Trasa (Nitrické vrchy)

Valaská Belá - Závadská poľana - Čierny vrch - Rokoš - Kňažinové lúky - Uhrovský hrad - Holý vrch - Uhrovec

V stredu 6. 8. 2008 takmer na poludnie vystupujem z autobusu uprostred obce Valaská Belá a obzerám sa po smerovníku so zelenou značkou. Pre štart na hrebeň Nitrických vrchov volím túto obec, keďže okolie Homôľky dôverne poznám z predošlých túr. Prvé kroky vedú pozdĺž štátnej cesty spájajúcej Považie s Hornou Nitrou, mostíkom prechádzam ponad Nitricu a mierim doprava do terénu. Podľa mapy tuším, že s vodou to hore bude bieda, tak pri poslednom dome napĺňam "nádrže" doplna. Značka veľkými serpentínami cez lúky a hájiky stúpa do kopca a na bočnom hrebeni sa ponára do zmiešaného lesa. Stálym miernym stúpaním sa dostávam až na rázcestie Závadská poľana, kde sa napájam na červeno značenú hrebeňovku Nitrických vrchov.

Terén je naďalej rovnaký - zmiešaný borovo-bukový les s primiešaným smrekovcom, občas lúka či rúbanisko poskytujúce výhľad na Homôľku a Vápeč alebo na hrebeň Malej Magury tiahnuci sa rovnobežne na východnej strane. Chodník osciluje bez výrazných anomálií v nadmorskej výške okolo 900 m. Trochu "vážnejšie" stúpanie prichádza až na Suchom vrchu, prekvapuje ma skalnatý terén hodný Tatier či Fatier. Z rúbanísk pod vrcholom sa otvárajú hodnotné výhľady na Strážov a Malú Fatru s dominujúcim Kľakom. Vrcholová lúčka je obkolesená vysokými bukmi, takže žiaden výhľad neposkytuje, aj schránka je prázdna. Na jednom z bukov je pod červenou značkou domaľovaná modrá šípka (napriek snahe vidno, že jej autorom nie je značkár KST) smerujúca východným smerom do doliny. Na žiadnej mape som ju nenašiel, ktovie, kde končí svoju púť... Až na zostupe si uvedomujem, že som práve minul najvyšší bod môjho treku - Rokoš je nižší o 18 m.

Po klesaní lesom sa dostávam do oblasti horských lúk. Chodník je lemovaný kvitnúcimi vankúšmi materinej dúšky z ktorých vyrážajú ružové klinčeky miestami spestrené žltooranžovými klasmi pyštekov... Už z diaľky svieti biela veža retranslačnej stanice v sedle pod Čiernym vrchom. Zo zásob vody niečo ubudlo a podľa tempa si uvedomujem, že až na Kňažinové lúky (kde som plánoval nocľah a mal by tam byť prameň) isto nedorazím. Pozerám do mapy: vo Veľkej doline na východ od veže by pri zvážnici mal byť nejaký prameň... zrazu počujem hlasy. Spoza zákruty sa vynorí skupina starších miestnych turistov, nadpriadam reč o vode. Nič nového sa nedozvedám a poberáme sa svojimi smermi (predbehnem, ale toto boli prví aj poslední turisti, čo som stretol na celej trojdňovej trase!). Nechávam batoh za bukom a zbieham lesom do doliny. Z prvého prameniska, na ktoré som naďabil, pomocou menšej fľašky napĺňam aj veľkú a zásobujem sa na zvyšok dňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Míňam rázcestík na Kšinianskej poľane (svoje najlepšie roky má dávno za sebou) a v závere strmým stúpaním vychádzam na vrcholovú lúku Čierneho vrchu (997 m). Okrem rázcestníka a vrcholovej schránky s knihou je tu tiež klasický drevený kríž a kúsok pod vrcholom úplne nový "Mariánov prístrešok" aj so štvorverším od Janka Kráľa na drevenej tabuľke. Celkový kruhový výhľad je prerušený len nízkou smrečinou na severe. Po výdatnom oddychu smerujem nadol a po chvíli opäť stúpam. Skaly na Veľkej Homoli (995 m) poskytujú pekný výhľad na juh a východ: pod nohami Nitrianske Rudno s priehradou, masív Rokoša "čo by kameňom dohodil", obzor lemujú hrebene Veľkej Fatry a Vtáčnika... celá scéna osvetlená mäkkými lúčmi klesajúceho slnka...

Striedavo klesajúc a stúpajúc prichádzam na križovatku so žltou v sedle Rázdelie (700 m). Žiadne príhodné miesto na nocľah, tak nastupujem na Rokoš. Stúpanie vysokým bukovým porastom je mierne, postupne sa terén stáva skalnatejším a buky striedajú borovice - veľmi vďačný terén. Z Košútovej skaly (840 m) je opäť pekný výhľad. Pár metrov pod ňou zbadám naľavo od chodníka pod košatou borovicou trávnatú plošinku tak akurát pre jeden spacák - rozhodujem sa okamžite: tu prenocujem. Pri skale rozkladám "kuchyňu", varím večernú polievku, ranný puding s ovsákmi a sušeným ovocím, pozerám do mapy zajtrajšiu trasu... a za súmraku zaliezam do spacáka.

Ráno sa slnko vykotúľalo spoza Veľkej Fatry a zalieva Hornú Nitru svojimi lúčmi. Chvíľu to pozorujem priamo zo spacáka, ale potom pojedám, čo som si navaril, balím a lúčim sa s týmto sympatickým miestečkom. Po chvíľke ma ručne maľovaná smerovka láka pozrieť sa k jaskyni Čierny kotol. Využívam príležitosť na odloženie batoha a po skalkách k nej zliezam. Diera je dlhá okolo 10 m bez výzdoby (pokiaľ za ňu nepokladáme nápisy uhlíkom od návštevníkov). Terén je už stále zalesnený statnými bukmi, sem-tam spestrený skalkami. Vstupujem do NPR, ani sa nenazdám a som na Rokoši. Aj samotný vrchol je zalesnený a bez výhľadu. Opieram batoh o rázcestník a chodníčkom schádzam na juhozápad na lúčnatý svah otvorený na západ: v zeleni lesa svieti zrúcanina Uhrovského hradu a ihla pamätníka na Jankovom vŕšku, v doline sa rozkladajú Bánovce nad Bebravou a obzor uzatvára Považský Inovec. Pod lesom je postavený pamätník slávnym rodákom z neďalekého Uhrovca: Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi. Na vrchole sa zapisujem do knihy a jednou z rázsoch najprv mierne a za sedlom (rázcestie s modrou a žltou) prudšie klesám až pod 800 m.

Zopár stúpaní a klesaní bučinou ma privádza na už spomínané Kňažinové lúky. Tie sú celkom pekné, ale zo svahu, kde by mal byť prameň, sa ozýva rev motorových píl a hukot motora lesného traktora... nechce sa mi tam... veď trocha vody mi ešte ostalo. Pôvodne som chcel ísť po hrebeni, ale láka ma Uhrovský hrad... ktovie, kedy sa do týchto končín zas dostanem. Opúšťam teda červenú a poberám sa zelenou na bočný hrebienok. Značenie je občas dosť nariedko, musím byť ostražitý. Napriek tomu sa mi vo chvíľke zamyslenosti "darí" zbehnúť hodný kúsok po výraznejšie vychodenom chodníku. Bučina ustupuje, prevahu získavajú borovice s podrastom jemnej trávy, pribúdajú skalky. Z ich okrajov nad hlbokou dolinou obdivujem skalné útvary Zrubiská na protiľahlom svahu. Zo záveru ostrohy už ponad vrcholky borovíc vidím aj múry už neveľmi vzdialeného hradu. Celý úsek sa mi páči - odporúčam.

Na križovatke s modrou pod hradom opieram batoh o rázcestník (už sa ani nesnažím v týchto ľudoprázdnych končinách schovávať ho do húštiny) a stúpam riedkou borinou k zrúcanine. Viem, že tu už dlhú dobu prebiehajú rekonštrukčné práce. A skutočne, z okienka vysoko v múre na mňa mávajú akési postavy. Zavolám im "ahoj" a popod hradby sa po skalnatom chodníku presúvam ku vchodu na opačnej strane. Tu už je čulý stavebno - rekonštrukčný ruch, skoro výlučne mladí ľudia, chlapci aj dievčatá, s lopatami, krompáčmi, špachtľami... holými rukami... Jedného mladíka sa pýtam, či mi neporadí nejaký prameň na okolí (predsa len, tečúcu vodu som zažil pred nejakými 20 hodinami). Veru o ničom podobnom nevie (aj sem vodu vozia a vynášajú v bandaskách), ale odporúča mi miestnu "kuchyňu", kde pocestného isto neodmietnu. Prechádzam vyššie do hradu, až sa dostávam do zaklenutej miestnosti s dlhým stolom, v šere rozoznávam prípravy na obed - som tu dobre. Dievčatá oceňujú moju rýchlosť, veď len pred chvíľou mi mávali... tak to tieto dobré víly som videl v okne. Pri zmienke o vode mi podávajú fľašu s ospravedlnením o nejakej pachuti... ja som však lepšiu ešte nepil... a touto cestou im chcem ešte raz vyjadriť vďaku.

Vraciam sa chodníčkom po opačnej strane zrúcaniny, práce tu je na desaťročia... Na rázcestí nahadzujem batoh a poberám sa modrou značkou späť na hrebeň. Tento úsek nesiaha predošlému ani po členky: najprv vyše kilometra tvrdej lesnej zvážnice po vrstevnici, zvyšok stúpanie bukovým lesom, podstatná časť popri plote ohraničujúcom zrejme nejakú zvernicu alebo podobný súkromný pozemok. Po napojení na červenú je to už veselšie, pekné boriny striedané lúčkami - však až po Jankov vŕšok prechádzam po hranici rovnomennej prírodnej rezervácie. Úsek spevnenej cesty lemovaný stĺpmi vyslúžilého osvetlenia naznačuje blízkosť areálu pamätníka na Jankovom vŕšku. Je tu reštaurácia, hotel, ubytovňa (kde konečne naberám vodu), zaparkovaná vojenská technika (súčasť miestneho adrenalinparku)... nič pre mňa. Vychádzam hore k pamätníku a na bočnej pokosenej pažiti si robím obedný piknik.

Pokračujem stále červenou asi 500 m po prístupovej asfaltke, potom sa odpája lesná cesta klesajúca nevýrazným hrebienkom na západ. Z rúbanísk sú občasné výhľady, zanedlho som na lúkach nad Uhrovcom. Registrujem ďalší vodný zdroj - hneď pri bráničke cintorína nad obcou. Prechádzam uličkou okolo múzea až na námestie, kde zakončujem prechod Nitrickými vrchmi. Na mohutnom strome sú namaľované len značky ukončujúce červenú a modrú TZT, žiadne smerové tabule. "Dosť hanba na takú významnú obec," pomyslím si v duchu. To ešte netuším, že do konca putovania už neuvidím žiadnu (!!!) smerovku, ktorá by ma navigovala k mojim cieľom...

Pokračovanie článku vyjde v pondelok 22.9.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek