Melčice – Mikulčin vrch (18 km)

Odchádzame prvým ranným vlakom z Bratislavy, smer Melčice. Vo vlaku zisťujeme, že tu nie sme zďaleka jediní stovkári, vo vagóne počuť viacerých turistických nadšencov, ako rozoberajú jednotlivé etapy trasy a analyzujú náročnosť úsekov. 6:40 sme na štarte na žel. stanici v Melčiciach, nasleduje rýchla registrácia a hneď vyrážame. Neskôr sme sa dozvedeli, že tohto ročníka sa zúčastnilo 40 peších stovkárov a 17 cyklistov. Dedina sa pomaly prebúdza a my vyrážame po modrej do kopcov smerom na Kykulu. Zo začiatku to ide ťažko, sme rozospatí, ale keď sa dostávame do tempa, podarí sa nám zdolať Kykulu za tri hodiny. Tadiaľto prechádza hranica a nasledujúcich 26 km budeme šliapať cez Česko. Údaje na smerovníkoch sa menia z hodín na kilometre a my sa počas krátkej pauzy na raňajky snažíme prerátať dĺžkové hodnoty na časové. Už je to len kúsok ku chate Valmont na Vyškovci, kde dostávame pečiatku a štamperlík borovičky na „vypálenie červíka“ od našej prvej kontroly.

Mikulčin vrch – Veľká Javorina (40 km)

„Halóó, vy tam, počkajte, idete do Trnavy?“ Pôsobí to dosť zvláštne, keď ste na túre kdesi v Zlínskom kraji na Morave a niekto vás takto osloví. Otáčame sa a stretávame ďalších stovkárov, chalanov zo Špačiniec, ktorí sú tu tiež prvý raz a nemajú ani mapu, ale zato plno energie a dobrú náladu. O kúsok ďalej sa lúčime, lebo sa rozhodli ísť na Javorinu po zelenej, zatiaľ čo my sme sa rozhodli ostať na červenej, ktorá je síce asi o 3 km dlhšia, ale vyhneme sa stupáku z Květnej. Bojíme sa, že by nás položil. Na Javorinu ideme striedavo cez les, po ceste a cez lúky s krásnym výhľadom na Česko a hlavne na Uherský Brod. Z vrchola Veľkej Javoriny sa kocháme výhľadom aj na slovenskú stranu, najmä na hrebeň Malých Karpát, ktorý nám príde veľmi vzdialený a predstava, že dnes tam dôjdeme, neskutočná. 15:30 prichádzame na Holubyho chatu po ďalšiu pečiatku a zároveň si dávame dlhšiu prestávku na parené buchty a slivkové gule.

Veľká Javorina – Myjava (56 km)

Začíname už cítiť únavu a tak zmierňujeme tempo. Popŕcha, ale nemôžeme sa sťažovať, chladnejšie počasie počas celého dňa bolo priam ideálne na šliapanie. Napriek tomu cítime stupňujúcu sa únavu a zvažujeme možnosť ukončenia trasy v Myjave. Avšak zistenie, že už nám nejde dnes žiadny spoj do Bratislavy, nám pomohlo pri rozhodnutí pokračovať. Cesta cez kopanice na myjavskej pahorkatine je nádherná, tesne pred Myjavou nás dostihol pravý romantický západ slnka, ktorý na istý čas sfarbil oblohu na sýtu ružovú. Keby sme nemuseli šliapať, tak si tu len sadneme a kocháme sa letným večerom.

Myjava – Dobrá Voda (82 km)

Keď dostaneme v Myjave pečiatku a zahlásime, že chceme pokračovať, organizátori sú prekvapení, mysleli si, že tu skončíme. Nuž, cítime sa nanič, ale podľa všetkého vyzeráme ešte horšie. Sme medzi poslednými, za nami sú už len tí chalani, čo sme sa s nimi rozlúčili, keď šli ďalej po zelenej. Dozvedáme sa, že do Brezovej pod Bradlom je najrozumnejšie ísť teraz po hlavnej ceste, a keď organizátori zisťujú, že v našej výbave sa nenachádzajú reflexné vesty, tak nám ochotne jednu požičiavajú. 10 km medzi Myjavou a Brezovou bolo dosť nepríjemných kvôli premávke a úzkej krajnici a v požičanej veste som sa cítila o niečo bezpečnejšie, ako keby sme mali iba čelovky. V Brezovej sme boli už dosť zničení a povedali sme si, že na prvej lavičke si poriadne oddýchneme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvá lavička, ktorú sme stretli, bola obsadená troma stovkármi, ktorí nás predbiehali pred Myjavou. Potešilo nás zistenie, že nie sme jediní vyčerpaní. Hoci tí chalani, keď opúšťali lavičku, vyzerali o dosť lepšie, ako keď sme ju o 10 minút neskôr opúšťali my. Za tú chvíľku stihli nohy úplne stuhnúť. Kým som to rozchodila, tak som sa hodnú chvíľu tackala ako opitá, rozmýšľajúc, na ktorú nohu mám skôr krívať, či šetriť viac koleno na pravej alebo natiahnutý sval na ľavej. Našťastie sa to po chvíľke rozchodilo a tak sme opustili Brezovú smerom do kopca, do tmavých Malých Karpát. Boli sme varovaní, že nemáme ísť po červenej, ale radšej po asfaltke. Keď sa však asfaltka začala rozvetvovať a nevedeli sme kadiaľ, tak sme sa rozhodli neriskovať a išli sme radšej predsa len po červenej. Tu sme doplatili na to, že som mala mapu z roku 1985, kde asfaltka nebola zaznačená a navyše červená značka šla inou trasou. Neskôr sme zistili, že sme si po značke nadbehli minimálne 2 km navyše. Cesta sa nám zdala nekonečná a aby sa nám nezdalo také ľahké hľadať v tmavom lese červené značky, tak ešte sadla hmla. Napredovali sme veľmi pomaly a po zdanlivo nekonečnom čase sme prišli na Dobrú Vodu o 2:55, až hodinu po tom, ako tu boli chalani, ktorých sme stretli v Brezovej.

Dobrá Voda – Špačince (100 km)

Na Dobrej Vode bola v krčme veľká veselica so živou hudbou. Ja v mojom súčasnom stave som si nedokázala predstaviť, ako môže niekto tancovať. Aspoň dúfam, že medzi stovkármi sa nenašli takí maníci, ktorí sa tu zastavili na chvíľu zabaviť sa a zatancovať s domácimi. Dostali sme pečiatku od poslednej kontroly a dozvedeli sme sa, že najbližší autobus ide o hodinu a pol. Neodolali sme. Odtiaľto je to už „iba“ 20 km dolu po štátnej ceste, ale pri našom súčasnom tempe by sme tam zrejme do tej deviatej nedošli. Do Špačiniec sme sa odviezli. Tu už bola veselá spoločnosť organizátorov a stovkárov, ktorí už došli do cieľa, rozdával sa guláš a pitie a dostali sme dokonca aj diplom za 80 km. Stovku sme síce nezvládli, ale aj s výkonom 80 km sme spokojní. Keď sme odchádzali na autobus do Trnavy, tak nás ostatní zdravili: „Veríme, že vás tu o rok znovu uvidíme.“ Nuž, aj my veríme.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek