Príbeh

Nosičov deň

31.12.09 Keď ma o pol šiestej ráno zobudí pípanie mobilu, neverím, že je možné, aby som svoje ubolené telo dostal von z vyhriateho spacieho vaku a donútil ho k akémukoľvek pohybu. Až po pár sekundách sa orientujem v priestore a čase. Som už tretí týždeň na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách a čaká ma ďalší deň s vynáškou a prácou na chate.

Spím v nosičskej izbe a aj vo vedľajších spacákoch sa niečo hýbe. Ozýva sa kňučanie, stony a tiché nadávky. Je tu „útulne“. Na šnúrach visia prepotené tričká, trenky a nevábne ponožky. Topánky radšej parkujú vonku. Sme tu samí chlapi a tak to aj vyzerá. Napokon predsa len vstávame a po oživovacích úkonoch sa všetci stretávame v kuchyni.

Treba zakúriť v peci, zohriať kopu vody na čaj a na prípravu raňajok. Baby už sú dávnejšie hore, pripravujú jedlo. Vyzerajú a voňajú vždy lepšie, ako my chlapi. Dnes som vyhral konkurz a čistím záchody. Za tým účelom si navliekam erárnu, na to určenú červeno-modrú flisku s nápisom Horská služba a veľké gumené oranžové rukavice. Je to robota pre silné nátury, ale po chvíli to mám za sebou. Ešte spoločnými silami pripravujeme jedáleň a začínajú raňajky.

Teraz kmitajú baby a Gazda. My máme chvíľu voľno. Po raňajkovom chaose jeme aj my v kuchyni. Pri kávičke nám Gazda rozdeľuje úlohy. Nám, čo ideme na vynášku, dáva zoznam vecí, ktoré treba vyniesť: vody, chlieb, vajcia, zelenina, sladkosti, konzervy, plyn, pivo, zemiaky, klobásy... S babami dohaduje, čo sa bude variť a robiť v kuchyni a v chate. Zdola sa začínajú trúsiť prví turisti, štartuje sa celodenný kolobeh čajov, tatraniek, piva, polievok, horcov.

Pomaly sa chystám dolu. Priväzujem na krosná prázdny sud a nejaké smeti, vodotesne balím do igelitu suché veci, mobil a nejaké peniaze. Nohy strkám do mokrých vibrámiek a nasávajúc ranný vzduch cupkám dolu.

Počasie je fajn, turistov ešte málo a tak si vychutnávam ticho a nádherné tatranské kulisy. Vareškové pleso ma zdraví svojim skvelým tyrkysom, masívny Slavkovský štít s jeho všetkými vežami, vežičkami, sedlami, sedielkami, štrbinami a štrbinkami sivo mlčí, a vie, aký som maličký. Vysoký schod v Bráne bolí aj cestou dolu, v Hangu sa zdravím s prvou zelenou trávičkou. V Bufete stojím a neodpúšťam si skvelý štand a osvieženie v dobre vychladenom potoku. Vnáram sa do kosovky, tento úsek je otravný v oboch smeroch a dlho bez štandu. A potom Ohnisko, nado mnou Veverkáč, pripravený v zime zhodiť niekomu za krk lavínku.

Hustota turistov sa zvyšuje, blahosklonne sa na mňa usmievajú, niektorí sa chcú fotiť, niektorí sa prihovárajú. Som v pohode, príjemný, veselý, vľúdny, som nosič v Tatrách, zatiaľ s ľahkým nákladom na zostupe. Vchádzam do lesa, aj keď som lesník, radšej ho v horách vidím hlboko pod sebou. Kamene a korene sú vlhké a klzké, ako vždy, kroky sú na stupňoch hlboké a kolená pobolievajú. Na magistrále sa už so sklonenou hlavou nechcem pozerať na dav a o chvíľu som na Hrebienku, pri našom sklade v unimobunke.

Smeti vyhadzujem do protimedvedieho kontajnera, otváram bunku a odkladám krosná. Vedľa sú "Zamkári" a "Terynkári", padajú nejaké poznámky o štandovaní na lopúchoch a veľkých krabiciach s parenými buchtami, štandardne sa podpichujeme. Prichádzajú moji spolunocľažníci, Duchy a Dano. Nič sa nedá robiť, ideme do hotela na šošovicovú polievku, žemľovku a asi aj nejaké pivko. Nemôžeme to však preháňať, čaká nás ešte vynáška a s plným bruchom (piva) je to tortúra.

Po dobrom obede chvíľa oddychu a začíname nakladať. Nabaliť dobre krosná je tak trochu umenie, treba správne umiestniť ťažisko a ak sa náklad cestou rozpadne, alebo zmokne, je zle. Najprv tovar ukladám na váhu, píšem si hmotnosť, potom dôkladne staviam z neho vežu na krosnách. Na záver ho pevne priväzujem popruhom. Spoločnými silami trepeme naložené krosná von na schodík bunky. Posledné provokačné rečičky a idem na to. Schodík je nízky, ale ešte som v plnej sile a tak sa z hlbokého podrepu staviam na nohy. V prvom momente mám pocit, že mi oči vylezú z jamiek a že mi nohy zlomí v kolenách. Vyrážam do davu pred hotelom a do procesie na Tatranskej magistrále.

Tu dole je najviac sviatočných turistov a pre takých sme veľkou atrakciou. Fotia a vypytujú sa, som na to zvyknutý a viac-menej mlčím so sklonenou hlavou. Zablatený "štand" na magistrále nevyužívam a v rámci možností sa ponáhľam za odbočku na "Zbojníčku".

Nepríjemný úsek v lese, po klzkých koreňoch, vysoké kroky na vlhkých kameňoch. Nekonečná štreka bez štandu v kosovke, až pod Veverkáč. A tam pohodlný a fotogenický štand. Tety z Levíc sú zo mňa nadšené, chcú sa so mnou fotiť a dať mi čokoládku. Trošku sú v pomykove, keď im poviem, že z toho zle kakám.

Ďalší nudný a dlhý úsek v kosovke. Ohnisko nechávam za sebou. A je tu Bufet, skvelé miesto, krosná sa tu dajú oprieť a postaviť tak, že sa z nich môžem na chvíľu vyslobodiť. V potoku sa oplachujem a napĺňam už prázdnu dvojlitrovú fľašu tatranskou vodou. Oddych mi robí dobre, otlačené a ubolené ramená si vychutnávajú úľavu. Po tatranke pokračujem ďalej, začína to byť do kopca, vysoké balvany na chodníku, mostík cez potok a namáhavý výstup Hangom. Intervaly medzi štandami sa skracujú, bolesť a únava dorážajú na moje telo a aj na psychiku. Ale napumpovaný endorfínmi cítim svojský druh šťastia. A Tatry sú stále tu.

Balansy s reťazou v ruke, vysoký schod v Bráne, stehenné svaly napnuté na prasknutie a po chvíli už vidím chatu. Dlhý, trýznivý traverz a na záver, keď už mám pocit, že mi roztrhne pľúca a popruhy mi odrežú ramená, kamenné schody. A potom už len pár krokov a pri zadnom vchode skladám náklad a mám pocit, že odletím. Ešte vybaliť vynášku, poukladať do skladu a baby v kuchyni ma zachraňujú kýblom čaju a skvelou polievkou. Deň sa ale nekončí. Po hygiene v lavóre sa ešte do večera motám po kuchyni a vykonávam nekvalifikované, hrubé a pomocné práce. Napríklad žmýkam citróny do čaju, prikladám do pece, vynášam smeti, ale aj čapujem pivo (cap záhradník).

Až po hektickom vydaní večere ubytovaným turistom máme voľnejšie, dávame si aj my nejaké pivko, keď sme si ho už vyniesli a kecáme až do desiatej. Ešte z výtoku plesa (je tam signál) pod hviezdičkami brnknem domov a potom už len pád do spacáku a hlboká tma, až kým opäť nezapípa budík.

