseku sa nám naskytnú prvé výhľady na obmedzenú časť Turca. Nasleduje krátky úsek takmer bez stúpania. Geologický podklad tejto časti tvoria žuly, čoho dôsledkom je aj prítomnosť dobre známeho zlodeja času – čučoriedok, ktoré práve v tomto čase dozrievajú.

Pred nami je zarastený priesek, no chodníček pokračuje lesom na napravo od neho, aby ho vzápätí mohol po jednej serpentíne križovať. Značka pokračuje križujúc priesek do lesa naľavo. Tu chodníček spraví dve serpentíny a opäť opúšťa les, tentoraz až po chatu. Po nie príliš príjemnom štrkovo – kamenistom povrchu takto po chvíľke dôjdeme až k chate Kľačianska Magura. K chate prichádzame okolo štvrť na deväť pohodlnou chôdzou. Zaznačím polohu do GPS, spravíme jemné korekcie výstroja a bez zbytočného zdržiavania sa ideme ďalej, máme pred sebou ešte dlhú cestu.

Kúsok po vnorení sa do lesa je po ľavej strane prameň pitnej vody, ktorého voda je usmernená cez železnú rúrku tak, ako je vcelku bežné. Chodník miernym stúpaním obchádza Kľačiansku Maguru, vrchol ktorej tvorí NPR s rovnakým názvom. V rednúcom lese zazrieme nasledujúce ciele našej cesty – Stratenec a dominantný Malý Kriváň, ktorý je však od nás vzdialený ešte zhruba dve hodiny cesty. Prichádzame na neveľkú lesnú polianku takmer kompletne porastenú čučoriedkami. Nevydržíme a na pár minút zastavujeme, aby sme si vychutnali aj takúto podobu letnej turistiky. Celkovo mi tento úsek až po sedlo pod Suchým pripomína prechod Jarabiny v Turčianskom hrebeni Veľkej Fatry. Podrast je ešte stále mokrý a som rád, že som návleky nenechal doma.

Slnko už začína hriať, keď sa po krátkom klesaní ocitáme v sedle pod Suchým. Tu si môžeme vybrať medzi dvoma alternatívami, ako sa dostať do sedla Priehyba. Jednoduchšia, rýchlejšia, no taktiež menej zaujímavá alternatíva je pokračovať po žltej doprava a podtraverzovať úsek Suchý – Stratenec, alebo ísť priamo hore. Tu nie je o čom premýšľať a vyberáme si alternatívu „rovno za nosom“. Aj keď výstup na Suchý je pomerne strmý a miestami nepríjemný, je pomerne jednoduchý. Svižným tempom prekonám zhruba 130 výškových metrov a už stojím na vrcholovej plošinke. Čakanie na brata využijem na fotenie okolia a poskytnutie foto služieb turistom, ktorých stretávam na vrchole. Keď dorazí brat, trošku sa občerstvíme. Samozrejme, nesmie chýbať zaznačenie vrcholu do GPS. Tu sa začína samotný hrebeň a na ďalšej dlhej púti až do sedla Medziholie nám bude robiť spoločnosť červená - hrebeňová značka, ktorú sme vystriedali za zeleno značný chodník z Turčianskych Kľačian.

Prechod Bielych skál

Pred nami je azda najatraktívnejší úsek – prechod dvojvrcholom Bielych skál až po Stratenec. Celý tento úsek je bohato porastený kosodrevinou, ktorá na mnohých miestach obmedzuje dramatické, hĺbkové výhľady do Haviarskej a Prostrednej doliny pod nami. Z vrcholu Suchého trasa klesá len nepatrne po nepríjemných skalkách a nestabilnej sutine, na ktorej sa človek môže ľahko pošmyknúť, no padnúť môže chvalabohu len na vlastné pozadie. Chodníček sa kľukatí pomedzi kosodrevinu ako užovka unikajúca predo mnou po slnečnej sieste, miestami cez kosodrevinu, miestami po jej južnom okraji.

