Do Kalinova idete? Veď to je len kúsok. A na hrebeň sa dostanete touto cestou, ukazuje miestny ujko vľavo barlou. Nemci tade chodili s tankami. Pozeráme na seba neveriaco. Vojna skončila pre 63 rokmi, ako si to môže pamätať? Slovný zvrat, veď je to len kúsok, dostáva pri pohľade na barlu zvláštny podtón. Keď sme potom v horúčave sedem hodín kráčali po Daňovú, často sme naňho spomínali.

Trasa

Oľšinkov – Košiarka – Szczelb – Lupkowský priesmyk – Laborecký priesmyk – Stredný hrb – Daňová – Paseky – Kalinovské sedlo – potok Daňová – nádrž Daňová – Vydraň – Medzilaborce

Kráčame dolu dedinkou. Chceme si pozrieť kostolík. Neveríme vlastným očiam, keď pred úplne novým domom vidíme parkovať dve autá a karavan s nemeckou ŠPZ. Ešte viac padáme do kolien, keď zistíme, že dom je vlastne obchod s poľovníckymi potrebami a vo výklade je neskutočné množstvo gýčov. Asi sa tu usadili nejakí Nemci a do prenajatého poľovníckeho revíru si vodia z domova klientelu. Ku kostolíku sa ide od ObÚ do kopčeka. Popod zvonicu vstupujeme do jeho areálu. Z troch zvonov visia reťaze omotané handrami. Na cintoríne sa opakuje snáď len sedem mien. Pokocháme sa pekným výhľadom a vraciame sa k ObÚ. Samozrejme, že tu nik nie je. Poobdivujeme plastiku na úrade a vydávame sa naznačeným smerom za nemeckými tankami.

Cesta ide popri potoku, no po pár desiatkach metrov končí pri vodárni. Nešpekulujeme a ideme lesíkom ďalej. Vychádzame na veľkú lúku pod lesom. Potešíme sa lesnej ceste a rozhodujeme sa pre ľavý smer. Veď ak žltá existuje, podľa mapy má stúpať od budov družstva hore na hrebeň. Cesta je rozbahnená a oblúkom sa stáča dohora vpravo do lesa. Po chvíli nás dovedie na asfaltku. Študujem mapu a rozhodujem sa ísť vpravo. Keď začala príliš klesať, odchádzame z nej po lesnej ceste vľavo dohora. Začína tu Ochranné pásmo vodného zdroja II. stupňa. Prichádzame k potôčiku. Ideme popri ňom doprava a neskôr vľavo hore hrebeňom na lúčku. Danica začína byť trošku nervózna a pýta sa, kde je tá hranica. Krátko štvornožky hore a stojíme pri hraničnom kameni 78/5. Podľa mapy by sme mali byť na mieste nazývanom Košiarka. Sadáme si a jeme. Je desať hodín a raňajkovali sme o šiestej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Potom sa vyberáme vľavo. Po pár metroch narazíme na žltú. Tak predsa existuje. No žiaden smerovník, ktorý by pocestnému povedal, kam sa po nej dostane. Uisťujem Danicu, že nás už nečakajú žiadne veľké stúpania. Keďže výhľadov veľmi nieto, venujeme sa študovaniu okolia trasy. Množstvo terénnych priehlbín nám ukazuje, kade tu viedli zákopy počas oboch svetových vojen. Často počujeme vlak. Rozmýšľam, či je to vláčik do Balnice, alebo normálna trať popod Lupkowský priesmyk. Hranica nás vedie, takže zablúdiť nemôžeme, no keďže niet žiadnych smerovníkov, vyzerám zelenú z Paloty. Prichádzame na veľkú lúku s kopou rozkvitnutých ovocných stromov. Na poľskej strane fotím v diaľke dom, no zelená nikde. Zaráža nás hukot, ani z transformátora. Po chvíľke zisťujeme, že vychádza z koruny rozkvitnutej obrovskej čerešne. Snáď tisíce včiel tam zbierajú svoj nektár.

Klesáme k bývalej cezhraničnej lesnej ceste a zase sa škriabeme do kopca. Pripája sa k nám bielo-modrá a žlto-čierna z Poľska. Mierne stúpame lesom a počujeme hučať autá. Som udivený, čo to je, no keď sme vyšli z lesa v Laboreckom priesmyku, pochopil som. Za tých deväť rokov sa tu všetko zmenilo. Po drevenej závore a lesnej ceste ani stopa. Nová asfaltka, prístrešok na prespanie pre 10 ľudí (súradnice), tabuľa pripomínajúca spisovateľa Hašeka, autora Švejka, ktorý tadeto prechádzal so svojím plukom počas I. svetovej vojny. Starý pamätník z Rakúsko – Uhorska je už nečitateľný. Zatváram oči a pripomínam si obrovské zapadajúce slnko pred deviatimi rokmi i rozzúreného poľského colníka na druhé ráno. Veľa sa toho zmenilo. Jedine Unimobunka hraničnej kontroly tu stojí zabudnutá. Asi ju nemá kto odviezť.

Vykročili sme ďalej. Nastali síce malé, ale tiahle stúpania. Proti nám šla Lada Niva. Asi poľskí pilčíci. Neustále vyzerám žltú, po ktorej máme zbehnúť do Daňovej. Pôvodne sme tu chceli prespať pri putovaní z Dukly do Novej Sedlice. Ďakujem osudu, že to zariadil ináč. Na jeden deň by to bola šialená vzdialenosť s ťažkými ruksakmi. Už nemám dvadsať.
Slnko pieklo, únava oťažievala nohy. Kde tak asi sme? Keď sa objavila železná konštrukcia nemeckej pozorovateľne, normálne som sa potešil. Paseky! To už je len kúsok do Kalinovského sedla a odtiaľ po modrej dolu. Pri pamätníku dopíjame poslednú vodu a odchádzame z hranice. Po tomto chodníku teda veľa turistov nechodí. Napínam zrak, aby som našiel aspoň náznaky cestičky. Značka je tak vyšedivená, že ju skoro nevidno. Po piatich minútach prichádzame k potoku. Danica naberá do fliaš vodu a ešte sa dosýta napijeme. Onedlho prichádzame k lesnej ceste, vedúcej strmo dolu. Logicky idem po nej, no modrej nikde. Už sa mi nechce po nej pátrať. Veď cesta nás dovedie do doliny! Prichádzame k jazierku, ktoré vytvoril potôčik tečúci vedľa cesty. Brodíme sa jeho rozbahneným brehom na asfaltku a po nej kráčame doľava. Celkom sľubná asfaltka. Je nám naprosto jasné, že do Kalinova dnes nedôjdeme. Tak kam teda?

Po 40 minútach nás cesta a potok doviedli k prístrešku pri nádrži Daňová. Obzreli sme si ho a pokračovali ďalej. Vodáreň nás potešila, civilizácia musí byť blízko. Pripája sa k nám cesta zľava a objavuje sa nad ňou parádny dom s vežičkou. Jazero oproti nemu a na jeho protiľahlej strane ďalší prístrešok a posed. Na mape zisťujem, kde sme a veľmi sa neteším. Po asfaltke do obce Vydraň je to ešte pekne ďaleko. Zvuk prichádzajúceho auta nás elektrizuje. Dvíhame obaja ruky a na našu radosť auto zastavuje. Síce celé zabahnené, no pojazdné. Dvaja chlapi sa vykláňajú a vravia, že nás nezvezú, lebo rozvážajú potravu pre zver do krmelcov, ale za nimi idúci traktor by mohol. Nuž čo, skúšame to o chvíľu. Naskakujeme na vlečku a snažíme sa nájsť akú-takú pevnú pozíciu. Vedľa nás nadskakujú brány a prázdne vrecia od krmiva pre lesnú zver. Míňame odbočku k RZ Daňová a napodiv na stromoch sa zjavuje žltá značka. Čudujeme sa rozostavanému penziónu Beskydy. No ale možno sem začnú chodiť turisti.

Traktor zastavuje v obci pred krčmou. Šofér odmieta pozvanie, vraj sa už teší domov. Štamgasti nás po chvíľke zarazenia akceptujú a napokon sa nám chvália kronikou zachycujúcou ping-pongové a biliardové turnaje, ako aj pohármi získanými miestnymi futbalistami. Nealko nestálo za nič a tak sa zbytočne nezdržujeme. Odchádzame popri tanku na podstavci k zastávke SAD. Autobus ide až o dve hodiny a tak sme sa vybrali do Medzilaboriec peši. Na konci obce nás upúta informačná tabuľa o židovskom cintoríne. Nuž si ho ideme pozrieť. Treba ísť za posledným domom doprava. Nie je to ďaleko.

Prekvapil nás tu prístrešok. Ďalšie miesto na prespanie, ak Vás nemáta cintorín - GPS poloha. Vyspia sa tu na laviciach štyria ľudia a ďalší šiesti na zemi. Vodu by možno poskytli v dome pri ceste vzdialenom 5 minút, a drevo na ohník okolitá hora. Na cintorín sme sa nedostali, lebo bránka bola zatvorená. Kto má záujem, môže osloviť v Medzilaborciach nejakého pána, na ktorého tu je na informačnej tabuli kontakt. Vraciame sa na hlavnú cestu a končíme túru vstupom do Medzilaboriec po výpadovke na Palotu.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek