Národný park Gran Paradiso leží v Grajských Alpách, v údolí Valsavarenche. Bol založený v roku 1922 na ochranu tunajšej fauny, ktorej hrozil zánik. Najvyšší vrchol parku je rovnomenný vrchol, 4061m vysoký Gran Paradiso. Symbolom parku je kozorožec.

Autobus nás priváža do kempu Ponte v poslednej chvíli. Ešte niekoľko minút a vodiči by museli mať osemhodinovú prestávku a my by sme museli s ťažkou batožinou šiapať do kempu po svojich. Bŕŕŕ. Tá predstava ma desí i dnes.
Tábor je postavený, vztyčujeme slovenskú zástavu a môžeme sa začať „spoznávať“. Trvá to do neskorých nočných hodín a niektorí rekreanti majú problém trafiť do svojho stanu.

Lago Nero

Ráno je kruté a ružové lentilky sú naša spása. O siedmej sme však napodiv všetci nachystaní vyraziť na našu prvú túru. V rýchlosti si ešte povieme plán trasy a môžeme ísť nato. Za hotelom Gran Paradiso odbáčame vľavo a prvými serpentínami sa vnárame do lesa. Príjemný chodník lesom končí a pred nami je stúpanie v strmých serpentínach. Chodník je až príliš upravený. Je to kvôli tomu, že týmto chodníkom pastieri ženú svoje stáda kráv do doliny Piano del Nivole. Nasvedčujú tomu aj stužky priviazané po krajoch chodníkov, vymedzujúce hranicu bezpečného pochodu stáda. Slnko pečie na naše upotené čelá. Konečne serpentíny končia a my z nich vychádzame pri kríži Croce Roley, 2310 m. Prestávka na doplnenie tekutín padne vhod. Čakáme na posledných a dozvedám sa o žalúdočných problémoch jedného z rekreantov. Tie však nemajú nič spoločné so včerajšou „zoznamovačkou.“ Ťažké raňajky vo forme domácej klobásy tieto problémy vysvetľujú.

Pokračujeme príjemným chodníkom až k rázcestiu dvoch značiek. Nie sú farebne odlíšené, iba číslo chodníka oznamuje prítomnosť viacerých ciest. Zľava prichádza chodník, ktorým sa budeme poobede vracať naspäť. My volíme pravý, ktorý nás vedie mostíkom ponad potok Nora del Nivole. Ten nám robí spoločnosť už dlhšiu dobu a po pravici počujeme hrmot vodopádov, ktoré oznamujú prítomnosť vodného toku. Po prekonaní mostu prechádzame okolo kamenných maštalí, ktorých je v doline niekoľko. Pred nami sa zjavuje stúpanie. Opäť serpentíny. Po ich prekonaní vystupujeme na širokú zvážnicu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obdivujeme obrovskú dolinu Piano del Nivole s nádhernými meandrami na dne, ktoré vytvoril potok Dora del Nivole. Na druhej strane tróni národnému parku trojica Gran Paradiso 4061 m, La Tresenta 3609 m a Ciarforon 3642 m.
Po zvážnici pokračujeme smerom ku koncu údolia. Sledujem hrebene nad nami, pretože pod jedným z nich musíme zísť z cesty. Na tomto mieste nie je žiadna turistická značka, takže ak človek nedáva pozor, ľahko toto miesto prebehne. Preto sa v tomto momente s nikým nerozprávam a hypnotizujem svah po mojej pravici. Spoznávam hrebeň prichádzajúci od Mt.Tao Blancu a malý žľab ním vytvorený. Dole pri ceste však stojí aj malý kamenný mužíček, ktorý ako šípka určuje smer postupu. Opäť sa čakáme. To aby všetci trafili na chodník. Jeden fotografista si zabudol pri poslednej zastávke svoj veľký objektív a tak sa preň musel vrátiť. Nechávam Mateho na mieste odbočky čakať na zábudlivca a ostatní vychádzame žliabkom na serpentínku, ktorá pokračuje vrstevnicovým chodníkom popod skalné steny až na morénu, za ktorou už leží jazero Lago Nero. Sme vo výške 2746 m, je pol desiatej a je práve čas na polhodinovú desiatu.

Col del Leynir

Prestávku využívame na fotenie, kochanie sa prírodou a na pozorovanie kozorožcov, či kamzíkov. Treba sa však pohnúť ďalej. Pokračujeme po ľavom brehu jazera až takmer na druhú stranu, pod vodopád potoka, ktorý napája jazero. Nad nami vidíme jasnú líniu chodníka, na ktorý sa dostaneme prekonaním niekoľkých serpentín v nestálej šotoline. Po zdolaní tejto prekážky vystupujeme na morénu nad jazerom. Aj tu sa ešte nachádzajú zvyšky vody po stopenom snehu a ľade. Držíme sa viac po ľavej strane údolia, až natrafíme na zľava prichádzajúci chodník. Pri ceste naspäť budeme pokračovať práve týmto chodníkom. Teraz však odbáčame doprava a po značke začíname stúpať piesočnou krajinou, ktorá pripomína povrch Marsu. Nad nami sa už týči masív Mt.Tao Blancu, ktorý svojou farbou vyniká medzi ostatnými skalami. Začína fúkať nepríjemný vietor. Znamenie, že Marťania sa blížia do sedla. A naozaj. Ešte niekoľko serpentín, pár stúpaní a sme v sedle vo výške 3084 m. Scenéria nám vyráža dych. Tak blízko a tak ďaleko. Mont Blanc. Zo sedla máme nádherný výhľad na tohto francúzskeho giganta. Fúka silný vietor, takže vrstvy oblečenia prichádzajú vhod.

Mt.Tao Blanc

Zo sedla pokračujeme jasne prešľapaným chodníkom doprava. Na rad prichádzajú aj ruky, pretože sa musíme prehupnúť cez skalný prah, nad ktorým sa dostaneme na široké plató. Tu hore už jasným, miestami kamennými mužíkmi označeným chodníkom stúpame ku vrcholu, ktorý už máme nad sebou. Na ňom rozoznávam postavy turistov, medzi ktorými o pár minút sedíme i my. Vrcholové pivečko padne vhod. Počasie je výborné a ďalekosiahle výhľady sú nám odmenou za prekonanú námahu.

Nič však netrvá večne a tak sa i my po vrcholovom fotení zberáme na odchod. Cesta dole vedie po tom istom chodníku, takže zahajujem nekoordinovaný zostup. Opäť prechádzame Marťanskou krajinou, opäť sa dostávame na odbočku chodníka, ktorým sme prišli od jazera Lago Nero. Teraz však pokračujeme ďalej po chodníku a cez krásnu krajinu plnú jazier a jazierok, z ktorých niektoré nemajú ani mená, sa okolo jazera Lago Rosset dotrepeme až ku chate Rif.Alb.Savoia. Hneď sa vrháme do baru, kde nás čaká šok z cien tretinkového piva. Smädnému Slovákovi však toto nemôže pokaziť náladu a chuť a s pôžitkom si vychutnávame tento lahodný mok.

Cesta dole vedie dnom údolia cez meandre potoka Nora del Nivole. Šliapanie nám „spríjemňuje“ hvízdanie svišťov, ktoré počúvame už od rána. Vidieť ich tu voľne pobehovať nie je problém, takže ich prítomnosť večer už ani nevnímame. Na konci cesty údolím ešte niekoľkokrát obchádzame veľké skaliská, ktoré nám trochu popletú smer. Prichádzame na rázcestie značiek, ktoré som spomínal na začiatku. Dávame sa tou doprava a o chvíľu sme už pri kríži. Dole serpentínami zrýchľujeme a snažíme sa vyhnúť občasným, voľne pohodeným bombám. Ranná teória o hnaní stáda bola správna. Teraz sa tadeto ženie iné stádo. Po celodennej makačke je to ale, podľa chôdze súdiac, stádo teliatok.

Do kempu prichádzame okolo siedmej a večerná sprcha z nás zmýva všetku únavu. Môžme pokračovať vo včerajšom zoznamovaní.

Záver

Túra na Mt.Tao Blanc je vhodnou aklimatizáciou pre výstup na Gran Paradiso. Je však vhodné urobiť si po tejto túre deň voľna, alebo ten deň využiť pre výstup na chatu Rif.Vittorio Emanuelle a následne, druhý deň, podniknúť útok na Paradiso.

Horám zdar a zraneniam pokoj.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek