Poloha prístrešku. Potok tečie asi 200 m cez pole a tam by sa snáď dalo nájsť aj nejaké drevo.

1. deň

Čertižné – Čertížské sedlo – Fedorkov – pramenisko Laborca – Kameň – Koprivničná – Haburské rašelinisko – Vodojem – Kalinovské sedlo – Kalinov

Keďže už zrána pripekalo, zložili sme sa v prístrešku a poriadne sa ponatierali. Potom sme vykročili po poľnej ceste smer hranica. Po miernom stúpaní sme za 30 minút prišli do Čertižského sedla. Aj tu je prístrešok podobný tomu na konečnej SAD v Čertižnom. Poloha prístrešku. Ako zdroj vody môže poslúžiť potok, ktorý sme prekračovali na ceste asi 7 minút dozadu. Nejaké drevo sa v okolitom lese určite vždy nájde.
Preštudovali sme si mapu s cyklotrasami a zoznamom 21 múzeí v okolí. Pekná ukážka cezhraničnej spolupráce.

Popri Božích mukách sme vykročili doprava hore lúkou. V dusne a horúčave nás hneď preveril stupák na Fedorkov. Vkročili sme však do tieňa lesa a už nám bolo lepšie. Po 15 minútach chôdze nás zaujala vyznačená odbočka k pramenisku Laborca. Neľutovali sme klesnutie asi o 100 výškových metrov. Poliaci takto tiež vyznačujú pramene svojich riek a som rád, že aj na Slovensku sa tak už deje. Slovenský vodohospodársky podnik tu v roku 2005 postavil informačnú tabuľu. Sú tu tri pramene, ktoré sa asi po 25 m stekajú do jedného toku. Jeden, ten na pravej strane, je aj upravený ako studnička a dá sa z neho nabrať voda. Samozrejme, že sme nezaváhali. Potom sme sa vrátili na červenú. Tá nás tiahlym stúpaním lesom doviedla cez Prírodnú rezerváciu Kamień nad Jasliśkami až na vrchol Kameň. Je tu smerovník s poľskými značkami. Modrá prichádza od Czeremchy a smeruje do Jasiel. Neďaleko odtiaľ je múzeum poľských pohraničníkov. Banderovci ich zavraždili, keď sa vzdali po márnom boji s presilou. Žltá značka ide zase do obce Lipowiec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na našom smerovníku je vrcholová kniha a tak sme sa do nej zapísali a dali tam pečiatku Biateca. Zaujala nás tabuľka s upozornením, že pôjdeme okolo cintorína vojakov padlých v I. svetovej vojne, s výzvou pre pocestných, aby priložili kamienok na ich hroby. Pomaly sme klesali lesnou cestičkou a nestačili sa čudovať. Vravel som Danici, že nič také si z roku 1999 nepamätám. Museli to byť kruté boje, lebo snáď na dvoch kilometroch sme narátali na piatich symbolických cintorínoch vyše 1000 mŕtvych. Naše zriadila obec Čertižné. Pri najväčšom, oproti poľskému, kde sme aj zazvonili padlým, sme sa naobedovali. Je dobré, že nezabúdame na padlých vo vojne. Len nejako zabúdame na sľuby po ich skončení. Alebo to len politici?

Najedli sme sa oddýchli si a vykročili sme ďalej. Pri našom poslednom cintoríne v smere na Kalinovské sedlo je tiež posedenie. Dokonca sem z našej strany prichádza evidentne nová lesná cesta, asi z Čertižného. K značkám na stromoch sa pridala značená trasa pre bežkárov Medzi Haburkami. Skončila na Koprivničnej, odtiaľ ide do Habury značka.
Chodník pokračoval Prírodnou rezerváciou Źródliska Jasiołki. Pomedzi stromy bolo vidno obrovskú lúku na pravej strane. Kráčali sme popri nej snáď 20 minút a napokon sme cez ňu prešli a dostali sa na lúku so suchou trávou. Z diaľky to vyzeralo, ani keby bol terén rozkopaný. Vedel som, že sa blížime k Haburskému rašelinisku. Drevený chodník cezeň je len slabou napodobeninou toho, čo sme videli a prešli vo Švédsku v NP Muddus. Drevá sú už rozsušené a močarina napodiv začína až za ním. Poľská modrá odbočila vľavo a cez osadu Jasiel sa neskôr zase vrátila na hranicu.

Pomalé dlhé stúpanie nás doviedlo k smerovníku Vodojem. Aj odtiaľto ide modrá značka, tento raz cez Stavenec, do Habury. Nešli sme skúmať, či na lúke za stromami je naozaj vodojem. V tej horúčave sme začínali mať toho plné zuby a vyzerali sme Kalinovské sedlo a vodu.
Po 15 minútach sme prišli k smerovníku so žltou značkou do Medzilaboriec. Za stromom so značkou je pekná lúka, kde by sa dalo stanovať Kto nechce pokračovať ďalej, môže žltú použiť na zostup z hrebeňa. Z poľského vnútrozemia sa k nám zase pridala modrá značka. Dá sa po nej za 1,5 km prísť k oficiálnemu táborisku. Ešte 40 minút sme stúpali lesom, než sme prišli k tabuliam oznamujúcim, že pod vrchom Kanasiówka pramení Wisloka tečúca 205 km a Jasiołka dlhá 76 km. Tá sa spája s Wislokou a cez rieku San sa dostanú do Wisly a Baltického mora. Je tu aj pre Poliakov tak typická drevená mapa s nakreslenými trasami a časmi. Ešte ju dážď a slnko nerozložili. Začína tu tiež žltá na Wisłok Górny a do vnútrozemia ide zelená, ktorá prichádza po hranici od Kalinovského sedla. Začali sme rátať hraničné kamene, lebo sme tušili, že k sedlu to už nie je ďaleko. V sedle pri pamätníku sme boli o 13:46 hod. Od vystúpenia z autobusu v Čiertižnom nám to trvalo sedem hodín.

Teraz sme boli pevne rozhodnutí dôjsť po modrej do Kalinova. Cestičku k potoku sme už poznali. Opäť sme si nabrali vodu, prekročili ho a pátrali sme po modrej. Je veľmi divne vedená. Od potoka ide šikmo hore lesom a vyjde na asfaltku. Tu treba ísť doprava až po zákrutu, kde z lesa vychádza buldozérom čerstvo vyoraná lesná cesta. Strašný pohľad a ekologická katastrofa. Dažde tu určite odplavia všetku hlinu až na kameň. Rozbahnená cesta nás doviedla na lúku s dvomi posedmi Na jednom boli vykopnuté dvere a tak som nazrel dnu. Veľké plynové bomby asi vykurujú piecku za ďalšími dverami. Dvaja ľudia by sa tu snáď vyspali. No neviem, čo by robili poľovníci, keby ich tu našli. Poloha posedu. Ešte šokovanejší než rozrytou cestou sme boli z nálezu dvoch mrcín na lúke. Z jednej zostala už len kostra, no druhá mala vyžraté len vnútornosti a inak bola skoro kompletná. Asi slúžili ako návnada na medvede. Nie je trestné takto ponechať voľne pohodené mrciny?

Danica sa snažila dostať odtiaľto čo najrýchlejšie. Po totálne rozrytej ceste sa nám zle kráčalo, no nechceli sme z nej zísť do lesa, aby sme zase neminuli Kalinovo. Potešili sme sa možnosti prejsť na starú lesnú cestu a tá nás doviedla na lúku s veľkou chatkou. Na jej krytej terase by sa kľudne vyspalo desať ľudí. Za cestou tečie potok a dreva je naokolo dosť. Jej poloha.
Došli sme na asfaltku a keďže do odchodu autobusu nám nezostávalo veľa času, pridali sme do kroku. Dedinou sme prefrčali a zastavili sme sa až pri pamätníku padlým pri oslobodzovaní obce. Autobus do Medzilaboriec mal odchod o 2 minúty. Takže posledný záber a uťahaní sme si spokojne sadli dnu. Dnes sme Kalinov teda našli.