Prechádzame krásnou prírodou, tak typickou pre oblasť výskytu vápencov/dolomitov. Priamo na ostrom hrebienku je jedna mini roklinka, kde by sa dalo v prípade náhlej zmeny počasia núdzovo schovať pred búrkou či prudkým vetrom. Na viacerých miestach značený chodníček robí krátke odbočky priamo na hranu hrebienka, no neznačkované, vychodené chodníky tieto úseky podchádzajú, aby sa v zapätí naň zas napojili. Digitál mám zavesený na pleci a na objektíve nestabilnú krytku, ktorú mi hustá kosodrevina neustále zhadzuje svojimi do chodníka vyčnievajúcimi konármi. Po prechode plytkého sedielka medzi Suchým a Bielymi skalami prekonávame prvý skalný úsek, ktorý je však len krátky. Týmto skalám sa taktiež hovorí „Ťavie chrbty“, keďže tvoria akýsi ťaviemu chrbtu pripomínajúci dvojvrchol. Medzi oboma hrbmi prejdeme popod skalnú stienku a už sa šplháme najdlhším, cca 4 – 5m dlhým skalným úsekom. Pomáham si pridržiavajúc sa kosodreviny jednou rukou, paličky v druhej a už aj stojím pri tabuľke oznamujúcej, že sme zdolali vrchol Bielych skál. Scenár sa opakuje a kým čakám na brata, fotím nádhernú scenériu tohto krátkeho úseku hrebeňovky. Osobne sa mi zdá pohodlnejšie absolvovať tento úsek nami zvoleným smerom ako opačne, práve kvôli tomuto skalnému úseku, no je to v podstate jedno, nejde o nič náročné a zvládnu to všetky vekové kategórie bez najmenších problémov. Nasleduje kratučký zostup a už sme v sedle Vráta, kde sa k nám pripája žlto značený chodník zo sedla Príslop. Zo sedla rovno hore už len úplne pohodlne a po chvíľke dorazíme na vrchol Stratenca. Tu sa tento krásny úsek končí a pomaličky, nevýrazne začíname klesať do sedla Priehyba, kde sa k nám pripája chodník zo sedla pod Suchým.

Sedlo Priehyba – Snilovské sedlo

Kúsok od sedla po žltej vyviera prameň pitnej vody, ktorý určite využije nejeden turista. V sedle sa takmer nezdržíme a hneď začíname ukrajovať z takmer dvestometrového výškového rozdielu medzi ním a Malým Kriváňom. A zas sa začína prejavovať moja súťaživosť, keď predbieham všetko, čo stojí v ceste medzi mnou a vrcholom. Výstup je vcelku pohodlný. Po pár minútach stojím pri polorozpadnutom vrcholovom pilieri, viditeľnom už z diaľky. Na vrchole je pomerne dosť ľudí, no niet sa čomu diviť, bude ich už len pribúdať vďaka kabínkovej lanovke, vynášajúcej davy turistov z dna Vrátnej doliny do Snilovského sedla. Mierny vetrík na vrchole, kam sme dorazili pred pol dvanástou, zmierňuje takmer až úmorné teplo. Sme v miernom časovom sklze, takže si len chvíľku oddýchneme, zjem musli tyčinku, jablko a môže sa ísť ďalej. Pri zostupe do sedla pod Koniarkami ponad strmé severné zrázy Malého Kriváňa stretávame snáď všetky vekové kategórie a typy ľudí. Je mi to jasné – Snilovské sedlo, hovorím si v duchu. Ostrý hrebienok neskôr vystrieda širšia stráň a hlineným, zerodovaným chodníkom sa dostávame do malebného prostredia v sedle Koniarok. Kúsok za ním v smere do sedla Bublen priamo na turistickom chodníku je vyvedený prameň pitnej vody.

