V krásne májové ráno riešim otázku, na čo som sa to vlastne zase dal. Pred týždňom som mal veľmi nepríjemný úraz. Na snáď najznámejších „schodoch“, či skôr nevídanej paródii na ne, na sídlisku Juh v Poprade, som sa s plným ruksakom zemiakov zdrúzgal tak nešťastne, že mám teraz prasknuté rebrá. Každopádne, tento víkend máme každoročné stretnutie bývalých kolegov, ale hlavne vynikajúcich kamarátov z roboty na štále Borisko, hlboko v horách nad Zlatými Moravcami a už pred mesiacom som si zaumienil, že z domu vyrazím skôr, dám si hrebeňovku Tribeča a na druhý deň podvečer dorazím na Jurovu chatu na Borisku. Plán nechcem za žiadnu cenu zmeniť. To, že rebrá bolia ako šľak, netreba zdôrazňovať.