2. deň

Čertižné – Čertížske sedlo – Kút – Beskyd – Javoriny – Kyčera – Dukla, vyhliadková veža – Dukliansky priesmyk

Poprosil som recepčného, aby nám na internete našiel spoje z Medzilaboriec na Duklu. Skúšal to, no napokon povedal, že nič ani s prestupmi neexistuje. Nezdalo sa mi to, no keďže som vedel o poobedňajšom spoji z Dukly do Svidníka, rozhodli sme sa ísť z Čertižného. Znovu sme využili spoj 6:25 hod., no tento raz sme poprosili šoféra o zavezenie až na otočku.
Počasie nám stále prialo a tak sme boli radi, že ideme tak skoro. Aspoň nebude od rána piecť na nás slnko. Do sedla sme prišli pomerne rýchlo a oproti včerajšku sme sa vybrali vľavo po hranici. Najprv sme kráčali povedľa lesíka na hranici, no potom sme vošli doň a šli presne podľa hraničných kameňov. Po asi 500 m začínal chodník, ktorý sa neskôr zmenil na lesnú cestičku. Než sme však na ňu došli, boli sme celí žltí od peľu na lúke. Kto by si chcel skrátiť cestu, nemusí ísť z Čertižného do sedla, ale môže použiť značku z obce na Kút.

Mierne stúpame lesom a od smerovníka ideme prudko doprava. Stretli sme dvoch mladých Poliakov s ruksakmi. Sú to prví turisti, ktorých sme tu stretli. Za dvadsať minút sme pri ďalšom smerovníku na Beskyde. Aj z neho ide nová značka, ktorá na našej mape VKÚ Harmanec z roku 1996 nie je. Pochvaľujeme si príjemnú trasu Za predchádzajúcich sedem dní máme v nohách 150 km a takáto nenáročná trasa nám náramne vyhovuje. Po pol hodine sme v sedle Javorina. Danica sa rozhodne pre malé raňajky a ja zatiaľ študujem pozvánku miestnych turistov na novú rozhľadňu na Rohuli. Už som takú videl, keď som v roku 2005 šiel cez Filipovské sedlo na Duklu. Kto by mal väčší záujem o drevené kostolíky, ako o Duklu, môže po žltej zbehnúť do Príkrej. Z nej potom môže pokračovať na Bodružal, Krajinú Poľanu, Hunkovce, Krajné Čierno a Ladomírovú. Tie kostolíky stoja za prehliadku.

Keď vykročíme ďalej, cesta začína byť bahnitá, čo ma po tých horúčavách prekvapuje. Nie je to tu už žiadna divočina, skôr mi to pripomína lesopark. Po niečo vyše hodine sme na Kýčere. Je tu smerovník upozorňujúci na študentskú chatku v Zyndranowej. Po vyhliadkovú vežu s múzeom na Dukle už nevidíme nič zaujímavé. Chcem pečiatku a tak ideme do múzea. Je tam práve nejaký školský zájazd a pán z pokladnice nám vraví, aby sme si pozreli film. Vraj pre individuálnych záujemcov ho nepúšťajú. Vravím, že chcem len pečiatku a keď sa k ničomu nemá, odchádzame. Vybieha za nami a zase nás volá na film. Vysvetľujem mu, že sa ponáhľame na autobus, aby sa nehneval. Vážim si všetkých, ktorí tu položili životy za našu slobodu, no v múzeu som už bol a dnešné spoje sú tak riedke, že ak nám jeden ujde, skysneme tu na ďalších päť hodín. Na Dukle som za posledných deväť rokov štvrtý krát a naozaj netúžim po ničom inom, len sa dostať do Medzilaboriec.

Máme šťastie. Stihli sme sa odfotografovať pred smerovníkom a autobus do Svidníka odchádza. Tu sme v podstate len preskočili na autobus do Stropkova a v ňom na autobus do Medzilaboriec. Šofér nás ráno viezol do Čertižného a bol prekvapený, kde sa tu berieme.

Konečne sme boli v Medzilaborciach tak zavčasu, že sme mohli navštíviť múzeum Andyho Warhola. Priestory pomerne veľké, no stále sa opakujúce motívy, len v inom farebnom podaní ma príliš nenadchli. Danica je však spokojná. Ja som zase spokojný s tým, že som jej mohol ukázať krásu Bukovských vrchov. Neprešli sme síce celý hrebeň, ako som plánoval, no videli sme zase iné veci a rád sa sem ešte vrátim.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek