Túra

Západný hrebeň Nízkych Tatier

10.10.08
Kopce v okolí Ružomberka už poznám naspamäť a tak som už dlhšiu dobu uvažoval, že by bolo načase postúpiť v kategórii turistu vyššie a prejsť od jednodnových túr k viacdňovým. Plánov som mal v hlave viac, či už hrebeňovka Malej Fatry, Západných Tatier alebo Nízkych. A keďže Nízke Tatry sú môjmu srdcu najbližšie, ani sám neviem, koľko krát som bol na Prašivej, koľko úžasných dní som prežil v údolí za Liptovskou Lúžnou, či už na hubách, čučoriedkach, alebo kde som začínal cibriť moje lyžiarske schopnosti. Voľba bola jasná, splním si môj veľký sen - prejdem hrebeňom z Donovalov až na Ďumbier.

Vyrazil som “trošku” neskôr, radšej to neskúšajte, aby ste nedopadli ako ja. Každý, kto pozná západný hrebeň Nízkych Tatier, vie, že táto trasa sa dá zvládnuť aj za deň. Pre tých, čo chcú dôjsť k Ďurkovej, odporúčam štart minimálne o 12-tej. Cesta podľa značiek by mala trvať cca. 8 hodín, ja som predpokladal, že to zvládnem bez problémov za 6.

Pôvodný plán bol štart z Donovalov, lenže som sa trošku zdržal v praci a tak som začal z Korytnice, predsa len sa tým cesta skráti o nejakú hodinku. Po druhé, v Korytnici som nebol dlhší čas a tak som bol plný očakávania, ako sa to tam zmenilo. Na moje veľké sklamanie a zároveň prekvapenie to tam vyzeralo katastrofálne, zanedbané všetko naokolo, miesto, ktoré by mohlo byť rajom turistov a rekreantov. Môj pohľad sa tak skôr zameriaval na Prašivú, na ktorú je z Korytnice krásny výhľad.

Cesta z Korytnice (825 m n.m) pokračuje miernym stúpaním cez les na Sedlo pod Babou (970 m n.m) a na Hriadeľské sedlo, čo by sa malo pohodovým tempom stihnúť za necelú hodinu a pol. Cesta je tu troška pre nás vrchárov monotónna, len sem-tam sa otvárajú výhľady, ako zo Sedla pod Babou na Donovaly. Cestu lemuje množstvo čučoriedok a malín, takže som bol nakoniec celkom rád, že som nikoho nestretol zostupovať, asi by sa na mojom úsmeve a ústach zasmial. Rezkým krokom pokračujem za cieľom, Hiadeľské sedlo dosahujem za necelé dve hodinky. Takmer sa tu nezastavujem, hoci je to moje obľúbené miesto na opekačku, ale tá vzhľadom na pokročilý čas dnes neprichádza do úvahy. Radšej pridávam do kroku, pretože sa začína najťažší úsek túry a mierne stúpanie sa mení na celkom slušnú zaberačku. Našťastie idem sám, takže ma nik nebrzdí. Napriek tomu, že je celkom chladno, idem len v tričku a kraťasoch, ale aj tak sa zo mňa parí o stošesť.

Cestu lemuje more čučoriedok, ešte by síce potrebovali týždeň-dva na dozretie, predsa len tu nemajú toľko slniečka, ale aj tak neodolám a pristavím sa pri nich. Cestou na Prašivú sa mi ukazujú prvé nádherné výhľady a ja viem, že to najlepšie ma len čaká, takže pokračujem ďalej a po prebrodení sa vrcholovou kosodrevinou dosahujem Prašivú (1652 m) o 2h30 od štartu. Konečne zhadzujem pleciak a kochám sa výhľadom, odokrýva sa mi nádherná scenéria podvečerného šera. Keďže mám šťastie a je takmer úplne jasno, dovidím pomaly až na Himaláje. Výhľady z Prašivej sú úchvatné a ja naplnený spokojnosťou, lebo viem, že ma budú podobné sprevádzať najbližších 24 hodín. Čaká ma 24 hodín v raji. Smerom na východ sa otvára výhľad na hrebeň Nízkych Tatier a len si radostne povzdychnem, že dnes ma čaká toho ešte dosť. Tak šupito, čaká ma Malá(1720 m) a Veľká Chochuľa (1753 m).

Apropo značenie, je mi veľmi ľúto, že takému krásnemu hrebeňu sa značkári nevenujú dostatočne, čoho výsledkom je značenie v katastrofálnom stave. Prašivá nie je označená, čo si ja pamätám, tabuľa na Veľkej Chochuli je, teda len smerovníky rozložené na zemi a aj keď sa značenie v ďalšej časti zlepšilo, je to jedným slovom katastrofa. Aspoň že je celým hrebeňom vedené zimné tyčové značenie, takže skialpinisti, máme sa kde vyšantiť, aj keď tu to asi nie je úplne to pravé orechové, v tom prípade odporúčam túru opačným smerom z Chopku.

Košarisko dosahujem o 18:30 (3h 30) a konečno vidím cieľ mojej dnešnej časti - Ďurkovú. Pomaličky sa stmieva a západ slnka ma núti zastaviť. Prežívam tento okamih s polootvorenými ústami, viac ich radšej neotváram, keďže musím šetriť slinami, zjavne som podcenil fakt, že týmto mojím tempom vypotím trošku viac a začínam mať pocit, že na Ďurkovú dnes asi nedorazím. Západ slnka bol fakt úžasný, určite jeden z najkrajších, aké som videl a zase som raz oľutoval že sa ku mne nik nepridal a nemám s kým zdieľať tento okamih.

Za Košariskom stretávam prvú a jedinú skupinku turistov a len mi tak hlavnou prebehlo, že ak to chcú takýmto tempom stihnúť na Ďurkovú, tak možno sa tam uvidíme až ráno, neskôr mi dochádza, načo mali so sebou tie veľké batohy. To už šliapem na Veľkú Hoľu (1640 m), schádzam zo značeného chodníka a brodím sa v polmetrovej tráve, nenechám si predsa ujsť vrchol, však robím hrebeňovku. Dosť sa rozfučalo (aké neobvyklé na hrebeni, však) a tak sa tu ani nezastavujem a vravím si, že si to vynahradím na Latiborskej holi (1643 m), ktorej vrchol nie je mimochodom tiež označený. Výhľad z nej už vzhľadom takmer osem hodín žiadny. Prehľadávam batoh od vrchu na spodok a zo spodku na vrch, ale baterku v ňom nájsť nemôžem. Spomínam všetkých svätých a preklínam deň, keď mi ukradli moju Maglemku. Viem, že je zle, aj keď je bezoblačno, ale mesiačik nesvieti a ja za chvíľku nevidím, kam stúpam, sem-tam zídem z chodníka, vetrík sa zosilňuje a ja viem, že na Ďurková dnes nedorazím.

Vidím len tmavé obrysy hrebeňa a sem-tam kosodreviny, občas sa zastavím a dumám, či je to naozaj kosodrevina alebo medveď?!! Hvízdam ostošesť na mojej píšťalke, aby som odplašil všetko, čo by mi chcelo ublížiť a spraviť si zo mňa večeru. Vravím si, útulňa nebude, ale je pekne, kašlem na ňu, prespím v kosodrevine. Pamätám sa na príbehy, ktoré mi ešte starký rozprával, ako s mojím ocom prespávali na Prašivej v kosodrevine, ako tam táborili, zbierali čučky a brusnice (vtedy to bolo ešte dovolené,) vždy som si predstavoval tu chlapskú romantiku. Hory a chlapi, to patrilo vždy u mňa k sebe a tak neváham, som rád že prišla táto príležitosť a stane sa zo mňa ten pravý zálesák. Noc v kosodrevine - to bude niečo, o tom budem rozprávať ešte pravnúčatám. A tak som si našiel pekné miestečko, resp. ako-tak použiteľné, bola mi už dosť zima, prestával som si cítiť ruky a jediné, čo som videl v tej tme, boli hodinky, keď som si ich podsvietil. Dnes to teda balím po 6h 30 minútach, je niečo po 21:30 a aj keď miesto nie je príliš pohodlné, náladu mi to nekazí. Otváram si pivko a zajedám ho čokoládku, zabalím sa do spacáka a vychutnávam si pohľad na Mliečnu dráhu. Bola úžasná ako vždy, lenže teraz ešte viac, bolo vidieť to, čo sa z mesta nedá. Ak si niekto myslí, že človeka v tejto samote napadajú nejaké extra myšlienky, tak sa mýli, hlavu som mal prázdnu, nemyslel som na nič (len na jednu holku). Bol tu ten zvláštny krásny pocit slobody, nekonečna, ale aj strachu, predsa len nie je sranda takto sám kto vie kde.

Veľa som toho nenaspal, povedal by som, že skoro nič, fučalo, bzučalo to okolo mňa riadne, našťastie sa žiaden macko neukázal a mne ráno prinieslo fascinujúci výhľad na rannú oblohu. Hra farieb bola úžasná a ja som vedel, že toto všetko stojí zato, za tú námahu a troška obety.

Je niečo pred piatou a ja vyrážam na druhú časť cesty. Musím dohnať, čo som nestihol včera a tak už o 5tej stojím na Zámockej holi (1612 m) a smerujem na Ďurkovú. 20-minutové kvalitnejšie stúpanie a na vrchole ma víta orkán, mám čo robiť, aby som sa udržal na nohách a som rád, keď si na záveternej strane dávam dole plecniak a idem sa napiť. Ale čo to? Kde mám spacák? Ja som stratil spacák, zisťujem s hrôzou a neváham, nechávam batoh na vrchole a už bežím cestou nazad poň, za 20 minút ho nájdem na sedle Zámockej holi, vystískam ho, som šťastný ako blcha a môžem šilapať nazad. Ani vo sne ma nenapadlo, že dnes absolvujem dvakrát výstup na Ďurkovú. Nič sa nedá robiť, už som tu mal byť včera, tak mi to hora vracia. Na vrchole stretávam duo Slovákov, putujú už 4. deň a ťahajú to až z Telgártu. Zakrútim očami a trošku im to závidím. Prehodíme pár slov a chalani mi len potvrdzujú, čo vidím na vlastne oči. Chabenec je pod mrakmi, ktoré sa dosť rýchlo prevaľujú cez hrebeň, ale to nič, takéto počasie mám rád a celkom sa do neho teším, aspoň bude troška srandy. Na druhú stranu nebudú žiadne výhľady, ale ja som presvedčený že na obed sa to rozíde a Chopok mi to vynahradí.

Za sedlom Ďurkovej sa začína chodník plniť ďašími hrebeňovkármi a tak cestu na Malý Chabenec (1840 m) absolvujem v družnom rozhovore s poľským hrebeňovkárom, ktorý si to pre zmenu mieri na Telgárt. Tempo dosť opadlo a dokonca ma niekto prebieha!!!!!, tak sa lúčim, pridávam do kroku a o 7:15 dosahujem Chabanec (1955 m). Tabuľa ma informuje, že Chopok dosiahnem za 2:45, ja sa len usmejem a viem, že tam budem za menej ako 2 (bodaj by to bola pravda, ale nebola). Vidieť nie je nič a z cesty z Chabanca až po Kotliská nemám veľa, našťastie cestou na Krížske sedlo sa oblaky rozchádzajú a ja si zase pripadám ako vták ohnivák. Je 8:30 (10h pochodu za mnou) a ja stojím na vrchole Poľany (1890 m) a viem, že počasie ma ani dnes nesklamalo. Už vidím Chopok, na moje prekvapenie je stále dosť ďaleko. Chodník sa začína pekne zapĺňať, hlavne od sedla Poľany, kde sa k červenému chodníku pripája žltá značka z Jasnej a vyzerá to tu pomaly ako na Tatranskej magistrále.

Pozerám pred seba a čakajú ma už len Ďereše, Chopok a Ďumbier. Lenže nastáva problém, nejako mi oťažievajú nohy, už si neskáčem ako kamzík, pobolieva ma hlava. Vravím si že to nadmorskou výškou asi nemôže byť, však nie som v Alpách. Na Ďereše dôjdem ešte v pohode, ale cesta na Chopok je trošku krízová, mám pocit, že ledva ťahám nohy za sebou, aj by som sa napil, ale ešte mám dosť dlhú cestu pred sebou a voda sa zíde. Konečne dorazím na Chopok, pri lanovke prisahám, že na Ďumbier nejdem, teším sa na kofču a kapustovú polievku a verím že ma táto osvedčená kombinácia postaví zase raz na nohy. Kamenná chata mi moje obľúbené menu ponúkne ako vždy a aj keď je tu ľudí požehnane, nájdem si miestečko vonku na verande a prisadám si k nejakým poloMaďarom a Fínom. Tá reč je mi úplne cudzia, ale na moje “či je tu majú voľné“ mi prikyvujú. Neskôr pochopím tie ich trosku zvláštne pohľady, keď ma ich meškajúci kolegovia skoro vytlačili od stola. Kofolku som stiahol ako nič a tá polievka, zjedol by som aj štyri, ale to by som tu asi potom musel prespať. Energia sa vracia, cítim opäť silu a sám nechápem, ako som sa mohol pred chvíľou tak zle cítiť. Jednoznačne to prisudzujem dehydratácii a vybehnem na Chopok (2024) ako pravý liptovský kamzík. Samozrejme pokračujem aj na Ďumbier.

Slniečko už pekne pripaľuje a je zhadzujem zo seba takmer všetko. Chodník je takmer prázdny, takže si vychutnávam samotu. Keďže takto cez leto som tu ešte nebol, veľa pohľadov je pre mňa nových a je to trošku iné ako v zime. Pred Demänovským sedlom sa mi otvára výhľad na Lukové pleso, prekvapenie dokonalé, nemal som ani tušenia, že aj NT majú pleso. Teším sa z nového poznanie a ten výhľad naň je fakt úžasný. Ďumbier je už na dosah, letím ako strela, vrchol dosahujem za hodinku z Chopku. Ľudia sa fotia pri mohutnom dvojkríži a mňa napĺňa pocit sebauspokojenia, konečne som ťa zdolal, Ďumbierik, po trinástich hodinách pochodu. Dávam si menšiu pauzu, vyťahujem ďalekohľad a v sedle pozorujem stádo kamzíkov, aspoň pre niečo sa oplatilo trepať tohto ťažkého rusa. Objavujem ďalšie pleso, takže nie jedno, ale až dve sú v NT, tak to je paráda. Výhľad je úžasný, všetko ako na dlani, mňa zaujíma najmä severná časť. Spoznávam Baranec, obdivujem Chočské vrchy a samozrejme Vysoké Tatry. Na vrchole pobudnem hodnú chvíľku, je takmer bezvetrie, tak si to tu vychutnávam, takú slobodu a spokojnosť človek nezažije každý deň.

Uvažujem, ako domov, mám na výber niekoľko variantov. Späť na Chopok sa mi nechce, predsa len je tam dosť plno, žltou značkou je to dosť dlhé, takže nakoniec vyberám zelenú. Spustil som sa serpertínkami dolu Ďumbierom až na Lúčky, čo mi trvalo dobré 2 hodinky. Chodník je tu hlavne v druhej polovici samý kameň, takže cesta dole ma dosť bolela, často som preto volil prechod lesíkom mimo hlavnej cesty. Cestu končím v pohostinstve na Lúčkach, názov si už pre mierne vyčerpanie nepamätám, ale kofča tam bola dobrá.

Hrebeňovka to bola úžasná, dala mi viac, ako som čakal, hlavne tá noc stála zato. Ten pocit, že je človek súčasťou niečoho veľkého a pritom cíti svoju malosť, je zvláštny, ale krásny. Prajem každému, nech si to skúsi, stráviť len sám so sebou dva dni v takom krásnom kúte sveta má naozaj niečo do seba.

Fórum 10 príspevkov
Západný hrebeň Nízkych Tatier 22/11/08 18:26 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Salatín cez Bohúňovo Pre Ružomberčanov známy, pre širšiu verejnosť možno neznámy vrchol ležiaci v Nízkych Tatrách. Hoci sa nenachádza na ich hlavnom hrebeni, svojou majestátnosťou a výškou 1630 m n. m. tvorí k nemu vstupnú bránu smerom od Ružomberka. 05/12/08 Andrej Bohun Nízke Tatry
Túra Západný hrebeň Nízkych Tatier Kopce v okolí Ružomberka už poznám naspamäť a tak som už dlhšiu dobu uvažoval, že by bolo načase postúpiť v kategórii turistu vyššie a prejsť od jednodnových túr k viacdňovým. Plánov som mal v hlave viac, či už hrebeňovka Malej Fatry, Západných Tatier alebo Nízkych. A keďže Nízke Tatry sú môjmu srdcu najbližšie, ani sám neviem, koľko krát som bol na Prašivej, koľko úžasných dní som prežil v údolí za Liptovskou Lúžnou, či už na hubách, čučoriedkach, alebo kde som začínal cibriť moje lyžiarske schopnosti. Voľba bola jasná, splním si môj veľký sen - prejdem hrebeňom z Donovalov až na Ďumbier. 10/10/08 Andrej Bohun Nízke Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. dnes Soňa Mäkká Publicistika
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Západný hrebeň Nízkych Tatier 22/11/08 18:26 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2043 m n. m.
    • min: 670 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2664 m
    • klesanie: 2504 m
  • Vzdialenosť
    • 45 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 2008
  • Štart trasy
    • šírka: 48.8897 ° SŠ
      dĺžka: 19.2656 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9813 ° SŠ
      dĺžka: 19.5925 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.92774 ° SŠ
      dĺžka: 19.41519 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • núdzový bivak
  • Voda
    • prameň pri Ďurkovej (útulňa)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • bus
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.94 (0.33)