Krásnym prostredím, mierne stúpajúc popod Koniarky, sa dostávame až do sedla Bublen, kde to už začína pripomínať skôr diaľnicu ako hrebeňovku vo výškach nad 1500m. Nechcem sa tu zdržiavať a prechod tohto úseku až po Hromové chcem mať čo najrýchlejšie za sebou. Stále si v duchu opakujem, aké krásne by to tu bolo nebyť tej lanovky. Krátkym, no pomerne prudkým stúpaním sa dostávam na vrchol nevýrazného Pekelníka. Ideme hneď ďalej, nemá cenu sa tu zastavovať. Stále sa s bratom dohadujeme, kam to až dnes dotiahneme. Ja si stojím za svojím, že skôr ako o piatej týmto tempom na Stohu nebudeme, no v tomto tvrdení som sám a neustále počúvam, ako zdoláme aj Malý Rozsutec. No dobre, ja s tým problém nemám, len som kalkuloval s tým, čo skôr či neskôr u brata muselo prísť, keďže nie je trénovaný na takéto pochody. Na Veľký Kriváň vystúpime viac-menej zo symbolického dôvodu. Je to najvyšší vrch a nech už je, aký je, bez toho, aby som stál na jeho vrchole, by to nebolo ono. Dám do sebe ďalšiu tyčinku, prelejem si vodu do bočnej pollitrovky a môžeme ísť. V Snilovskom sedle sme mali naplánované doplnenie vody a tak aj činíme. Aby som bojkotoval celú túto príšeru, ktorá je tu vybudovaná, idem povedľa vydláždeného chodníka.

Snilovské sedlo – Stohové sedlo

Zas mám so sebou tri a pol litra vody, čo by malo stačiť aj v tomto teple prípadne až po Terchovú. Je mi jasné, že tam nedôjdeme, ale dobre, stať sa môže všetko. Cesta na Chleb zo Snilovského sedla má skôr prechádzkový charakter, tak náročnosťou, ako aj všadeprítomným množstvom „turistov“. Na Chlebe sa zdržiavame asi najkratšie, keďže okrem ľudí vyobliekaných ako do baru tu v podstate nie je čo vidieť. Ešte raz, škoda. Miernym klesaním, takmer bez povšimnutia, míňame informačnú tabuľku – Hromové sedlo, za ktorou sa niekoľkometrovým prevýšením po skalkách zarytých v mačine dostávame až na Hromové. Rozhodol som sa, že si dám obed na Južnom vrchole Stien, kde už je menej všadeprítomných "kvázituristov". Aby som neprijímal len prázdnu, nevyužiteľnú energiu, zobral som si so sebou celodennú zásobu pangaminu, bohatého na B vitamíny. Dávam aj bratovi. Pomerne prekvapujúco stále vládze a tak začínam aj ja veriť myšlienke zdolania Rozsutca, či už Veľkého, na ktorý som chcel ísť ja, alebo traverzom popodeň a následne na jeho menšieho brata, ako zas chcel ísť brat. No ako sme stále bližšie a bližšie k Stohu a jeho 400m hojdačke hore – dolu, triezviem aj ja z tejto utopickej myšlienky.

Aj napriek stále prítomnému množstvu ľudí je prechod malebných Stien pomerne príjemný. Mne osobne sa, ani neviem prečo, páči viac severný vrchol. Krátky zostup na Poludňový grúň a hľa, snáď 90% ľudí to stáčalo v pravom uhle doľava strmo dole. Presne tak, tu sa končí hrebeňovka pre väčšinu turistov z Vrátnej. Smer meníme prudko aj my, no presne v protismere s ostatnými a nádherným prostredím, ktoré je pre mňa ako balzam na dušu po úseku od Malého Kríváňa, začíname tiahle klesanie do Stohového sedla. Príjemným prostredím s dvoma kráľmi pred sebou, ktorí sú si v niečom tak podobní a zároveň si ani nemôžu byť vzdialenejší. Prichádzame do kráľovstva obrov a dnešná púť sa snáď ani nemohla končiť krajšie ako v područí Stohu a Veľkého Rozsutca. V Stohovom sedle si doprajeme niekoľkominútový oddych, veď nás čaká výstup z 1230m až do nebies, ktorých sa budeme dotýkať vo výške 1607 metrov. Vo všade prítomnom malinčí zbadám dve vysekané miesta, veľkostne tak akurát pre stan. Šikovné a naozaj dobré miesto na tento účel. No poďme, nech to máme za sebou, nabádam brata.

Stohové sedlo – sedlo Medziholie

Chodník okamžite a nekompromisne naberá výšku. Vchádzame do lesa, kde je hlinený chodník, miestami trošku blatistý. Máme v nohách už 25 kilometrov, no nie som vôbec unavený a tak rýchlo stúpam hore. Zastavujem sa vo výške 1320m pri smerovníku Chrbát Stohu, kde sa odpája žlto značený chodník traverzujúci Stoh do sedla Medziholie. Stretávam tu rodinku turistov z Čiech, ktorým dávam informácie o zdrojoch vody, ktorá im zjavne dochádza. Pôvodne som ich chcel ponúknuť z mojich zásob, ale začul som v ich konverzácii, že majú ešte liter, čo im musí vydržať po chatu na Grúni a my máme pred sebou možno ešte dlhý úsek. Počkám na brata, ktorý toho viditeľne začína mať dosť. Nikdy sa mu nevzďaľujem tak, aby som ho nevidel a tak chcene – nechcene celou cestou zastavujem, aby som ho počkal. Tam sa dohodneme, keďže les už čoskoro bude končiť, že ho počkám až na Stohu. Na smerovníku píšu 45 minút až na vrchol. Zapriem sa do paličiek a ide sa. Svižným tempom strmo hore po chvíľke prechádzam hornou hranicou lesa. Chodníček ešte chvíľku prudko stúpa, no v miernej zákrute sa stúpanie o niečo zmierni. Keďže viem, ako vyzerá vrchol Stohu, viem identifikovať, kde zhruba som. Stúpa sa mi úžasne. Dohodli sme sa, že sa počkáme na vrchole a ja ničím neobmedzovaný jedným ťahom zdolávam vrchol. Úprimne mi to prišlo ako bezproblémový, vcelku ľahký výstup, no zrejme len mne.

Hore som zobudil dvoch turistov z Čiech, ktorý si tam na chvíľku zdriemli a ako mi prezradili, pokračovali cez Osnicu do Malej Lučivnej, kde boli ubytovaní. Rozložím sa, cez paličky preložím kompletne premočené tričko, nech sa presuší vo vetríku, vytiahnem keksíky a čakám na brata. Ten nikde. Čakám, čakám a priznám sa, že som už aj premýšľal, či sa niečo nestalo. Zhruba 15 minút po mne dorazil úplne zničený. Ešte sa nezabudnem provokačne spýtať, či ideme aj na ten Rozsutec. Jeho odpoveď je jednoznačná, netreba písať aká a tak si doprajeme poslednú vrcholovú siestu aj my. Ako som predpovedal, dorazili sme sem 3 minúty pred piatou. Som rád, že som mal zase raz pravdu. Ešte sa prezlečiem do niečoho suchého a pomaličky prehováram brata, aby sme šli, aj keď sa mu ešte nechce. V ústrety Veľkému Rozsutcu pomaličky zostupujeme podvečernou idylkou s takmer až gýčovite krásnou impresionistickou scenériou. Ešte pred tým, ako nás pohltí tma lesa, nad sedlom Medziholie míňame skupinku turistov s fialovými úsmevmi. Človeku, čo nerozumie, nemá zmysel vysvetľovať, na pochopenie si treba zájsť v tomto čase niekam do prírody stredného – severného Slovenska.

Pripája sa k nám žltá značka z traverzu a po pár metroch sme už v sedle Medziholie s na mňa nestabilne pôsobiacim prístreškom. Chvíľočku posedíme na lavičke, oddychujúc v lúčoch zapadajúceho slniečka, veď sú to pre tento raz naše posledné chvíle na hrebeni. Smerovník je ovešaný ukazateľmi na všetky svetové strany, no práve ten náš smer chýba, akoby nám tým chcel niekto niečo naznačiť. Je čas sa pohnúť. Nenáhliac sa po široko vychodenom chodníku celou cestou v lese klesáme do Štefanovej. Až keď sa za nami objaví masív Skalného mesta a po pravej strane identifikujem sedlo Vrchpodžiar spolu s lúkami nad Štefanovou, viem, že od konca našej púte nás delia už len minúty. Silnie hukot ľudí posedávajúcich pred chatkami, pomedzi ktoré sa po chvíľke dostávame na parkovisko, kde nás už čaká dohodnutý odvoz. Zastavujem track log v GPS, skladám paličky. Ideme sa najesť niečoho poriadneho do najbližšieho penziónu, ktorý poznám už z minulej návštevy a potom už len cesta domov. Krivánska Malá Fatra sa dá skutočne spraviť za jeden deň. Ja by som ju zvládol určite až po Zázrivú, rovnako ako každý aspoň priemerne zdatný turista. Môj brat, ktorý nie je takmer vôbec trénovaný, to zvládol až sem, len sa toho netreba báť, tak, ako sa nebál on.


Fórum 36 príspevkov
Hrebeňom Krivánskej Malej Fatry 28/01/12 17:59 36 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Test Topánky Hanwag Forest Vzhľadom na prírodné pomery, panujúce v pohoriach nám najbližších, sa stali celokožené, trojsezónne topánky akýmsi etalónom kvality, na základe ktorých nie jeden posudzuje kvalitu topánok. I keď v kategórii majúcej pramálo spoločného s tou referenčnou. Prečo je to tak, môže byť predmetom debát, no nie predmetom nasledujúcich riadkov. Typickým zástupcom tejto kategórie je model Forest od nemeckej značky Hanwag, radiaci sa do B kategórie. Pozrieme sa, do akej miery spĺňa popisovaný model nároky plynúce z jeho celkového určenia. 19/05/10 Branislav Bucha Obutie
Búda Salaš Krátka Pohorie Veľká Fatra je azda viac ako ktorékoľvek iné pohorie na Slovensku známe svojimi „alternatívnymi“ možnosti prespania počas jej návštevy. Niektoré objekty sú turistom plne prístupné počas celej sezóny, tie ďalšie len počas zimných mesiacov v dobe, kedy sa v týchto oblastiach neprevádzkuje pastva oviec. Jedným z tých turistom dostupných počas celého roka je aj salaš Krátka. 02/01/09 Branislav Bucha Veľká Fatra a Choč
Túra Dominantou Hornej Oravy Z oblasti Babej hory je už viacero článkov aj tu na Hiking.sk, no väčšina z nich má prevažne sugestívnu výpoveď putovania. Tak som si tentoraz povedal, že by mohlo byť zaujímavé napísať článok o trase cez dominantu Hornej Oravy takmer striktne opisným spôsobom s jemne sugestívne ladeným úvodom. Tento faktografický štýl popisu trasy je mne osobne veľmi blízky a tak dúfam, že si nájde svojich prívržencov aj medzi čitateľmi. 08/09/08 Branislav Bucha Oravské Beskydy
Najnovšie články na titulke
 
PR Pozvanie na čaj v Maroku je príležitosť spoznať miestnych Korenistá exotika medzi púšťou a oceánom! Tisíce uličiek a ani jedna rovnaká! Cestovateľské kino v utorok 19. novembra v KC Dunaj vyzýva nasadnúť na lietajúci koberec a vojsť do labyrintu farieb, vzorov a vôní, v ktorom sa miesia kultúry arabského sveta, Afriky a Európy. Návštevníci budú mať možnosť nahliadnuť pod pokrievku tohto pestrého kultúrneho tajinu a ochutnať všetko, čo Maroko ponúka. Večerom bude sprevádzať skúsená cestovateľka Katarína Líšková. dnes sponzorovaný článok Festivaly a premietania
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. dnes Vladimír Popluhár Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hrebeňom Krivánskej Malej Fatry 28/01/12 17:59 36 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Krivánska Malá Fatra
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1709 m n. m.
    • min: 425 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2530 m
    • klesanie: 2330 m
  • Vzdialenosť
    • 30 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 07.08.2008
  • Štart trasy
    • šírka: 49.1145 ° SŠ
      dĺžka: 18.9505 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2331 ° SŠ
      dĺžka: 19.064 ° VD
      » Mapa
  • Súbory na stiahnutie
  • Voda
    • Kľačianska Magura, pod sedlom Príslop, sedlo Koniarok, Snilovské sedlo, bufet pod Chlebom
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • MAD do Turč. Kľačian, autom zo Štefanovej
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.94 (0.32)