Svet

Wicklow Way

09.09.08
Wicklow Way je 127 kilometrov dlhá trasa vedúca z Marlay Parku v Dubline do dedinky Clonegal v grófstve Carlow. Otvorená bola v roku 1981 ako prvá írska diaľková trasa. Po minuloročnej pozitívnej skúsenosti so Škótskou vysočinou sme sa rozhodli preskúmať aj túto časť Britských ostrovov.

Keďže Rasťo býva v Dubline, odpadajú nám problémy s logistikou. Na prejdenie trasy máme štyri dni a rozhodli sme sa ju absolvovať opačným smerom, teda z Clonegalu do Dublinu. Tretím členom expedície je Pišta. Mapa, ktorú budeme používať, je z vydavateľstva EastWest Mapping a okrem podrobného popisu celej trasy sú v nej opísané aj rôzne užitočné zaujímavosti.
Autobus z Dublinu nás vo štvrtok večer priváža do dediny Kildavin. Do Clonegalu to máme asi 4 kilometre po asfaltke. Náš plán postaviť stan niekde pri ceste znie síce jednoducho, realita je však iná. Na každom kroku je nejaká farma, všetky lúky sú ohradené a ak náhodou nájdeme vhodné miesto, tak je úplne premočené. Nakoniec kempujeme na nejakom stavenisku a dúfame, že do rána nás nikto nevyruší.

Ráno vyrážame bez raňajok s tým, že sa najeme v Clonegale, kde určite budú aspoň nejaké lavičky, v lepšom prípade prístrešok. V dedine nás však okrem zatvorenej krčmy (čo by sme chceli o pol deviatej ráno, však?) a tabule oznamujúcej začiatok/koniec Wicklow Way čaká ten najhustejší írsky dážď, aký si len vieme predstaviť. Po žiadnom prístrešku ani chýru, ani slychu, a to ešte netušíme, že lavička, na ktorú tak výdatne prší, je poslednou na najbližších 70 kilometrov. Našťastie sa obloha umúdri, po hodine dážď skoro úplne ustáva, a my sa vydávame na prvé kilometre trasy. Vtipným spestrením putovania je turista v teniskách a s dáždnikom (!), ktorý so slovami „Too wet for me“ kráča opačným smerom asi po hodine cesty.

Náš prvý deň na Wicklow Way nestojí za nič. Ani počasím, ani krajinou. Ak má niekto v pláne vydať sa na Wicklow Way, úplne stačí 100 km. Teda, pokiaľ neobľubuje asfaltky. Pretože z 30 kilometrov, ktoré tento deň prejdeme, vedie po asfaltových cestách rovných 22. Ďalšia prehánka rovnakej intenzity ako tá prvá nás dobieha v prvom lesnom úseku, asi po piatich kilometroch šliapania. Pod stromami trávime ďalšiu hodinu. S nepriazňou počasia sme počítali, veď sme v Írsku, a okrem toho meteorológovia hovoria o najdaždivejšom lete za posledných 100 rokov, ale takýto začiatok výpravy prekonáva všetky naše očakávania.

Okolo druhej sa však ukazuje modrá obloha a morálka členov expedície stúpa. Kilometre pod našimi nohami začínajú hneď utešene pribúdať. Pomáha k tomu aj stále sa zmenšujúca vzdialenosť ku krčme U umierajúcej kravy (Tallon’s Dying Cow Pub). Tu trávime asi tri hodiny popíjaním Guinnessu, sušením vecí a varením večere. K lesu, kde plánujeme nocovať, nám zostávajú približne štyri kilometre, takže sa nemáme kam ponáhľať a prestávku si užívame plnými dúškami. Dokonca ani ďalšia prehánka nám náladu nepokazí. Okolo ôsmej sa vydávame na záverečnú časť dnešnej etapy. Po asfaltke, samozrejme.

Druhý deň začína oveľa veselšie ako ten predošlý, pretože modrú oblohu je vidieť aj cez koruny stromov. Dnešná etapa bude najdlhšia – máme v pláne takmer 35 kilometrov. Už prvé z nich sú celkom dobrodružné - tam, kde má byť chodník, vedie koryto potoka, ktorým sa brodíme asi hodinu. Impregnácia taký nápor vlhkosti druhý deň po sebe nezvláda a niekoľko ďalších hodín kráčam v príjemne čvachtajúcich topánkach. Ale konečne sme v horách a otvára sa pred nami výhľad na krásne zelený írsky vidiek. Podľa toho, čo vidíme, si Írsko prezývku Smaragdový ostrov určite zaslúži. Prekvapujúca je aj hustota a výška papradia lemujúceho cestu cez kopec Garryhoe. V tejto časti trasa striedavo traverzuje kopce, zostupuje do údolia a po krátkych asfaltových úsekoch sa opäť šplhá do kopcov. Záverečných 10 kilometrov tvrdými lesnými cestami nám dáva statočne zabrať, najmä keď ich absolvujeme bez vody. V horách je potokov síce dosť, ale voda v nich je sfarbená do hneda a ešte aj nechutne spenená. Tu nás našťastie opäť poháňa predstava vychladeného piva v krčme stojacej neďaleko bodu označujúceho polovicu Wicklow Way. Kúsok od nej staviame stan, nepríjemným prekvapením sú mušky midges, naše staré známe zo Škótska, ktoré nám svojou neodbytnosťou komplikujú varenie a konzumáciu večere. Keďže sa pri jedení nechceme tlačiť v stane, po každom súste utekáme pred nimi s ešusom rizota o niekoľko desiatok metrov ďalej. Musí na nás byť veľmi zábavný pohľad.

Na tretí deň sa obzvlášť tešíme, trasa má viesť okolo Glendalough (v preklade Údolie dvoch jazier), ktoré je považované za najkrajšie údolie v Írsku. Deň začína miernym stúpaním ponad dolinu Glenmalure. Kocháme sa výhľadom na Lugnaqillu, s 925 m nad morom najvyššiu horu Wicklow Mountains, ktorá sa vypína na druhej strane údolia. Cesta prechádza okolo prístrešku, kde sa vyspí odhadom asi osem ľudí. Škoda, že takýchto prístreškov nie je na Wicklow Way viac. Po piatich kilometroch sme nad hranicou lesa a prvý raz sa stretávame so špecifikom Wicklow Way – chodníkom z drevených trámov, ktorý zabraňuje erózii slatín a prekonáva ich nepriechodné časti.

Pred Glendalough trasa úplne nepochopiteľne odbočuje do lesa, ktorým povedie až na dno údolia. My sme však prefíkaní a orientačne zdatní turisti, írskych lesov sme už videli viac ako dosť a preto pokračujeme rovno. Po dvadsiatich minútach sme bohato odmenení skoro až rozprávkovým výhľadom na tento nádherný kus Írska. Drevený chodník a niekedy aj schody vedú ponad útesy, ktoré skoro kolmo klesajú k hornému jazeru a slatiny všade naokolo sú pokryté krásnym fialovým vresom. Tento úsek som prešiel už pred rokom, ale stále sa tej nádhery neviem nabažiť. Údolie je ľadovcového pôvodu a kresťanské pamiatky pri dolnom jazere majú bohatú históriu siahajúcu do šiesteho storočia. Glendalough je vďaka tomu najnavštevovanejšou časťou národného parku a priamo úmerné je aj množstvo návštevníkov všetkých národností. Čím sme nižšie, tým viac ľudí stretávame a pri jazerách si už pripadáme ako na ceste na Morskie Oko. Pri zostupe sa opäť pripájame na Wicklow Way. Stoly s lavičkami pri jazere využívame na varenie obeda, pivo v preplnenej krčme pri návštevníckom centre len tak zasyčí a my pokračujeme ďalej.

Za údolím trasa vedie menej atraktívnym úsekom, opäť lesnými chodníkmi a asfaltkami. Nevyhneme sa ani obligátnej dažďovej prehánke, ale podvečer sú výhľady znovu úchvatné. Na východe sa črtá kopec Sugar Loaf, ktorý nás bude zajtra sprevádzať celý deň, a za ním je vidieť Írske more. Na druhej strane zase vidíme údolia s jazerami Lough Dan a Lough Tay. Stan staviame v lese rovno vedľa chodníka a z posledných zásob si varíme bohatú večeru. Zajtra máme pred sebou záverečných 32 kilometrov.

V Dubline chceme byť čo najskôr a tak ráno vstávame už o šiestej. Na úvod nás čaká veľmi atraktívna časť, drevený chodník takmer päť kilometrov traverzuje slatiny na úbočiach kopcov White Hill a Djouce Mountain. Je zamračené, my sa ani nenazdáme a kráčame v hustej hmle. Dážď, ktorý prichádza o niekoľko minút, nás už neprekvapuje. Vynárajú sa mi spomienky na vresovisko Rannoch Moor v Škótskej vysočine, tu je však atmosféra ešte temnejšia. V nohách máme sto kilometrov, všetci traja kráčame ponorení do vlastných myšlienok a ticho je len občas prerušené bľačaním oviec. Je až neuveriteľné, na akých opustených miestach sa pasú tieto všadeprítomné zvieratá.

Okolo desiatej máme slatiny za sebou a pokračujeme okolo vodopádu ležiacom v údolí Powerscourt Deerpark. Cesta bude opäť striedavo stúpať a klesať a niektoré stúpania nám dávajú naozaj zabrať. Predstava posledných kilometrov nás desí, energie už mnoho neostáva a najmä čierny litovský chlieb kúpený ešte v Dubline, ktorý bol základom našej stravy celé štyri dni, už nemôžeme ani cítiť. Ale sme pozitívne prekvapení, výstup na kopec Fairy Castle, za ktorým sa rozprestiera Dublin, vedie príjemným horským prostredím, ktoré opäť zvyšuje morálku. K fialovému vresu sa pridávajú žlté kvety útesovca a naše unavené oči sa majú opäť čím kochať. Záverečný asfaltový úsek je však posledným klincom do rakvy a do Marlay Parku, kde Wicklow Way začína/končí, prichádzame okolo štvrtej z posledných síl.

Wicklow Mountains sú krásne hory, ale Wicklow Way vedie len ich okrajovou časťou. Prvých 30 kilometrov (smerom z juhu) je zbytočných. Alternatíva, ktorú sme zvolili my, sa ukázala ako ideálna, nudné pasáže sme relatívne rýchlo prešli na začiatku. Trasa má tendenciu obchádzať krajinársky príťažlivé oblasti a až príliš často vedie jednotvárnymi monokultúrnymi vysadenými lesmi. Najmä v prípade Glendalough je táto skutočnosť až do očí bijúca. Ďalšou zarážajúcou skutočnosťou je takmer úplná absencia lavičiek a prístreškov, najmä keď je trasa frekventovaná a ročne ňou prejdú stovky turistov. Stanovanie je povolené popri celej trase s výnimkou údolia Glendalough, a aj keď sa to nezdá, často sme mali problém nájsť vhodné rovné, a najmä suché miesto. Každopádne návštevu týchto hôr vrelo odporúčame.

Autorom niektorých fotografií je Martin Pipíška.

Fórum 1 príspevok
Wicklow Way 14/02/13 21:07 1 príspevok
Najnovšie články autora
 
Túra Záruby zo Smoleníc - zimný okruh Je pondelok 3. februára a zima zatiaľ zaostáva aj za najpesimistickejšími očakávaniami. Víkend bol vhodný akurát tak pre turistu - masochistu, v sobotu fúkal silný vietor, v nedeľu sa k vetru pridal dážď, ktorý hneď primŕzal. Asi od ôsmej sedím doma za počítačom, vypĺňam svoju VPCH (vedecko-pedagogickú charakteristiku) a občas pozriem von oknom na oblohu bez jediného obláčika. Ako červík mi začína v hlave vŕtať myšlienka. 17/02/14 Jozef Pecina Malé Karpaty
Svet Dents du Midi (Zuby juhu) - Haute Cime Pri pohľade od Ženevského jazera vyzerajú Dents du Midi ako krátky zubatý hrebeň a hneď je zrejmé, ako získali svoje meno. Turistickým chodníkom je prístupný najzápadnejší a najvyšší zo zubov, 3257 m vysoký Haute Cime, a preto si práve tento vrchol vyberáme ako náš ďalší cieľ v oblasti. Pri včerajšom výstupe na Cornettes de Bisse sme sa väčšinou pohybovali po francúzsko-švajčiarskej hranici, tentoraz strávime skoro celé dva dni vo švajčiarskom kantone Valais. 03/12/13 Jozef Pecina Svet
Túra Chablais – výstup na Cornettes de Bise Francúzske Alpy, s výnimkou oblasti okolo Chamonix, nedostávajú na Hikingu veľa príležitostí a jednou z ambícií článku je napraviť toto opomínanie. Voľba tohtoročnej alpskej destinácie je veľmi jednoduchá, Rasťova ponuka na strávenie niekoľkých dní pri brehoch Ženevského jazera je z tých, ktoré sa nedajú odmietnuť. Počas mája upresňujeme termín, v júni študujeme mapy a vyberáme vrcholy a ráno 18. júla nasadáme do motorového vozidla značky Škoda a vyrážame na cestu celým Rakúskom, Nemeckom a Švajčiarskom, aby sme po jedenástich hodinách bez problémov dorazili do mesta Thonon-les-Bains v departmente Haute-Savoie. 19/11/13 Jozef Pecina Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte Nechce sa mi tomu veriť. Je pol jedenástej v noci a vonku v tme neustále prší. Pritom predpoveď počasia na zajtra jasne hovorí o modrej oblohe a veľmi príjemných teplotách na túto časť roka. Spoľahnúť sa na serióznosť švajčiarskych meteorológov? Skúsim. Nachystám si veci do hôr. Láka ma to tam. Zažil som totiž Alpabfahrt v obci Mels. Slávnostný jesenný návrat dobytka z letných pastvín. Trvá to zvyčajne tri víkendy. Cez dve desiatky slávnostné vyzdobených stád si majitelia rozoberú do svojich maštalí. Výzdobu hocktorej kravičky by závidela aj nejedna krojovaná nevesta. Je to aj divácky zaujímavé divadlo. No svedčí to aj o rozsiahlosti priestorov, ktoré salaše (Alp) pre svoju činnosť potrebujú. A táto oblasť je mojím cieľom. Terén pod vrchom Spitzmeilen a tam položená chata Spitzmeilenhütte. dnes Vladimír Mikuš Svet
Pozvánka Festival Cestou necestou chystá šnúru v 21 mestách S jeseňou prichádza tradične aj nová šnúra festivalu Cestou necestou, tentokrát až 21 mestách SR, od 16.10. do 28.11.2019. Najväčšie podujatie sa bude konať od 8.-10.11.2019 v bratislavskom DK Ružinov, kedy je pripravených 50 prednášok v troch sálach. Témy sú pestré, skialp, vysokohorská turistika, paragliding, bicykle, plavby či stopovanie cez najrôznejšie krajiny. včera Redakcia Festivaly a premietania
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. včera Pavol Timko Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Wicklow Way 14/02/13 21:07 1 príspevok
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.37 (0.08)