:-)
buffka dolu

Knižku som stihla prečítať na jeden "hlt", ťažké čítanie pre decka, už chápem, prečo sa mi nechcelo vtedy. Tešila som sa na pokračovanie od teba :-).

(Veľa otázok)

Veľké mesto, centrum dolného stredného Ponitria. Najvyššie kopce mocnejší chlap kameňom prehodí. Gymnázium, študenti, profesori. Prírodné vedy, obzvlášť matematika, fyzika, geológia: vzrušujúci nový svet! Encyklopedické vedy: postrach, hrozba reparátu priam! Slovenčina a literatúra: zväčša otrava, hrabanie sa v starine, sem-tam záblesk hodný pozornosti. No potom, pred koncom: úder blesku! Očarenie. Nádhera. Neskutočné tajno! Tatry, vzdialené, neznáme! (Dovtedy do slova hory vošli sa len kopce nad dedinou, Rudohorie na lyžiarskom, Malá Fatra na spoločnom výlete... Lyrika v próze... Najhlbšia v mladej lačnej duši brázda! Neskutočno, až mrazí! ...Vynorí sa z hmly, pri ohni posedí, mlčí, nikto nezmôže sa na otázku. Po čase vstane, povie skúpe slovo a pohltí ho znovu hora. Až po chvíli, keď začne opadávať strach, čo im všetkým zamkol ústa, zvädne prekvapenie, a zo slov, čo pretisol medzi zuby, si poskladajú celú vetu...

Stopy načrtnutých tajuplných obrazov a scén - čo si každý musí (kto sa tomu nebráni) v svojej vlastnej mysli utvoriť a dotvoriť, večne utvárať a dotvárať, bo sú také ťažké, neuchopiteľné, hmlisté, prchavé - nezakryli ani neskôr Tatry skutočné, hoc sú také veľkolepé, úžasné! Spomienky a predstavy, poznaním i túžbou formované, zostávajú s nami navždy...

Aká triviálna, smiešno-smutná chyba: označiť perly ducha povinnými! (Rozumela súdružka profesorka vôbec trochu Tatrám? K Tatrám sme sa nikdy nedostali. Museli sme plniť predpísanú osnovu...)

Repríza Draka. Že nie prvý raz a (príhodne) v čase vianočnom? Z mála dobrých rozhodnutí! Filmy naše tuzemské budú večne ťahať za šnúr kratší koniec, v takej tuhej súťaži. Ak sa, môžbyť, ktos´ aj nechtiac pri ňom pozabudol, veru - ak to prežil - dobre urobil... Na ťažkú úlohu sa režisér i herci pribrali, však ich dielo jeden z neveľkého počtu vydarených skvostov.
Viacej otázok, rébusov zostalo bez odpovede, aj z tých, čo neboli tak isto zamýšľané. Ku príkladu: ozaj nebolo inej, kratšej možnej cesty do Temných smrečín? A bol v tých časoch pre každého prechod cez Špáru, čo si žiada ja kus lezeckého kumštu, istý krok, takým samozrejmým? A ponuré vysoké steny krivánske v Nefcerke sú snáď bez zvláštností, najmä ak to nemala byť prečo cesta celkom bežná, každodenná? (Vtedy ešte mnohé názvy neboli, ani Rameno Kriváňa, aj tým je čítanie ťažké.) A nie sú takto vytesané otázky proti cieľom autora? Nie sú len ďalším zo znakov doby, ktorá pre strom nevidí krásu hory?

Marián Grebáč. V zbierke neveľkého počtu mien hodných pamätania.
"Po stopách..." - Chvályhodný typ, ako pripominať, čo má vskutku hodnotu!
(Prečo viacej literárnych príbehov netýka sa Tatier...?)
(Ako narafičiť a "byť pri tom", "len tak náhodou", hlavne v Tatrách...?)

Ako dobre, že už neťaží nás povier jarmo. Na všetko sa našlo vysvetlenie, zdôvodnenie, vhodné, racionálne. Uprázdnené miesto však nezostalo prázdne. Úspešne ho obsádzajú, zapĺňajú slová, obrazy, ilúzie, rafinovane sofistikované. No treba veľa snahy povšimnúť si, že sa zo slov stráca obsah, vône, chuť, poézia?

Kniha - priateľ človeka - stále ešte platí. A hlavný nepriateľ knihy, vzťahu ku klasikom? Čas, zhon, "tempo", nekonečné množstvo dôležitých, prepotrebných, bezodkladných zbytočností. Niet času (a ani potreby) riešiť, kde sa stráca najviac nášho času, podstatný je pohyb, rýchlosť, tempo, len nepoľaviť, nespomaliť, kto spomalí, je z hry von. Nie je dneska absolútny luxus, heroický výkon už prosté rozhodnutie zobrať do rúk knihu a chcieť ju prečítať? (Nesúvislé, kráte, kratučké a ešte kratšie správy, oznamy, heslá, len také výkriky, nie sú čítaním.) Kniha vyžaduje spoluprácu. S ťažkým textom treba zvádzať zápas, neraz tuhý boj. Koľkí dôjdu k poznaniu, že kto sa nevzdá, koho slová nepremôžu, môže dúfať, že sa stane bohatším (niekto viacej človekom, iný pragmaticky ziskovým, ďalší si len tek prosto zatrénuje)...? Odmenou sú vlastné, svojské, osobité vnemy, predstavy, obrazy, ktoré sa stávajú vnútorným, neodňateľným vlastníctvom, bohatstvom, schopnosti ich vyjadrovať, odovzdávať, rozpoznávať dôležité od nedôležitého; zhodnotený, plnší, bohatší život.

Slovenskí lyrici
(Čítať, nečítať doslovy? Alebo priveľa otázok bez odpovede)

Zaniknutý svet?
Priepasť medzi mestom a nemestom.
Poézia slov bez rýmov. Okúzlenie, prekvapenie, vzrušujúce poznanie, že slová nie sú, nemusia byť len informáciami (aké drsné, ostré slovo!). Slová sú šatom-väzením, čo raz do nich oblečieme, uzavrieme, už nemôže byť niečím iným.
Je veľa slov, no v nich nič. A sú krátke slová, a v nich všetko.
Spoznávať, snažiť sa obsiahnuť svet Tatier bez faktických vedomostí o svete pod Tatrami v minulosti?
Dá sa porozumieť Chrobákovi zostávajúc pevne na zemi, v bežnom mestskom svete?
Prinášame si hory domov v konzervách fotoaparátov, hory môžeme "vlastniť", no rozumieme im preto lepšie? Čo a načo sú vlastne hory? Sú pre nás, aby nám slúžili, my sme pre ne, aby sme sa o ne starali, alebo je každý predovšetkým sám pre seba?
Je možné plne vnímať Liptov a Tatry bez rozprávaní Štefana Rysuľu?

Každé slovo čin! Slovom možno zabaviť, štekliť oči, uši, no aj zraniť, meniť cesty osudu, ba i zabiť!
Ako sa ubrániť neodbytnej túžbe písať? Siahnuť po zaručene dobrej knihe.
Záväzok: slová dlho vybrať, vážiť presnou váhou, prirovnávať, pripasúvť, ak treba, pritesávať. Len málokedy dobre padne, čo prvé príde pod ruku. Nehovoriť všetko. Vypovedané ničí poéziu. Dbať, aby naostatok čítania neostalo iba veľké prázdno, otázka: o čom to vlastne všetko bolo?

Jednému sa dobré, krásne slová samy rinú, druhý musí viacer zabrať, hľadať, špekuľovať. Keď je najhoršie, chvíľu pozabudnúť na averziu (v školách dokonale vytríbenú), a bez zvedavých očí, bez rizika "blamáže" siahnuť po klasike. Skoro všetci majú šancu objaviť už objavené, len hlúpo zabalené či hlúpo vnucované, čo je poézia rýmovaná i poézia bez rýmov.

Prečo oťažie nám mestský vzduch, keď raz privoniame hore, horám?!

Problém časového sklzu poznania za chcením je večný a podstatný. Mladí predovšetkým môžu, len nevedia, čo presne majú chcieť, čo je ozaj dôležité, významné, a čo bezvýznamné, nepotrebné a či škodlivé. Zrelí zväčša vedia, čo majú a čo môžu, a tí šťastnejší to aj robia. Starí majú vedomosti a ešte aj chcú, ale veľa toho už nemôžu.

Dnes je celkom iný svet?

Materiálne, technicky nepochybne. No v svojej podstate sa človek nemení tak rýchlo, jeho vnútro, duševno je zhruba stále rovnaké.

Kto nepocíti čo len náznak závisti pri čítaní Draka, Kamaráta Jaška, Malky, Troch gaštanových koní, Podtatranských poviedok..., je šťastný i nešťastný zároveň. Byť "prebudeným" nie je často veľká výhra, skôr taký malý trest. Za pomýlenie si doby, do ktorej sa narodili...

PJano,tvoju reakciu som spôsobila ja ?

Opět krásné čtení Miro, a pro mně o to krásnější, že jsme se v ten den někdy okolo 14 hodiny míjeli na Temniaku, já pokračoval po výstupu z Tomanova sedla po hřebeni ČV na Kasprov vrch.

Vymieňanie batohov aj topánok ma dostalo! :-))

Krásne fotky. Najprv som myslel, že to je zahraničie... Keď si predstavím ako sa v minulosti vytvárala tá horská masa a pomaličky sa na nej začal objavovať život...

Úchvatný kraj, parádne fotky, super, teším sa na pokračovanie.

pri počúvaní relácie som zistil, kade budete hnať voly ďalej a celkom ma potešilo, že opäť mne blízkymi končinami. dojmy z tej trasy veľmi podobné, foto veľmi dobré. temniak z kresanice a kresanicu z temniaka som zachytil aj ja:)

Genius loci
Štvrtok 6.03.2014, Červené vrchy

rtvs.sk/…/101777