Zbojnícka chata, 2001

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez Martinus.sk.

Zdieľaj:  
Reakcie
Nosičov deň 10/12/13 20:15 27 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Názor Krátka exkurzia do lesníctva Už nejaký čas vnímam debaty typu „ochranári versus lesníci“. Sú to debaty často veľmi výdatné a niekedy aj zaujímavé. Zaujímavé je aj to, že iba zriedka debatujú o veľmi zložitých odborných témach skutoční ochranári so skutočnými lesníkmi. Sú to skôr teologické dišputy, v ktorých obe „strany“ majú akúsi svoju vieru, ktorú si dosť zúrivým spôsobom navzájom vnucujú. A ak si nevnucujú, tak sa aspoň neakceptujú. 26/06/15 Michal Diviak Zaujímavosti
Skialp Tipy na skitúry: Munţii Retezat Srandovná slovenská zima (február 2011) nás privádza do zúfalstva. Na lyže sadá prach. No nad Rumunskom sa zasekla vlhkom nasiaknutá tlaková níž a front strieda front. Sneh sa tam sype vo dne v noci. V celej krajine je kalamita, doprava kolabuje, v horách padajú obrovské lavíny. Výborná príležitosť sa ísť mrknúť na prašan. Munţii Retezat v lete poznám, tak tam poďme! 18/02/15 Michal Diviak Svet
Príbeh Tvarovaní športom Niektorí športovci sa radi hrdia rôznymi veľmi konkrétnymi zraneniami alebo telesnými novotvarmi, ku ktorým sa dopracovali praktizovaním svojho športu. Majú tak dôkazy, že obetavo a hrdinsky športujú do zodratia či zdeformovania svojho tela. Radi ich predvádzajú (trebárs aj híkajúcim devám) alebo si ich vzájomne porovnávajú, ako vojnoví veteráni svoje bojové jazvy. 13/02/15 Michal Diviak
Najnovšie články na titulke
 
Túra Cigeľka – Busov – Gaboltov Ak som v blízkosti pohoria Busov, tak stále myslím na to, ako sa tam dostať, ale akosi sa mi to doposiaľ nepodarilo. Predsa ma lákal názov aj najvyšší vrch (1002 m) s identickým menom. Zopárkrát som bol v blízkych Bardejovských kúpeľoch, ale vždy som sa pohyboval len v ich okolí. No začiatkom apríla som sa dozvedel, že študenti z gymnázia Pavla Horova v Michalovciach a tiež aj turisti z I. michalovského KST tam chcú usporiadať túru. Neváhal som ani sekundu a už som volal: „Dobrý deň prajem, vraj organizujete turistickú akciu na Busov, máte ešte miesto, môžem sa prihlásiť?“ „ Áno.“ A je to vybavené, to mi odľahlo, veď si budem môcť splniť sen. Dostať sa na slovenské miniatúrne pohorie. dnes Marián Jaššo Nízke Beskydy
Túra Eliášovka, Wielki Rogacz, Radzejowa a Rytro Pohraničné oblasti sú mojou obľúbenou doménou turistických potuliek. A najlepšie, keď je niečo zaujímavé aj na pomyselnej druhej strane hranice. Dlho ma preto lákala oblasť po oboch stranách najvyššieho vrcholu v mojej obľúbenej Ľubovnianskej vrchovine - Eliášovky. včera Henrich Tomáš Ľubovnianska vrchovina
Útulňa Koliba Príslop Počas mojich fotograficko-turistických potuliek po Veľkej Fatre som sa dostal koncom minulého roka do sedla Príslop. Z predchádzajúcej túry po turčianskom hrebeni pohoria som vedel, že kúsok pod sedlom sa nachádza malý prístrešok, kde som vtedy spal. Dnes je situácia iná. 23/07/16 Anton Zahradník Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Nosičov deň 10/12/13 20:15 27 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1601 ľudí
1.24 (0.85)