Trasa povedie z Bodinej neznačenou cestou na Žibrid a ďalej už po zelenej hrebeňom až po sedlo Roháč – Čiakov. Po žltej do Súľovskej kotliny popri Obrovskej bráne s odbočkou k jaskyni Šarkania diera. Opäť po zelenej k zrúcaninám Súľovského hradu, cez skalné mesto popri Gotickej bráne do obce Súľov – Hradná. Odtiaľ cez Vrchteplú popod Veľký Manín do Považskej Bystrice.

Pred siedmou vystupujem z autobusu na hornom konci obce Bodiná, ráno ako vymaľované. Modrá značka prechádzajúca dedinou ma dnes nezaujíma, mojím prvým cieľom je dostať sa na zelenú, ktorá vychádza z Rajca na vrch Žibrid. Idem teda dolinkou na severovýchod lesnou cestou až do sedielka, odkiaľ cesta klesá k Súľovu. Ja sa stáčam doprava a najprv po lúkach, neskôr smrekovým lesom stúpam a traverzujúc Dubicu sa konečne dostávam na zeleno značený chodník. Krátky strmý výšvih – a som na vrcholových skalách Žibridu (867 m).

Je pol deviatej a už som na najvyššom bode pohoria. Súľovskú kotlinu mám ako na dlani, výhľadu na východ bránia vysoké buky. Májové slnko prihrieva, motám sa medzi skalnými vežami a obdivujem flóru: odkvitajú posledné poniklece, na strminách sú uchytené prvosienky holé, objavil som aj zopár horcov Clusiových... Vydávam sa na strmý zostup do sedla Pastúch. Takmer celých 250 výškových metrov, čo som klesol, naberám hneď za sedlom a dostávam sa na hrebeň, ohraničujúci kotlinu z východu. Ďalšie prevýšenia už nie sú také kruté. Hrebeň je prevažne zalesnený bučinou, neskôr borovicami. Každú chvíľu ale naďabím na nejakú skalku, z ktorej sa otvárajú nové pohľady na skalné mesto oproti a dedinu pod ním. Na rajeckú stranu je výhľad len cez prieseky v lese – v diaľke svietia ešte zasnežené vrcholky Krivánskej Malej Fatry.

Na Kečke (822 m) sa zapisujem do vrcholovej knihy a pokračujem k rázcestníku v Roháčskom sedle. Táto časť pohoria je navštevovaná zriedkavo, počas dvoch hodín stretávam len dvojicu turistov. Odtiaľto však premávka hustne. Stúpam na vyhliadkovú skalu a kochám sa: modrá obloha s jemnými mrakmi, sivé skaly vytŕčajúce zo sviežej zelene sotva rozvinutej bučiny, kde – tu tmavšia borovica... Klesám pomedzi skalné útvary vymodelované v súľovskom zlepenci a v sedle Roháč – Čiakov opúšťam hrebeň a prudko klesám po žltej nadol do kotliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aj tu je totiž čo obdivovať. Hneď po piatich minútach prechádzam popri Obrovskej bráne v Slopoch – najvyššej v pohorí, škoda len, že je pomerne ukrytá v lese. Po chvíli sa zas chodník tiesni v takej úzkej štrbine, že objemnejší musia mať problémy. Dostávam sa k rázcestiu na lúke, odkiaľ vedie tvarová značka k jaskyni Šarkania diera. Idem teda znova na východ inou dolinkou pomedzi skaly. V závere je výstup náročný, zabezpečený rozpadávajúcimi sa kovovými rebríkmi a reťazami. Vysoká puklinová jaskyňa smeruje šikmo do skaly asi 50 m, v strope je zopár skalných okien – celkom pekný príbytok pre draka. Vraciam sa tou istou cestou a dúfam, že rebrík ešte vydrží...

Kúsok poniže rázcestníka naberám vodu z výdatného prameňa a dávam si obed. Pokračujem stále žltou značkou pekným chodníkom popod skaly a obdivujem ich tentoraz zdola. Po okrajoch húštin kvitnú fialoví a žltí zástupcovia domácich orchideí. Od rázcestia pri Kamennom hríbe zas stúpam na hrebeň na Lúku pod hradom. Pod ňou je tiež prameň, tentoraz voda tečie, ale v uprostred leta býva často vyschnutý. Na lúčke je roztrúsených snáď 40 ľudí. Vydávam sa zelenou značkou miernym stúpaním, neskôr strmou úžľabinou k Súľovskému hradu (660 m).

Z hradu, ktorý bol aj pôvodne neveľký, ostali len nepatrné zvyšky múrov popriliepané medzi skalnými vežami. Z vrcholovej skaly je ale prekrásny takmer kruhový výhľad od Javorníkov, cez Maníny až po Strážov. Iba Malú Fatru na východe zacláňa skalné mesto Brady a Roháča. Zostupujem ďalej po zelenej pomedzi zlepencové veže, toto je snáď najkrajší (aj najfrekventovanejší) úsek celej prírodnej rezervácie. Nevynechám krátku odbočku ku Gotickej bráne. Opäť fotím kvetenu a čosi po druhej prichádzam k centrálnemu rázcestiu pri chate Súľov v tiesňave potoka Hradnianka. Po asfaltke sa dostávam do obce Súľov a dávam kofolu v miestnom pohostinstve.

Zostávam verný zelenej značke a mierne stúpam popri potoku, neskôr lesom do nevýrazného sedielka. Odtiaľ peknými lúkami zas mierny zostup do obce Vrchteplá. Na chvíľu sa napájam na červenú a po asfaltke idem popri až ku prameňu pod Ostrencom. Tu prechádzam cez potok a po trase náučného chodníka vedúceho z Manínskej tiesňavy idem popod skalu Bosmany, neskôr sa dostávam na žltú značku traverzujúcu svah Veľkého Manína. Vidno už považskobystrické sídliská na kopci nad mestom... po 11 hodinách na nohách som doma, poctivo unavený – ale stálo to za to.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek