Leto sa skončilo a pomaly, ale isto sa zjesenievalo. Blížil sa koniec septembra a pár dní chýbalo k tomu, aby bol presne rok, čo som sa spolu s Lukášom túlal veľkofatranským hrebeňom. Tento rok bol na moje pomery až priveľmi plný, čo sa bohužiaľ prejavilo i vo veľmi sporadických návštevách našich hôr. Okrem pár veľmi príjemných dní strávených na jar v Nízkych Tatrách a návšteve jedinečného Slovenského raja na jeseň som sa nedostal prakticky nikde.