my sme tam boli tiež v lete, menej teplom :-), ale pekná prechádzka to bola.

Mech: Búrky sa bojím viac ako tých medveďov. Aj v tých "banálnych" Malých Karpatoch pri (vážnejšom) hrmení zamierim čo najpriamejšie niekam do civilizácie.

Zdenči: Prírodu sme im vybrali my, oni by radšej nákupné centrum.
Všimol som si, že ohľadom telefónov, internetovej komunikácie a soc. sietí sú dospelí presne takí istí, ako tie deti - oni to len od dospelých odkukali.
A, čuduj sa svete, pre mojich žiakov bola na celom školskom výlete najlepšia "tá túra, jak sme išli cez ten les"... (Ale možno len kvôli tomu, že mali telefóny.)

Vlado: Tu by som si len tak cez les asi netrúfol. Nie len kvôli tým medveďom, ale aj kvôli strmým zjazdom dolu (stačí sa raz zle pošmyknúť a pristáť na kameni hlavou, chrbtom, kolenom...) a ak sa niečo stane, nikto ťa tu nenájde ani na značke, nieto ešte niekde bohviekde pod smrekom.
Ja som sem prišiel zase tiež asi týždeň po tebe a to som si vybehol na Poludnicu. Ale sám a pred večerom. A tak som sa bál, že, hanba-nehanba, pre istotu som si pískal. Kamarát, chatár z Chaty Aňa, mi hovoril, že oni (medvede) si zvyknú pobehať aj po zjazdovke na Javorovici. No ale v tom šume lesa (bolo pred dažďom) bolo moje pískanie počuť tak max. na 15 metrov.

Takto to tam vyzeralo na konci augusta keď sme prášili zo sedla dolu k jaskyni počas toho, ako okolo nás strieľali blesky na každú stranu :)

Chodníkom na fotke som išiel týždeň po tebe, 3.7.2016. Jemne mrholilo, nasledovný strmší výšlap do sedla som sa doslova kĺzal. To ale nebolo nič oproti tomu, že som sa snažil ísť krížom cez les, že si skrátim cestu do L.Jána. Vybavený mapami v gps aj v telefóne. Lesná cesta skončila a reku teraz čo. Začal som sa predierať hustým mokrým lesom, kríkmi a chcel sa dostať na druhú lesnú cestu. Bol by to len kúsok ale vzdal som to. Skočím nejakému medveďovi do diery a čo potom :) Ja som zvyknutý chodiť krížom krážom, doma v Malých Karpatoch, tu to ale bolo iné.
Tak som sa vrátil do Stanišovského sedla a poslušne sa vydal červenou značkou smer L.Porúbka. Lúka mokrá, šmykľavé kamene, ja mokrý, zážitok. Namiesto v L.Jáne som skončil v L.Hrádku :) Neviem prečo to sem píšem, možno ako úsmevnú príhodu, ktorá mi napadla pri pohľade na túto tvoju peknú fotku.

chcel som napísať, že smutný pohľad na tie decká to musel byť

hm...smutný pohľad...kam sme to dopracovali...zaráža ma na mládeži aj to, že keď už sa náhodou vyberú do prírody, tak so slúchadlami v ušiach. ALe treba si vážiť toho, že si radšej vybrali prírodu ako nákupné centrum

Prekvapilo ma, že deti, ktoré zvyknem opisovať ako „petržalské-pudingové“, síce nemali záujem ísť na žiadnu túru, ale prešli to v tom teple (okrem jednej dievčiny) bez najmenšieho problému, aj záver Stanišovskej doliny, aj ten nebezpečne strmý zjazd zo Smrekovice do Jána.
Šokovalo ma ale, že celý čas nepustili telefóny z ruky. V prírode fotili hlavne seba v rôznych klišé-pózach, a to iba preto, aby mohli tie zábery hneď pridať na všetky „sociálne siete“, takže celú Smrekovicu prešli svorne pozerajúc na displeje – či už to tam je a či to už niekto okomentoval. Išla z toho depresia. Ľudia zajtrajška! Dokonca aj keď sa spolu rozprávali, každý pri tom hľadel iba na svoj mobil. Či v prírode, alebo v Mikuláši, alebo na chate. A rozprávali sa o tom, čo im kto práve napísal. (Napríklad, že písala Sofia z vedľajšej izby, aby prišli na balkón...)