Trasa

Domaniža - Rajecká Lesná - Vríčanské s. - Bak - Kľacký vodopád - Kľak - Malý Kľak - Čičmianske rázc. - Fačkov - Domaniža

Túru začínam krátko po siedmej ako obyčajne v obci Domaniža a vydávam sa modrou značkou cez úzky fľak boriny a okrajom pasienka. Za vodojemom vchádzam do dolinky, lesnú cestu tu zdieľa so značkou aj potok žblnkajúci v drobných kaskádach. Rozladí ma skutočnosť, že oproti minulým návštevám je tu omnoho viac stôp po kolesách motoriek. Chodník opúšťa dolinku a šplhá sa doľava hore svahom, v chlade rána sa aspoň dostávam do správnej prevádzkovej teploty. Na vrchole stúpania sa dostávam na hrebeň spájajúci Srniak a Šibeničnú. Tu opúšťam turistickú značku a popri oplotení lesnej škôlky klesám do Suchej doliny. V jej závere je uzamknutá lesnícka chatka a prameň. Odtiaľ miernym klesaním lesnou cestou prechádzam striedavo lúkami a okrajom lesa až do údolia Rajčianky. Úsek je celkom malebný a možno by stálo za úvahu vyznačenie tejto nenáročnej spojky do Malej Fatry.

Po brehu riečky sa dostávam na štátnu cestu z Rajca na Ponitrie a po pár metroch už stojím pri rázcestníku modrej značky na okraji Rajeckej Lesnej. Prvé kilometre vedú po asfalte, najprv obcou rozťahanou pozdĺž potoka Lesnianka (v centre sa dá zastaviť na prehliadku vyrezávaného Slovenského betlehemu), potom kľukatiacou sa Rajeckolesnianskou dolinou popri horárni, chatovej osade Žiar a vlekoch na Priečnu až na rázcestie so žltou v ústí Širokej doliny. O vodné zdroje tu nie je núdza. Prvý výdatný prameň je na konci obce nad otočkou autobusu, o pár desiatok metrov vpravo od cesty kedysi tryskal gejzír železitej vody, teraz z rúry už sotva vyteká, ďalší prameň je vľavo od cesty kúsok za chatami Žiar. Pokračovaním po modrej by som sa dostal do sedla pod Úplazom na hlavný hrebeň a cez Jankovú a Skalky smerom na Kľak. Teraz sa vyberám cez môstik po žltej hore Širokou dolinou.

Kúsok za poľovníckou chatou naberám vodu z prameňa, ďalšie zdroje po ceste sú neisté. Po asi 2,5 kilometroch pri rozvetvení dolín značka opúšťa lesnú cestu a chodníkom vchádza do strednej z nich. Serpentínou sa vracia na skalnatý hrebeň porastený starou bučinou a po strmšom úseku prechádza na vrstevnicu. Po oboch stranách hustá tmavá smrečina, napadá mi, že tu asi aj medvede využívajú chodník... Dostávam sa do dolinky a ňou zas stúpam popri vysychajúcom potoku na malú lúku s málo výdatným prameňom. Cez preriedenú starú smrečinu už presvitá a po chvíli stojím pod mohutným rozdvojeným smrekovcom vo Vríčanskom sedle (950 m). Každý normálny turista smerujúci na Kľak (a doposiaľ aj ja) sa odtiaľto vyberie stupákom po hrebeni na Ostrú skalu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na moment ešte zaváham, keď zbadám čerstvo rozjazdenú zvážnicu, ale pokračujem podľa plánu ďalej po žltej dolu na turčiansku stranu pohoria. Motívom je okrem získania GPS tracku úsekov ešte jedna podlžnosť - doteraz som nebol pri Kľackom vodopáde. A tak počas necelej polhodinky klesám o vyše 200 výškových metrov na rázcestie Bak (715 m). Tu sú navláčené kmene a traktor sa otáča pre ďalšiu fúru. Rýchlo sa poberám zelenou hore dolinou tvorenou hrebeňmi Rovných skál z jednej a skalnatého Partizána z druhej strany. Na vrchol Kľaku je to súvislých vyše 600 m stúpania. Zvážnica prechádza do pravého svahu a vedie striedavo bučinou a rúbaniskami, až krátko pred vodopádom sa vracia bližšie ku dnu. K vodopádu vedie vyznačená odbočka strmo nadol. Teraz, v závere pomerne suchého leta, kaskádami cez machom porastené skaly tečú len slabé prúžky vody - treba sem prísť zjari.

Značka sa povyše vodopádu pripája k potoku, aby sa po asi 300 metroch stočila v pravom uhle doľava do svahu. Prudko stúpam pralesovitou bučinou, tá redne - a náhle vstupujem na slnkom prežiarené lúky v oblasti Javoriny. Často zastavujem a obraciam sa sledujúc meniacu sa panorámu vrcholu Skaliek a Turčianskej kotliny. Chodník lemujú horce a pichliače neskorého leta... celkovo veľmi pekný úsek. Ešte nakrátko vchádzam do riedkeho lesíka porasteného zakrpatenými pokrútenými bukmi a ani sa nenazdám a stojím na rázcestí so žltou prichádzajúcou od Fačkovského sedla. Tým sa na čas končí moja turistická osamelosť. Na krátkom úseku vedúcom skalnatým terénom až na Kľak (1352 m) stretávam početné skupinky aj jednotlivcov. Obchádzam dookola opachu plechového dvojkríža a vychutnávam si kruhový výhľad. Najvzdialenejšie pohoria sa však strácajú v opare - kdeže je zimný výhľad až po Kriváň...

Schádzam z frekventovaného vrcholu, aby som na trávnatej plošinke doprial nohám zaslúžený oddych a presúvam podstatnú časť obsahu ľadvinky do žalúdka. Slnko sa prehuplo na západnú stranu, je čas pokračovať. Najprv červenou (ktorou tu končí hrebeňovka Malej Fatry) strmo po skalách a od rázcestia modrou úzkym chodníčkom traverzujúcim severný svah. Miestami treba byť opatrný kvôli erózii. Zo sedla Malého Kľaku som doteraz vždy smeroval do (alebo prichádzal z) Fačkova. V rámci prieskumu pokračujem zelenou po bočnom hrebeni na západ. Po malom výšvihu na nevýrazný lúčny vrchol Malého Kľaku (1204 m) nasleduje strmý zostup priesekom v smrečine. Trasa je evidentne minimálne využívaná, chodník zarastený žihľavou vyše pása... reumu tak skoro nedostanem. Terén je navyše nepríjemne šmykľavý. Ďalej pokračujem s neveľkými výškovými výkyvmi striedavo smrekovým a bukovým lesom bez výhľadov. Hrebeň končí vrcholom Košiarka (1107 m), spod ktorého sa priesekom ešte dá zazrieť Kľak z iného uhla.

Odtiaľ začína klesanie do Čičmianskej doliny. Najprv je mierne, pri prechode lúkou idúc vychodenou cestičkou strácam značku - treba sa držať pravého okraja lúky. Postupne je svah čoraz strmší a bučina je vystriedaná starou smrečinou. Chodník sa kľukatí serpentínami, miestami takmer zaniká a musím postupovať pomaly od značky ku značke. Nakoniec žiadnu nenachádzam, ale neostáva iné, len postupovať okrajom rozsiahleho rúbaniska. V jeho cípe spoznávam problémové miesto, na ktoré upozorňoval Tóno - klobúk dolu, že dokázal odtiaľ pokračovať po značke. Ja však idem opačným smerom a značky stále žiadnej. Nechávam sa zlákať zvážnicou vedúcou priamo, ale keď ani na prvých stromoch po prechode rúbaniska nič neobjavujem, viem, že som mimo. Vyberám mapu, orientujem sa a na najbližšej križovatke sa vyberám zvážnicou smerujúcou v ostrom uhle naspäť. Na ďalšej križovatke už nachádzam značky. Kvôli poriadku sa vydávam po zelenej zvážnicou naspäť a po necelých 600 m prichádzam na Tónom označené prvé problémové miesto. Teda bolo treba od toho predošlého zísť po spádnici a nie sa motať zvážnicami...

Vraciam sa a už pohodlne klesám k autoceste schádzajúcej z Fačkovského sedla. Pri bývalej horárni poprosím o nabratie vody a vzápätí som pri rázcestníku, kde zelená končí. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že na cestu do Fačkova skúsim niekoho stopnúť, ale nakoniec usúdim, že už som po asfalte prešiel aj dlhšie úseky. Naviac, v polovici sa dá zísť k Rajčianke a nohy sú po niekoľkominútovom kúpeli vyše lýtok ako vymenené. V obci sa napájam na modrú, ktorú som opustil pod Malým Kľakom, a ktorá ma povedie až do cieľa. Prechádzam pomedzi domy, psy na mňa brechajú a keď už sa zdá, že vleziem komusi do dvora, chodník sa ocitne nad dedinou za plotmi. Ešte sa obraciam a kochám sa pohľadom na bralá Rovných skál a Kľaku aj oblý hrebeň Končiny. Potom sa už chodník stáča do lesa a striedajúc zvážnice prekonávam stúpanie na Šibeničnú. Klesajúce slnko hrá tieňohru v bukovom lese, ktorým prichádzam na miesto nad záverom Suchej doliny, kde som sa ráno zo značky odpojil. Do Domaniže je to už len čosi cez polhodinku dolu kopcom...

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek