Vo štvrtok 21.8. vystupujem o 10:30 hod. v Prosieku a môj kamarát pokračuje ďalej smer Trebišov. Na platenom parkovisku na konci dediny už parkuje asi 80 áut a práve sa tam točí velikánsky autobus. No nazdar, vravím si, to bude zasa v doline pekný virvar. Radšej si dám v bufete pivko a pekne počkám, nech sa to tam prečistí. Lenže chyba. Napriek plnému parkovisku je bufet zatvorený. Veď kto by kvôli nejakých turistom vstával tak skoro. A tak sa príliš nebavím a vyrážam do doliny. Predo mnou procesia, za mnou procesia. Mobily zvonia ostošesť, v ústí doliny sa tvorí fronta na „strašne“ nebezpečnom mieste. Nejako to nemôžem vystáť a tak predbieham po kameňoch cez vodu asi tridsať „turistov“ a upaľujem ďalej.

K Prosieku a k samotnej doline ma viaže spústa spomienok. Prvýkrát som tu bol v roku 1964 a potom sme sem ešte ako trampi chodievali na konci každého nášho veľkého vandru. Mali sme tam utajené miesto práve v doline pod previsom a občasní turisti prechádzali pod nami nemajúc o nás ani tušenia. To miesto na tajné bivakovanie tam stále ešte je, ale romantika doliny je už dávno preč. Každý večer sme schádzali do dediny do krčmy, kde sme hrali na gitarách a na banjo a spievali, a dedina nás mala veľmi rada. Chlapi nám platili štamperlíky vodky a ak nemali peniaze, tak priniesli trebárs pohár zavareného mäsa. Vždy, keď sme po roku zasa zavítali do Prosieku, pani krčmárka Marta nám povedala: "No konečne, chlapci, veď všetci nervózne chodia a pýtajú sa, kedy už prídete." Naše priateľstvo išlo až tak ďaleko, že raz usporiadali aj verejnú tancovačku, na ktorej sme hrali iba my. V dedinskej krčme dlho visel „glejt“, na ktorom sme poďakovali všetkým obyvateľom Prosieku za priateľstvo, ktoré voči nám chovali.

Na toto všetko myslím, keď sa predieram cez dolinu a cez rady turistov. Pri odbočke k vodopádu je to ako na Václaváku. Foťáky blikajú, bzučia a kňučia, skupinky sa presúvajú hore-dole a ja radšej vynechávam vodopád a beriem sa vpravo po modrej dolinkou na Svorad. Tu už je celkom fajn a je vidno, že väčšina turistov to asi otočí pri vodopáde. Rebríkmi vystupujem tiesňavou s peknými lavórmi a pomocou reťazí som práve na poludnie hore pri rázcestníku na Svorade. Ihneď si spomeniem na slová pastiera kráv, ktorý nám asi pred piatimi rokmi povedal prekrásnou spevavou liptovskou slovenčinou, kde každé „l“ je mäkké, že nám treba ísť „len tuto ľa tou dolinôčkou.“ Pri rázcestníku sa trošku najem, ale nie veľa, lebo už sa teším na kapustnicu s hríbami a klobásou v krčme Borovec vo veľkom Borovom.

Vychádzam na čarovné lúky Svoradu a hovorím si, že veď hen oproti po vrchu som kráčal pred tromi týždňami. Počasie je nádherné a tak aspoň niečo nafotím a lážo-plážo sa ťahám k Veľkému Borovému. O 13. hod. už sedím v krčme. Páči sa mi nápis hlásajúci veľkú životnú pravdu, že: Lepšie sedieť v malej krčme, ako robiť vo veľkej fabrike. Krčma praská vo švíkoch. Hoci je štvrtok, je tu najmenej 70-80 turistov. Zo Slovenska som tu ja, jeden muž z lesnej stráže a obsluha. Inak len a len českí turisti. Kapustnicu s výborným chlebíkom mám o chvíľu na stole a pivko už dopoly odpité. Prichádzajú stále ďalší turisti, posedávajú aj po dvore krčmy a tak sa len rýchlo najem a už aj vyrážam. Okolo takmer vyschnutej Borovianky sa spúšťam dolinkou až k Oblazovským mlynom. Rád by som si tu aj posedel pri vode, ale akosi sa nedá. Teda, dalo by sa, ale je tu naozaj dosť „veselo“ a preto ani nezastavujem a už aj stúpam chodníkom nad Kvačiansku dolinu. Chvíľu mi pošteklí nos dym z dolného mlyna a potom som už na bývalej ceste, kadiaľ vedie červená značka do Kvačian. Pokiaľ tadiaľ pôjdete, uvedomte si, že hoci sa to zdá neuveriteľné, touto cestou kedysi chodil autobus do dediny Huty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vykračujem si úplne v pohode, z občasných vyhliadok mrknem do Kvačianskej doliny a o 14:30 som dolu pri vyústení potoka z kaňonu. Trošku sa natiahnem, veď je horúco a ja som takmer neoddychoval, a potom už kráčam asfaltkou najprv dolinou a neskôr už dedinou až do poslednej krčmy. Všetku tú horúčavu a stisk si odnesie veľká studená kofola s tatrankou. Mňam. Za krčmou prejdem mostíkom na druhú stranu a potom vystúpam ulicou okolo kostolíka a mnohých „privátov“ na lúky nad dedinou. Moja duša konečne začína ožívať. Neuveriteľne krásne výhľady či už na Roháče alebo Nízke Tatry a Veľkú Fatru podložené hladinou Liptovskej Mary spomaľujú moje kroky a ja sa kochám a kochám. Pomaly, pomaličky sa suniem takmer opustenou krajinou, ale tak či tak som o 17.hod. v bufete na ihrisku v Prosieku. A tak ďalšia kofola, lepeňák z domu do ruky a potom ešte jedna malá kofola a uvažujem, čo ďalej. Beriem do ruky mapu, chvíľu mudrujem a o 17:30 už zasa vyrážam.

Prejdem asi 200 m dolu do dediny a vzápätí odbočujem na „družstevnú asfaltku“ vpravo a stúpam na hrebienok trávnatého svahu. Výhľady sú čarovné a po prekročení hrebienka sa naviac otvára aj pohľad na druhú stranu. Asfaltka sa zalomí vľavo a už aj sa mi približujú prvé domy obce Ižipovce. Celá ulica nových rozostavaných krásnych i menej krásnych domov je už takmer typická pre všetky turisticky atraktívne obce Slovenska. Na vrchu obce sa asfaltka zalomí vpravo a ja opúšťam ľahkým stúpaním dedinu. Okolo mňa je tichúčko a tak mi akosi vôbec neprekáža, že pod nohami mám starý vydrobený asfalt a nie mäkký ihličnatý chodník. Cesta trošku zatočí vľavo a začína klesať dolu a o 19.hod. vchádzam do obce Bukovina. Hneď na začiatku (na dolnom konci) je krčmička a tentoraz to už bude pivko, ktoré ma schladí a napojí. Púšťam sa do reči s krčmárom a pretože sa držím hesla, že lenivá huba-pol nešťastia, spýtam sa ho na nejaký tip na prespanie. A tu sa pán krčmár vytasí s ponukou, že vraj na hornom konci dediny má chatku s dvomi posteľami, ale bohužiaľ bez elektriky a vody a že teda keby mi to nevadilo .....ajajáj. Nuž o tomto sa mi ani nesnívalo. A tak si od radosti dávam ešte jedno pivko a potom ma už pán krčmár na svojom žiguliaku odváža hore dedinou až tam, kde červená značka odbočuje z cesty vedúcej do Liptovskej Anny. A tu naozaj stojí priamo na križovatke v jedenapolmetrovej žihľave drevená chatka. Ometieme pavučiny z dverí a po otvorení závory sa mi otvorí takmer raj. Poschodová posteľ, pekná a čistá, koberec na zemi, stoličky, stolíky, chladnička a veľký televízor, ale všetko bez elektriky. Ešte si dohovoríme, kde nechám kľúč od chatky (aby som vraj zbytočne nemusel chodiť dolu do dediny) a už som zasa „pán chatár“. Najprv vymetiem pavučiny a pavúkov, pootváram okná, vytiahnem poživeň a dobre sa nakŕmim. Vonku už je takmer tma a tak šupky do postele. V spacáku je nádherne teplo a po oknami šumí potok. No čo ešte by si úbohý tulák mohol želať ?

Ráno ma budia hlasy ľudí prechádzajúcich okolo chatky do práce a hluk autobusu. Chvíľu si ešte poleňoším, ale potom už cupky-dupky hore sa. Raňajky, zbaliť batoh, upratať, zamknúť a dať kľúč do úkrytu a o 8.hod. už som na ceste. Cesta, ktorou kráčam, vedie cez Sestrčskú dolinu do Malatinej, a využívajú ju len miestni kovboji, ktorí ju poznajú. Preto ma minú len dve autá a to druhé aj samo od seba zastaví a ponúka mi odvoz. Lenže ja som neodvoziteľný. Mňa priatelia nezmámite. A tak s úsmevom a poďakovaním odmietam, vykračujem si cestou ďalej a pozorujem líšku loviacu na lúkach. O chvíľu prichádzam k papierovej značke na strome, ktorá mi káže odbočiť z cesty vľavo a stúpať hore lesnou ťažbou rozbitou cestou. Nechce sa mi ísť po takej ceste a tak sa ťahám viac vľavo na lúku a verím, že sa obidve cesty o chvíľu spoja a ja budem zasa na značke. Lenže, horkýže slíže. Moja cesta sa troška krúti vľavo a asi o 20 minút vstupujem do hory na starú, vývratmi zavalenú cestu plnú vody v starých zarastených koľajach. Viem, že som vedľa, ale smer mám správny a ak cesta vydrží, tak sa so značkou musím na hrebeni stretnúť. Lenže potom mi napadne, že v takejto divočine by som mohol stretnúť aj macka a moja istota a kľud sú preč. A tak sa deriem lesom, spievajúci ako Dušan Grúň na Bratislavskej lýre a popiskujúc dúfam, že neexistuje nahluchlý medveď. Veď tu by ma nenašla ani Texasská patrola.

Asi som vykrikoval dobre, lebo zrazu som na hrebeni a vpravo pod lesom vidím rázcestník na Liptovský hrad. Hurá, je presne 9 hodín a ja som v sedle pod Kráľovou. Liptovský hrad je najvyššie (vraj) položený hrad na Slovensku, ale pretože na tieto veci tu máme odborného poradcu Tóna Zahradníka, nebudem sa púšťať do podrobností. Len asi toľko, že smerovník ma informuje o tom, že je to zo sedla ešte 50 minút a mne sa na kopu ruín nechce tak ďaleko šliapať (prepáč, Tóno). Preto si len urobím záber zo sedla a už aj klesám po žltej značke vykosenými lúkami dolu do dediny s pekným, „čisto“ slovensko-liptovským menom Kalameny. Počasie je fantastické, príroda prekrásna a ja nadšený. Po ceste stretám pár turistov pachtiacich sa smerom hore a zdraviacich Dzeň dobry.

Značka ma vedie okolo chatky a už som takmer na dne v doline, keď tu zrazu vidím akési čudo. Predo mnou je akási bačorina či jazierko, s priemerom hádam 15 metrov. Uprostred trčí rúra, z ktorej špliecha voda s typickým kúpeľným „odérom“a okolo nej sa v jazierku rochnia staré baby a trepú a trepú. Kto uhádne, akou rečou hovorili, môže si dať v ich vlasti originál vepřo-knedlo-zelo. Okolo je aj pár stanov s turistami a niekoľko zaparkovaných aut. Silno začínam uvažovať o tom, že by som sa aspoň na 20 minút tiež vnoril do jazierka, keď tu mi príde na um, že musím byť okolo 11.hod. v Lúčkach pri vodopáde a tak sklamane opúšťam toto útočisko stenajúcich a trepem sa asfaltkou do dediny Kalameny. Po ceste sa vyhýbam ďalším autám už aj s poľskou značkou, smerujúcim k termálnemu jazierku. Nuž čo, v Lúčkach a Bešeňovej sa za to musí platiť a tu je to grátis.

V Lúčkach som včas. Som prekvapený, že vodopád je priamo uprostred dediny a je „ riadne upravený“ k poteche pacientov a návštevníkov kúpeľov. Urobím si fotku, v blízkom obchode si dám jednu ľadovú kofolu a už len čakám na kamaráta. Ani nie o pol hodiny prichádza, moja rýchlotúra je u konca a ja sa vytešený poberám domov.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek