Tak po 4 rokoch som sa opäť dostal do Írska. S priateľkou sme si vyšli Lengebrocky Trail, a keďže bolo krásne počasie, šli sme ďalej až na samotný vrchol Cuilcaghi. Dole sme chceli zísť z druhej strany po Cuilcagh Hiker Trail a nie ísť späť po schodoch.

Bol to prudký kopec priamo dole, kde sme mali problém nájsť vôbec, ako chceme ísť. Nakoniec sa nám podarilo zísť dole, kde sme si mysleli že teraz to už pôjde ľahko. Opak bol pravdou, lebo sme sa ocitli v tom močiari Blanket bog a cesta viedla priamo cez neho. Začala sa strastiplná cesta hľadania najsuchšej trasy. Veľa kráť sme sa vracali, preskakovali bažiny, močiare, potôčiky, strácali a objavovali sme značku, ale nakoniec sme došli, kam sme chceli.

Mali sme šťastie, že nepadla hmla, keďže by sme sa nevedeli orientovať a hľadať miesta, kde sa dá voda najlepšie preskočiť. Bolo to náročné skôr psychicky ako fyzicky.

Keď už nič, bol to super záťažový test pre nové botasky

Viac sa mi pacili obrazky z toho carovneho lesa, ako vresoviska. Po vresoviskach som chodil s miestnym kolegom v Anglicku. Kedze tam nebol dreveny chodnik, na zaciatku tury sme si na nohy aj s topankami natiahli velke cizmy a az takto vystrojeni sme vyrazali. Zrejme tak sa chodilo v minulosti aj na tuto irsku horu.

Na margo uvodnej vety, ze najvyššia hora Írska Carrauntoohil je porovnatelna s tym, ked doma clovek vyjde na balkon:
Nadmorskou vyskou mozno. Ale inak je to hora charakterom porovnatelna s nasimi Zapadnymi Tatrami :-). Prevysenie zodpoveda tomu, ze sa na nu slape takmer z nulovej nadmorskej vysky. Nechybaju na nej exponovane hrebene a nebezpecne skalne zlaby.