Cesta do mesta Irkutsk nám trvala o jeden celý deň viac, ako sme predpokladali. Na hraniciach medzi Mongolskom a Ruskom sme strávili 8 hodín. Počas cesty vlak stál, neviem z akých príčin, na rôznych miestach bez stanice, ale nakoniec sa nám podarilo do spomínaného mesta doraziť. Mesto Irkutsk pripomínalo naše mestá spred pätnástich rokov. Ľudia sú podobní, je tu viac Aziatov (pôvodných obyvateľov Burjatov). Nakúpili sme menšie zásoby a vybrali sa na autobusovú stanicu. Tu nám povedali, že lístky na autobus k Bajkalu dnes nezoženieme. Našťastie sa nám podarilo dohodnúť s miestnym nadháňačom maršutiek, že okolo 15:30, pokiaľ nás bude dosť, vyrazí jedna maršutka (minibus) do nášho cieľa, t.j. ostrov Olchoň na jazere Bajkal.

Najprv sme boli len my traja, po chvíli sa k nám pridal ruský turista Sergej, ktorý s nami zostal aj ostatné dni na ostrove. Neskôr sa pridala aj skupinka českých turistov a bolo nás akurát. Vyrazili sme v plánovanom čase. Cesta nás vyšla na 600 Rub. (cca 600 Sk), autobusom by to bolo za 400 Rub. Vzdialenosť asi 250 km nám trvala 5 hodín. Na ostrov sme dorazili okolo 22:00 h, ale na naše prekvapenie bolo ešte celkom svetlo. Pri peknom počasí je tu svetlo až do polnoci, takže sa nám v pohode podarilo pri pláži rozložiť stan a založiť ohníček. Ráno sa začalo plánovaním ďalšieho postupu. Zostávali nám len štyri noci a päť dní na potulky ostrovom. Rozhodnutie znelo, že poobede vyštartujeme na dvojdňovú šlapačku na druhú stranu ostrova (po šírke) a späť. Batožiny sme mali viac než dosť (veľký ruksak na chrbte a tiež dosť veľký na bruchu). Časť z nej sa nám podarilo odložiť u bratov Čechov. Boli ubytovaní v neďalekom kempe.

Druhá strana ostrova bola od nás vzdialená cca 12 km (dĺžka ostrova je cca 70 km), takže do desiatej - jedenástej v noci by sa nám mohlo podariť došliapať do cieľa. Cestou sme sa zastavili na jazere, kde všetci, okrem Fúdla, absolvovali kúpeľ. Vevka sa dokonca aj natrela bahnom, ktoré je vraj liečivé. Fúdel asi nemá blato rád, lebo vyhlásil, že keby sa okúpal, bol by ešte špinavší, no neviem. Voda bola síce matná, minerálna, ale asi čistá a ešte k tomu sme sa nesprchovali ani nekúpali asi šesť dní.

Približovaním k druhej strane ostrova sa menilo aj počasie a klíma. Začalo sa citeľne ochladzovať a pribúdala hmla. Druhá strana je nehostinnejšia, tvorená väčšinou skalnými útesmi a hustými lesmi. Medzi skalami sa občas nachádzajú malé dolinky tvorené nivami riek vtekajúcich do jazera Bajkal. Práve do takejto dolinky sme mali namierené. Okolo 20:00 sme tam aj dorazili. Bol to úplne iný svet. Pri kamennej pláži mohlo byť tak 10 - 15 stupňov. Stretáva sa tu teplý vzduch z pevniny so studeným od „mora“. Oblaky sa plazia po jazere a stúpajú do okolitých lesov. Voda je priezračná a ľadová ako z horského potoka. Neďaleko od brehu sa nachádza najhlbšie miesto jazera a to až 1600 m (Bajkal je najhlbšie jazero sveta). Je to tu zaujímavé, trochu temné a studené. Pri brehu leží malá kempová rybárska osada. Zopár rybárov sa práve vracalo z lovu, na malom člne, s pekným úlovkom. O chvíľu ho už grilovali na ohni, zopár vôní sme zachytili a dosť im tú hostinu závideli. Boli sme silno inšpirovaní, tak začala príprava našej večere. Guláš z vrecúška kašovitej konzistencie so sójovým mäsom.

Na ďalší deň ráno sme zbalili batohy, nabrali vodu z jazera a pobrali sa naspäť trochu inou cestou. Počasie bolo teplé, trochu oblačné. Niekedy poobede sme dorazili do kempu, kde sa nachádzali naše uschované veci. Česká skupinka tu už nebola, no našťastie naše veci áno. Sergejovi sa podarilo vybaviť auto, ktoré nás odvezie do rybárskej dedinky Chužir, slúžiacej ako turistické centrum ostrova. Od našej terajšej pozície je vzdialená asi 15 km. Miestny chlapík burjatského pôvodu prifrčal na osobnom aute japonskej značky, kde sme sa nejakým zázrakom všetci štyria, spolu so šoférom a jeho malým synom a s našimi mega batohmi namačkali. Cesta nás vyšla na stovku za jedného.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dedina bola vystavaná z ihličnatého, čierneho (asi vyúdeného a namoreného) dreva. Domčeky boli väčšinou jednoduché drevenice, výnimočné akurát svojimi modrými vyrezávanými okenicami. Stálych obyvateľov tu bolo málo. Boli to pôvodní Burjati. Oveľa viac bolo turistov všetkých typov a kategórií. Bolo to prvé miesto, kde sme stretli viac nám podobných, plne naložených "šľapačov". Prvá zastávka bola v infocentre, ktoré zabezpečuje rôzne výlety po ostrove, aj mimo neho. Pri tejto príležitosti sme si zarezervovali výlet na nasledujúci deň, na Mys Choboj, t.j. najsevernejší cíp, koniec podlhovastého ostrova. Od dediny bol vzdialený asi 40 km.

Od rána som sa tešil, že sa poriadne najeme v rybárskej reštaurácii. Hlad nás už dosť ovládal, tak sme dlho nehľadali a zasadli v najbližšej reštaurácii. Menu tu bolo jednoduché a na naše prekvapenie v ponuke nemali ryby. Porcie boli malé, jedlá nič extra. Chuť nám zlepšilo jedno pivečko a rýchlo preč. Kúsok od reštaurácie stál stánok, kde predávali údené a pečené, tradičné omuly (endemická ryba). Samozrejme, že sme po „výdatnej večeri“ neodolali a s chuťou sa pustili do hostiny. Osobne ryby veľmi nemusím, ale táto bola naozaj výborná. Utáborili sme sa neďaleko dediny, kúsok od pláže.

Ďalší deň ráno nasledoval spomínaný výlet. Prepravovali sme sa klasickou ruskou mašrutkou (UAZ), ktorá sa výborne hodí na miestne cesty a necesty, je to totiž schopný tereňák. Zastávky boli na viacerých miestach s peknými scenériami a výhľadmi, až sme nakoniec dorazili na koniec ostrova tvoreného skalnatými bralami. Počasie bolo óčeň charašó. Na obed nám pán šofér pripravil v kotlíku na ohni polievku s názvom Ucha. Je to rybacia polievka, ktorá obsahuje jedného celého omula, aj s hlavou. Z výletu sme sa vrátili podvečer okolo 18:00. Našli sme veľmi pekné miesto na stanovanie blízko dediny, na krásnej pieskovej pláži. Počasie sa rýchlo zhoršovalo. Ledva sa nám podarilo dovariť špagety a začalo liať. Z nášho miesta bol pekný výhľad na okolie. Videli sme, ako sa na nás zo všetkých strán valia búrky. Zbytok večera a noci sme strávili v stane.

Posledný deň na ostrove sa vyznačoval leňošením na pláži. Do mesta Irkutsk sme prišli na ďalší deň okolo 15:00. Potúlali sa mestom, nakúpili zásoby na cestu v miestnej, veľmi peknej a tovarovo bohatej tržnici. Nasledovala cesta na vlakovú stanicu. Tam sme konečne spáchali sprchu. Asi po desiatich dňoch „humusáčenia“. V Bajkale sa totiž nedalo kúpať, bola tam príliš ľadová voda. Takíto znovuzrodení sme sa nalodili okolo 22:00 do vláčiku smer Moskva. Cesta Transsibírskou magistrálou nám trvala tri dni a štyri noci. Väčšinu času bolo celé kupé len pre nás. Cestou sme sa zabávali najmä písaním, čítaním, hrali sme aj pexeso, dvakrát pomastili karty. Popritom popili nejaké to vínečko a pivečko. Občas, počas vlakových prestávok, sme vybehli von dokúpiť zásoby. Väčšinou vládla lenivosť, relax a pohoda. Počas prechádzky po vlaku sme preskúmali tretiu triedu, ktorou sme chceli pôvodne cestovať. Že vraj je tam lepšia zábava. Nie je to úplná pravda. Bolo tam plno detičiek a početných rodiniek. Od najmladších, až po skoro pravidelne ležiace babky. Šťastlivo sme dorazili do Moskvy. Tu sme strávili jeden deň, čo nám celkom stačilo a hybaj lietadlom do Viedne.

Čo dodať. Bol to veľmi zaujímavý výlet, ktorý nebol ani veľmi drahý. Dokopy, aj s prípravou, niečo cez 40 000 Sk na jedného. Bolo kopec zábavy. Komplikácií a problémov bolo málo a boli zanedbateľné. Nenašla si nás ani ponorková choroba, aj keď malé škriepky boli, ale bez toho to nejde.

Poučenie znie: Keď niekam chcete ísť, tak tam choďte, pokiaľ je to aspoň trochu reálne, stačí sa odhodlať. Náš výlet bol rovnako riskantný ako cesta autom z jednej strany Slovenska na druhú, a verím že to platí aj o viacerých vzdialených miestach na svete.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek