Potom nasledoval presun k nádrži Starina. Po 391 schodoch nás voviedli pod priehradný múr a následne na ostrovček nad prepadom vysokej vody. Napriek tomu, že priehrada má len 20 rokov, všade, kade sme šli pod vodou, sú na stenách mikro pukliny a vyrástli v nich krásne biele stalagmity. Nechcel by som byť v podzemí, keby voda prerazila naplno. To len holywoodské hviezdy stihnú stade ujsť e ešte zbaliť nejakú krásku.

Trasa

Runina - sedlo Zálomy - Ruské - Ruské sedlo - Ruské

Po včerajšom nečase nebolo ani stopy. Slnko veselo pražilo a tak myšlienku začať o 11 hod. výstup z Runiny do sedla pod Ďurkovcom a následný prechod po hrebeni do Ruského sedla prijalo za svoju len desať fanatikov. Zvyšok oddielu sa uchýlil do krčmy U Mira. Takú tržbu určite nemal za celý polrok. No turistický duch napokon zvíťazil aj u ďalších. Na môj návrh sme sa rozhodli prejsť do Ruského po modrej. Neodradil nás ani krátky intenzívny dážď.

Vykročili sme z obce po poľnej ceste na severozápad. Doviedla nás k Poloninskému potoku, kde je oficiálne táborisko. Ďalšiu krátku prehánku sme prežili schovaní v dvoch betónových vodovodných rúrach. Po prekročení potoka si treba dať pozor. Značka nie je viditeľná a cesta láka doprava. Treba však ísť vľavo do kopca. Keď sme vyšli na akúsi trávnatú terasu, videli sme dolu pod nami zle odbočovať ďalších, ktorí sa rozhodli opustiť krčmu. Darmo sme na nich mávali a kričali. Stále šli zle. Ako sme sa napokon v Ruskom presvedčili, nebolo to ich posledné zablúdenie v ten deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesná cesta viedla prekrásnou prírodou. Brezové hájiky, mokriny. Musí tu byť veľmi veľa hríbov, až príde ich čas. Došli sme k pooranej lúke. Nechcelo sa nám ju obchádzať, no prejsť čerstvo popršanú oráčinu bola veru fuška. Kilá blata na vibramách, neustála možnosť šmyknúť sa a rozčapiť. Veru sme sa potešili, keď to skončilo. Prešli sme cez malý vŕšok a došli k potoku. Značka ide normálne aspoň 20 metrov jeho tokom. Nechcelo sa nám takto brodiť a tak sme to obchádzali hustým lesíkom. Napokon sme potok prekročili a šli kúsok po ceste, ktorá z neho vychádza. Čoskoro sme však museli za značkou strmo dolu k ďalšiemu potoku. Po jeho prekročení zase strmo hore a stáli sme na mieste zaniknuvšej obce Smrekovica. Zanikla ešte v roku 1728 a obyvatelia Runiny udržiavali jej cintorín do roku 1948.

Vyšli sme na asfaltku a opäť nebolo jasné, kade ide značka. Lákavá ponuka prekročiť ďalší potok a ísť hore kopcom sa ukázala ako nesprávna. Tak sme sa vrátili na asfaltku a šli po nej pomaly do sedla Zálomy. Akú silu má príroda, to sme videli na bočnej lesnej ceste. Betónové skruže, cez ktoré mal pretekať potok pod ňou, boli vytrhnuté silným prúdom a cesta sa nezadržateľne prepadala. Ako sme sa blížili k sedlu, počuli sme stále silnejší hluk. Ukázalo sa, že lesáci vykášajú trávu v jarkoch. Ponúkli sa nám, že nás na skriňovej Avii zvezú do Ruského, no s vďakou sme to odmietli. Značka odbočila z asfaltky vľavo do lesa. Občas sme sa museli predierať pomedzi stromy, občas ísť potokom, či mokrinami. Naľavo od nás sa v lese mihali postavy a nemal som z toho dobrý pocit. Nevedel som, či sú to poľovníci, utečenci, alebo vojaci. Napokon sa o tri hodiny ukázalo, že sú to dvaja Česi na vandri.

Opäť sa nad nami začali zbiehať mraky a preto som sa veľmi potešil, keď sme našli útulňu na brehu Ruského potoka. Bližšie je opísaná v článku Prístrešok pri zrušenej obci Ruské. Lejak, ktorý prišiel, sme tak v pohode prečkali v suchu. Najedli sme sa a naše rady rozšírili traja spoluturisti. Tí jediní zo skupiny za nami nezablúdili a šli po značke.
Keď sme sa najedli a dopršalo, pokračovali sme ďalej na Ruské. Došli sme k chate Správy NP Poloniny a od nej to už nebolo ďaleko do obce Ruské, ktorá musela zaniknúť v dôsledku výstavby nádrže Starina. Mali sme kopec času do príchodu autobusu a tak sme sa vybrali na obhliadku miestneho cintorína. Neviem si predstaviť, ako pochovávali ľudí v takom strmom kopci. Truhle snáď vyťahovali hore na lanách. V hornej časti cintorína je aj cintorín padlých v I. svetovej vojne.

Presvedčil som mojich spoločníkov, aby sme sa vybrali hľadať pamätník Osloboditeľov. Nešli sme do Ruského sedla po ceste, ale po značke. Pamätník mal byť podľa mapy napravo od poslednej serpentíny. Nikde sme ho nevideli, ale stretli sme zostupujúcu skupinu našich, ktorí šli z Runiny do sedla pod Ďurkovcom. Prekvapenie bolo obojstranné. Dvaja z Kremnice sa pridali k nim a my s Danicou a Julkou sme pokračovali hore. Podľa výškomeru som vedel, že Ruské sedlo nemôže už byť ďaleko. Navyše som stále chcel vidieť kultúrnu pamiatku - kamennú cestu z roku 1865, ktorá mala mať dĺžku 6 km. V sedle sme našli poľskú dvojicu, ktorá sa sem z ich strany vyviezla autom a teraz vegetovali pri knihe. Moje dve spoločníčky boli stále nervóznejšie. Báli sa hubovej polievky, ak na nás dole čaká autobus. Nuž k prameňu Cirochy a útulni sa už nechceli vybrať. Fotky i informácie mi poskytol kamarát Dušan, ktorý šiel s tou desaťčlennou skupinou. Útulňa má kvalitnú strechu, dnu sú tri lavice a stôl. Poskytne úkryt minimálne šiestim ľuďom.

Tak sme sa odfotili pri informačnej tabuli a mašírovali dolu. Neviem, kde tá kultúrna pamiatka je, no podobných lesných ciest som už videl desiatky. Teraz sme vytrvalo šli po ceste. Stretli sme onú tajomnú dvojicu z lesa. Potvrdili nám, že pamätník je naozaj pri ceste. No a skutočne sme ho našli. Vedie k nemu alej doprava od cesty. Leží však tesne nad Ruským. Od neho sme zbehli lúkami skoro až ku krížu, ktorý je nad ďalším cintorínom v Ruskom, tento raz na rovine. Je tam aj kaplnka.
Autobus síce bol pri smerovníku, no nik nebol nervózny, lebo dorazili len pred chvíľou. Zvyšok oddielu totiž v Runine vytvoril rekord v dĺžke túry. Prešli len od autobusu do krčmy a späť. Cenotvorba krčmára a jeho ochota ich naprosto uchvátila. Zohnal im všetko potrebné na varenie gulášu a tak turistika musela ustúpiť. Stana, ktorého pohraničná polícia považovala za Pakistanca, po pár rundách dokonca miestni označili za typického Maďara. Proste mal to tu chudák ťažké.

Zato ja som mal jasno v tom, že z Balnice do Runiny nestihneme prísť k autobusu o 15 hod. No a keďže prespať v Runine nebolo kde, musel som narýchlo prepracovať náš plán prechodu od Dukly po Runinu. Za náš hlavný stan som vybral Medzilaborce a v nich hotel Laborec. Ukázalo sa to ako veľmi dobrá voľba.
S kamarátmi sme ešte na druhý deň absolvovali túru na Sninský kameň a exkurziu do hvezdárne Kolonica. V nedeľu 11.5. sme po raňajkách šli ešte pozrieť hrad Jasenov. Oni pokračovali na Bratislavu a nás dvoch s Danicou vysadili v Humennom. Najedli sme sa, pozreli si sochu Švejka a miestnou kodrcálkou sa odviezli do Medzilaboriec. Andy Warhol sa tu na Vás díva snáď zo všadiaľ. O tom však nabudúce.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek