Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Čína, Mongolsko, Rusko II. - Mongolsko

Po dvoch týždňoch v Číne sme vlakom pricestovali do Ulaanbaataru, hlavného mesta Mongolska. Naše cesty viedli po niekoľkodňovom pobyte v meste a preskúmaní všetkých jeho zaujímavostí do neďalekého národného parku (Terelj national park), vzdialeného len necelých 80 km od hlavného mesta. Tu sme zakúsili pravú romantiku krajiny, bývanie v tradičnej jurte(ger), ale aj tvrdosť a odolnosť miestnych koní. Túlali sme sa údoliami, skalami, zahryzli do tradičných jedál, stanovali na odľahlých miestach. Romantika trvala však iba 10 dní. Po návrate do UB, ako miestny moderne nazývajú Ulaanbaatar, nás čakali po nevydarených voľbách nepokoje v uliciach mesta.

Cesta prebiehala v pohode. Mali sme vlastné spacie kupé (4 postele). Bola tam s nami aj jedna Mongolka. Hovorila trocha po anglicky. Celú noc aj ráno, sme prechádzali cez púšť Gobi. Okno sa nedalo úplne zavrieť, takže v noci bolo poriadne chladno (ako sa na Gobi patrí) a do kupé nám nafúkalo trochu piesku.

Do Ulaanbaataru sme dorazili okolo jednej poobede. Najprv sme mali menší problém zorientovať sa. Zamenili sme doláre. Ich platidlom je mena s názvom Tugrík, t.j. 1 Tug. = 0,0169 Sk. Jeden milión tug. je cca 17 000 Sk, takže každý je tu milionár. Na Tugríky sme si neskôr celkom zvykli, ale sú dosť nepraktické. V peňaženkách sme mali často veľa bankoviek, ktoré sa medzi sebou plietli. Mince ani nemajú. Nejako sa nám nedarilo nájsť naše ubytko a ani kanceláriu Serdža (náš kontakt, ktorý nám vybavil pozývacie listy a ubytko, má tu mať malú cestovku). Nakoniec nám pomohla miestna deva. Hovorila po anglicky, skontaktovala nás so Serdžovou ženou a konečne sme sa ubytovali. Ubytko bolo v pohode. Čisté a zo všetkým potrebným a len za 4000 tug.- cca 70 Sk.

Ulaanbaatar je iná káva ako Peking a iné čínske mestá. Je viac „európske“, hlavne vďaka vysokému výskytu rôznych barov, krčiem a reštaurácií. Nie sú tu ani zďaleka také smrady ako v Číne, ale je to tu dosť neudržiavané a rozbité. Také divokejšie mestečko. Obyvatelia sú tiež rozdielni, väčšinou silnejšieho vzrastu oproti chudučkým Číňanom. Mongolky sú celkom pekné. Premávka je tu rušná, podobný chaos ako v Číne, ale už sme si na to zvykli. Veľa ľudí tu vlastní veľké terénne autá, väčšinou japonskej značky. Myslel som, že tu budú pobehovať staré ruské teréňáky, ale to už je dávna minulosť. Niektoré kúsky boli naozaj pekné a hlavne opodstatnené. Cesty boli väčšinou rozbité a nepoznali údržbu. Skoro v celom štáte (okrem Ulaanbaataru) sú veľmi zriedkavé iné cesty ako nespevnené. V meste sme pobudli ešte deň a pol. Pozreli pamiatky a vyrazili na cestu do hôr, presnejšie do osady Terelj.

Cesta v preplnenom autobuse trvala asi 2,5 hodiny. Náš plán bol nájsť na večer nejaké pekné miesto na stanovanie a tým odštartovať trekový prechod horami. Ale môj stav tento plán trochu vylučoval (chytil som chrípku, pravdepodobne vo vlaku). Rozhodli sme sa, že aspoň prvú noc sa niekde ubytujeme a ja sa posnažím trochu vypotiť a preliečiť. Našťastie sme mali antibiotiká, ktoré som už nasadil. Ubytovali sme sa v spomínanej osade Terelj, v jednom rodinnom jurtovom kempe. Nakoniec sme z toho boli nadšení. Ubytovanie v jurte bolo veľmi romantické. Bola útulná, bolo v nej teplučko, teda skôr sauna. Malé kachle na drevo v strede kruhovej jurty to dokázali poriadne rozpeckovať. Ja som zostal do večera ležať. Ostaní preskúmali okolie, ktoré bolo veľmi zaujímavé. Na ďalší deň som sa cítil lepšie, ale ešte to nebolo ono. Tak sme sa rozhodli, že na trek zatiaľ nevyrazíme, a že si vychutnáme toto pekné miesto a zostaneme ešte jednu noc.

Deň sme odštartovali dvojhodinovou jazdou na mongolských koníkoch. Vzrastom boli o dosť menšie ako tie naše, takže sa na nich aj lepšie, “bezpečnejšie“ jazdilo. Ako „profík“ v jazde na koni som bol zo začiatku trochu v pomykove. Nikto sa nepýtal, či vieš alebo nevieš jazdiť. Našťastie sme mali mladú mongolskú sprievodkyňu, ktorá dokázala povelmi riadiť aj naše koníky. Ku koncu sme si na ne celkom zvykli a dokonca sme vedeli trochu klusať a cválať. Kone sú tu veľmi odolné, nemajú žiadne stajne ani prístrešky proti každodenným búrkovým prehánkam. Kone, kravy a jaky sú tu len tak roztrúsené v menších či väčších stádach po krajine. Kombinácia krásna príroda - zvieratá - jurty vyzerá veľmi pekne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Choroba začala ustupovať. Našťastie zabrali antibiotiká, tak sme začali plánovať na ďalší deň odjazd z tohto romantického miesta. Doobeda sme zbalili batohy, kúpili zásoby a šup do hory. Cca o 17:00 sme našli pekné miesto na stanovanie. V dolinke medzi veľkými skalami, v riedkom lesíku. Trochu popŕchalo. Drevo bolo vlhké, ale bez väčších problémov sme založili ohník, pri ktorom sme do polnoci sedeli a klábosili. Ráno som sa už konečne cítil zdravý a plný elánu na šliapanie. Počasie bolo v pohode. Zrána skôr oblačno, na šliapanie akurát. Našli sme aj budhistický kláštor, ktorý nebol nikde označený. Objavil som ho ešte pred touto cestou v programe Google earth, ukrytý v horách. Väčšinou sme šliapali údoliami, obklopenými rôznymi kopcami a skalnatými útvarmi. Krajina bola veľmi pekná, väčšinou len mierne zalesnená na úbočiach kopcov.

Prechádzali sme popri viacerých jurtových kempoch. V jednom bola aj reštaurácia, tak sme sa naobedovali. Že čo by sme otáľali, šupneme nejakú tradičnú mongolskú papanicu. Ja som si dal Kušur, t.j. asi zemiaková placka, zapečená a plnená jahňacinou. Nebolo to zlé. Pokiaľ niekto obľubuje jahňacinu a baraninu, tak priam výborné. Ale ja to nie som, tak som to tradične nedojedol. Fúdel si dal Bush alebo Guš, t.j. kapsičky z knedľového cesta, parené a tiež plnené zmesou asi jahňačino- baranino- koňo- jakovinou. Asi mu chutilo, lebo skoro všetko zjedol. Dokúpili sme tekutiny, nejaké vifony a pokračovali sme v pohodovej túričke. Pri našom obedovom stanovišti sa nachádzala veľká skala pripomínajúca korytnačku. Je to najväčšia atrakcia v okolí, tak sme tu zbadali aj zopár „belochov“. Prešli sme ďalší kopec a dostali sme sa do nového údolia.

K večeru sme mali menší problém nájsť dobré neveterné a hlavne rovné miesto na stanovanie. Tak sme sa trochu našliapali, ale ako sa hovorí „kto hľadá, ten nájde“. Úsilie sa vyplatilo. Našli sme krásne rovné miestečko kúsok pod vrcholom jedného z kopcov, v riedkom, čisto brezovom lesíku. Klasika, rozložili sme stan, pripravili ohnisko. Bolo tu kopec dreva, z ktorého sme si urobili lavičky. Posedeli sme pri ohníku, pocuckávali pivečko a pozorovali nekonečné more hviezd. Tretí deň v horách sme strávili schádzaním ku hlavnej ceste, kde sme chceli stopnúť večerný autobus do Ulaanbaataru. Okolo obeda sme sa dostali ku spomínanej ceste. Bola to len taká ledva-ledva asfaltová cesta, po ktorej zriedkavo prešlo auto. Ako sme sa k nej blížili, blížila sa aj k nám pekná búrka. Podarilo sa nám využiť jeden hotel, ktorý sme uvideli už z diaľky. Špatil okolie svojím výzorom. Prečkali sme v ňom búrku a objednali sme si obed - cestoviny s baraním mäsom. Dalo sa to zjesť, aj keď to mäso by ťažko rozžul aj havinko. Bolo cca 15:00. Autobus mal ísť až o 19:00, takže sme išli stopovať. Kráčali sme po ceste.

Premávka bola naozaj riedka, len raz za čas prešlo nejaké auto. Asi po pol hodine sa nám podarilo stopnúť klasický minibus s medzinárodným osadenstvom. Dvaja mladí Angličania a jeden starší Francúz vedľa mongolského vodiča. Spýtali sme sa, za koľko nás zoberie do Ulaanbaataru. S úsmevom nám odpovedal, že koľko dáme, toľko dáme. Tak sme to brali ako klasický stop. Že mu zo slušnosti dáme nejaké drobné. Pri vystupovaní z vozu nás vodič trochu dosť prekvapil. Začal od nás pýtať 20 000 tug. (autobus na jedného by vyšiel 1800 tug.). Pripomenuli sme mu, že sme sa ho spýtali, koľko za cestu chce. Zľavil asi na 10 000 tug. (cca 200 Sk) Tak sme sa vyzbierali, nahnevaní, asi na 4 000 tug., že mu viac jednoducho nedáme. Dali sme mu prachy a proste, sprosto sme odišli. Prešliapali sme kúsok do nášho hostela. Zhodili ťažké batohy a chvíľu leňošili. Bola odstavená teplá voda, tak sme boli dosť nasrdení. Tešili sme sa na teplú sprchu. Po piatich dňoch v horách by sa aj patrilo. No čo už, tak sme využili rýchlovarnú kanvicu a lavór. Serdžo nám medzitým vybavil lístky na vlak, ktorý nám išiel o dva dni. Od neho sme sa dozvedeli, že pred dňom tu vyhrali voľby komunisti a že demokratický Ulaanbaatar sa bude asi búriť. V televízii už dávali zábery z demonštrácie.

Išli sme do reštaurácie na večeru a potom rýchlo na demonštráciu, porobiť nejaké tie fotečky a pozorovať situáciu. Demonštranti sa zhromažďovali hlavne pred budovou komunistickej strany, ktorú sa im podarilo zapáliť a porozbíjať. Demonštrantov bolo plné mesto. Polícia nemala šancu, tak len z diaľky strieľala rozbušky so slzným plynom. Podarilo sa nám dostať tak 100-150m od budovy, na ktorú bol vedený útok. Pocvakali sme zopár fotiek, ale chytili sme aj zopár nádychov zo štipľavého slzáku (aspoň mi to trochu prevetralo nedávno zapchaté nosné dutiny a hrdlo). Bolo to vzrúšo, ale pomaly sme ustúpili do vzdialenejších línii. Škoda, že sa už stmievalo. Málo fotiek som so zbližovákom udržal bez rozmazania. Bol to zážitok zúčastniť sa na demonštrácii, aj keď sme nehodili ani kameň, ani zápalnú fľašu.

Ďalší deň, predposledný v Mongolsku, mal nákupný charakter. Cez noc napochodovala armáda, takže už bol kľud. Demonštranti akosi pomizli, všetci sa len prechádzali a fotili s vojakmi. Prezident vyhlásil výnimočný stav. Z obchodov, barov a reštaurácií bol stiahnutý alkohol, takže sme si nemohli kúpiť ani pivečko. Objavili sme jeden veľmi zaujímavý obchodík, ktorý sa celý venoval turistickej značke The North Face. Ceny tu boli parádne. Tak napríklad som si kúpil Gore-texovú bundu na zimu s odnímateľným vnútrom. U nás by stála tak 6-7 tisíc Sk, tu som ju mal za 65 000 tug., čo je asi 1000 Sk. Ďalej Windstoperovú bundu za 40 000 tug. – 700 Sk, Gore-texové rukavice za 200 Sk. Veľmi to nechápem, lebo ani jeden z tovarov nevyzeral ako napodobnenina. Všetky materiály pôsobili kvalitne. Všade boli ochranné známky a štítky, aj šitie a spracovanie bolo kvalitné. Uvidíme po čase, či sa to nerozsype.

Ďalší deň sme od rána len tak vylihovali a oddychovali, nechcelo sa nám pustiť do balenia. S novými nákupmi sme mali toho dosť veľa. Nakoniec sa nám to podarilo, nakúpili sme zásoby a o 21:00 nám išiel vlak do ruského mesta Irkutsk.

Fotogaléria k článku

Najnovšie