Túra

Stratená - Plešivec

31.08.09
Štyri dni putovania po horách a lúkach Stolických vrchov, prekrásnou krajinou Slovenského rudohoria v poslednom týždni mesiaca júl. Trasa, kde si príde na svoje srdce tuláka, turistu či trampa, ale aj prírodovedca či milovníka samoty a romantiky. Trasa, kde sa môžete utáboriť, kde len chcete a kde vás nikto nebude šikanovať či obmedzovať.

Trasa

Stratená, časť Dobšinská Ľadová Jaskyňa (vlak, bus) - Dobšinská ľadová jaskyňa (bufety) - Stratená (vlak, bus) - roklina Tiesňavy - rázcestie pod Hanesovou - Nižná záhrada - sedlo pod Ondrejiskom - lúka Danková (bivak) - Stará Čuntava - Pred Čuntavou - sedlo Jama (rázc. pod Trsteníkom) - sedlo Nemýtnik - nad Fafľovou - Krížna jedľa - Rejdová - Vyšná Slaná - sedlo Široké pole - Brdárka - Kobeliarovo (bivak) - Petrovo - sedlo Filipka (bus) - cestná križovatka Roštár-Ochtiná-Štítnik - Štítnik (bus) - Honce (bus, bivak) - Gerlašská skala - Zvonárka - Nízka planina - Ďulová - Plešivec (vlak, bus)

Pár minút po dvanástej nás už legendárny rýchlik Horehronec vykladá na stanici Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Hoci sa nachádzame v 850 m výške, je poriadne teplo a už sa tešíme na jedno či dve štartovacie pivká. Prechádzame zo stanice k Dobšinskej ľadovej jaskyni, lenže tu je ticho a pusto. Zabudli sme, že je pondelok a to tu nič nefunguje. Ani jaskyňa a tým pádom ani jediný bufet. A tak čakáme na autobus do Stratenej, ale potom sa mrknem na poriadok, a vidím, že ani autobus v pondelok nechodí. Ešte že my sme živí. Nezostáva nám nič, len ísť nazad na vlak a osobákom sme o 13.30 hod. v Stratenej. Až tu si dáme v krčme pivo a poobedujeme z vlastných zásob. Netrvá to dlho a vraciame sa okolo stanice, podchádzame železničnú trať a po modrej značke sa vnoríme do peknej kaňonovej doliny Tiesňavy. Rebríkmi a mostíkmi prekonávame vody Tiesňavy a postupne sa dolinka rozširuje, až prídeme na prekrásne lúky pod Hanesovou. Vľavo je zastrešená studnička. Doplníme vodu, pokocháme sa a kúštik po žltej sa dostávame na červenú značku. Tu začína stúpanie. Najprv lesom a potom lúkami s poľovníckou chatou a okolo dreveného napájadla s tečúcou vodou sa dostávame na odbočku žltej do Samerovej (Samalovej) doliny. Výhľady sú úchvatné a my máme času na rozdávanie. Trasa stále pomaly stúpa lesom a lúkami. Upútavka na výhľad nás nenechá chladnými a asi 20 m od chodníka stojíme nad Hanesovou a výhľad nám berie dych. A tak len sedíme a kocháme sa. Po chvíli už sme zasa na trase. V sedielku pod Ondrejiskom vidíme asi 10 m od chodníka staré napájadlá, ale hoci tu tečie voda, nabrať sa nedá. Je to rozbité od kráv a neudržované. Holý hrebeň Trsteníka máme rovno pred sebou. Zostupujeme dolu chodníkom a dostávame lúky Danková, kde je opustený salaš a prameň priamo pod cestou. Hoci je okolie tiež rozbahnené od kráv, voda tečie z trubky a dá sa dobre nabrať. Preto sa rozhodujeme zostať tu na noc. Staviame prístrešok, varíme a robíme večerný oheň. Neďaleko počujeme zvonce kráv a tiež hlasy zabávajúcich sa rekreantov na Čuntave. A nad nami je úžasné hviezdnaté nebo.

Ráno nás budia zvonce kráv ponáhľajúcich sa ku prameňu. Črieda je nekonečná a my sme radi, že sme si večer nabrali plné fľaše. Je zaujímavé, že hoci je lúka dosť široká, takmer všetky kravy pojali úmysel presunúť sa práve cez náš tábor. Ale naše toreadorské skúsenosti im v tom rozhodne bránia. Kravy sa poberajú na lesnú cestu a stúpajú kdesi do neznáma. Baču ale niet. My sa púšťame zasa na trasu a ani nie o 20 minút stojíme pri rázcestníku nad Čuntavou. Všade okolo nás sú takmer holé pláne po polome. Drevo je vyťažené, haluzie je rozdrvené na 10-15 cm štiepky a celá postihnutá krajina je ním vysypaná. Drevo tak nedovoľuje preraziť burine a udusiť novovysadené stromčeky, ktorým sa celkom darí. Má to ešte aj iný účel. Zabraňuje to odplaveniu a vysušeniu pôdy a rozklad dreva je dobrým hnojivom pre lesný porast. Len je to trochu divné a nezvyklé. Takmer po vrstevnici sa dostávame okolo turistického útulku a lesníckeho zrubu na najvyšší bod nášho putovania, k rázcestníku Pod Trsteníkom (1225 m). Opúšťame červenú značku a nastupujeme na žltú. Trasa sa točí na východ a nám sa otvára úžasná panoráma na Vysoké Tatry. Hoci je vzduch čiastočne zaparený, ten pohľad je prekrásny. Po pravej ruke máme zalesnený masív Buchvaldu a pred nami holú stráň. Postupne sa dostávame na lesnú cestu a zväčša klesajúc ideme smerom na východ. Vychádzame na lúky plné čučoriedok. Robíme veľkú prestávku a pasieme sa ako medvede. Chodník prudko klesá pomedzi kríky a hoci terén je dosť neprehľadný, značkovanie je veľmi dobré a tak neblúdime. A potom sa krajina otvorí a my stojíme nad širokým lúčnatým sedlom Nemýtnik. Do sedla vychádza pár poľných ciest. Sú tu i dve chaty či salaše, ale bokom od našej trasy. Už zhora vidíme trasu nášho chodníka a preto sa v širokom sedle dobre orientujeme, hoci značky nevidno. Šikmo vpravo mierne hore a už sme na starej zarastenej lesnej ceste a takmer divočinou, preliezajúc popadané stromy, dostávame sa na lúky nad Fafľovou. V starších mapách vedie trasa práve týmito lúkami, zatiaľ čo v novšom vydaní stúpa trasa ešte asi 100 m a potom sa spúšťa takmer kolmo na vrstevnice priamo do Rejdovej. Ignorujem preto značku a zostupujeme lúčnymi cestami tlačiac sa k bočnému svahu kopca Krížna jedľa. Je to nádherná krajina a my sme radi, že sme si zvolili túto trasu, hoci je dvakrát dlhšia ako značkovaná. Míňame čriedu oviec a opitého baču a už sme aj pri potôčiku Slaná. Okolo neho pokračujeme hradskou až do dediny Rejdová. Pri miestnom amfiteátri prekračujeme potok a o chvíľu už sedíme v krčme. Je veru poriadne horúco a tak pivko nám dobre padne. So súhlasom krčmára vybaľujeme jedlo a obedujeme.

Naša cesta pokračuje ďalej. Asfaltkou okolo cigánskej osady, stále po žltej pokračujeme smerom do obce Vyšná Slaná. Pred nami sa týči mohutný masív kopcov Veľký a Malý Radzim a tiež sedlo Široké pole. Asi 300 m pred obcou značka odbočí vpravo a pokračuje po starej rozbitej asfaltke. Lenže nám sa nechce stúpať do sedla pod Kilhovom a tak asi po 200 metroch opustíme asfaltku a berieme sa vľavo cez malý potôčik hore kopcom a lesnou cestou pekne stúpame v chládku do sedla Široké pole. Vychádzame na prekrásnu lúku s porastom černíc a pretože tie pri zemi sú už zrelé, tak sa kŕmime a kŕmime. Tu sa dostávame na našu značku, teraz už zelenú a ešte chvíľočku s ňou stúpame do sedla a keď značka zabočí do húštiny, opúšťame vyjazdenú poľnú cestu a noríme sa do divočiny. Nuž a to bola obrovská chyba. Touto cestou išli naposledy kurucké vojská a naozaj neviem, prečo si ju zvolili aj značkári. Ten chodník je nepriechodný. Tŕnie, húština mladých vrbičiek, hloh, jalovce, no jednoducho džungľa. Lenže my stále veríme, že sa to zlepší a tak trpíme ako psi a derieme sa džungľou. Krv zo mňa tečie, ako by ma postrelili z brokovnice a som samý pichliač. Priatelia, ak pôjdete touto trasou, tak sa vykašlite na zelenú značku a držte sa poľnej cesty, ktorá ide asi 80 m vyššie a je pohodlná a bezpečná.

Keď sa konečne vynoríme nad Brdárkou a vstúpime do obce, miestni obyvatelia sa len divne na nás pozerajú. Našťastie hneď pri vstupe do obce je veľké betónové napájadlo a tečúcou vodou a tak sa umývame a perieme si tričká plné ihličia a pichliačov. Pri napájadle je aj turistická útulňa ako z Indonézie. Po odpočinku prechádzame vrchom obce okolo ďalšieho amfiteátra a dostávame sa na lúky. Hrebeň Stolických vrchov so Stolicou je dominantný a takmer stále lúkami po asi 1,5 hod. vchádzame do obce Kobeliarovo. Je už skoro 19 hodín a my toho máme na dnes už po krk. Miestna krčma nás veselo privítala a my zasa po dohode s krčmárkou varíme gulášovú polievku a dopĺňame horlivo tekutiny. Lenže čas letí a tak už takmer za šera pokračujeme po ceste smerom k miestnemu družstvu a potom prechádzame areálom družstva a poľnou cestou skoro pod les, kde konečne táboríme. Len hodíme spacáky pod strom a už aj spíme.

Ráno sa opakuje história z predchádzajúceho dňa. Družstvo opúšťa stádo kráv a samozrejme, že mieri rovno cez náš tábor na pastvu. My si varíme raňajky a po jedle sa púšťame po poľnej ceste tak, aby sme prekročili bokom hrebienok a dostali sa do obce Petrovo. Už včera sme sa totiž rozhodli, že nepôjdeme po značke, ale že si to vrzneme krížom. A darí sa nám. Cesta sa síce trochu točí, ale keď stretneme skupinu miestnych Rómov, ktorí majú svoju osadu priamo pri ceste pod družstvom, tí nás uistia, že ideme dobre. O chvíľu sa vnoríme do lesa a už zasa vystupujeme na lúky a klesáme dolu do dedinky Petrovo. Dedinku len tak bokom minieme a asfaltkou sa dostávame na hlavnú cestu idúcu zo sedla Filipka. Tu je aj autobusová zastávka a my máme šťastie, že nám asi o 15 minút ide autobus a tak nemusíme šliapať rozpáleným asfaltom až do Štítnika. Autobus však ide do Slavošoviec a nás zavezie iba na križovatku za Roštárom. Odtiaľ ťaháme peklom 32 °C asfaltkou do Štítnika a krčma na námestí je ihneď naša. V horách sme si ani neuvedomili, aká je dolu horúčava. Preto trochu upravujeme náš plán a ďalším autobusom sa zavezieme do obce Honce. Tým si skrátime dlhý a únavný nástup na Plešiveckú planinu. V obci si naberieme vodu a vystúpime nad dedinku do sadov. Tu si staviame prístrešok, výdatne povečeriame a celkom skoro ideme spať.

Vstávame dosť skoro, aby sme sa pri výstupe na Plešiveckú planinu vyhli najväčšej horúčave. Poriadne sa napojíme čajom a ešte raz zbehneme do dediny naplniť fľaše. Veď na Plešiveckoj planine vody niet a pri takejto horúčave budeme isto poriadne smädní. Poľnou cestou prekročíme menšiu úžľabinu a lúkou sa len tak, podľa mapy, berieme do cípu lesa a stiesnenej dolinky. Tu by sme mali stretnúť modrú značku, ktorá by nás mala viesť až do Plešivca. Ale značky niet. Podľa mapy sme však správne a preto pokračujeme hore dolinkou lesnou cestou. Tá však asi po 300 m odbočuje vpravo a chodník stúpa hore. Nevadí. Púšťame sa po chodníku a konečne prvá modrá svieti na strome. A potom už je to bez problému. Stúpanie nie je také hrozné, ako sme očakávali a my sme po hodine chôdze navrchu pri rázcestníku Gerlašská skala.

Zvlnené lúky s početnými porastmi jalovca, divokej trnky a brezičiek, škrapy, závrty a prepadliská míňame po chodníku nenáročným terénom. Naposledy sme tu boli v roku 1994 a za 15 rokov sa krajina zmenila. Tým, že je Plešivecká planina súčasť Slovenského krasu, stala sa národným parkom a hoci i teraz sa tam pasie, lúky, ktoré sa nesmú čistiť od náletov, zarastajú najmä jalovcom a divou trnkou. Krajina mení charakter a jej kúzlo sa stráca. Po ceste míňame opustené a suché napájadlá, do ktorých sa kedysi čerpala voda až z dolín. Nakoniec sa dostávame k veľkej zbernej nádrži (cisterna) na dažďovú vodu, v ktorej skutočne voda je. Ale len pre dobytok. Voda je zelená a už takmer zničená nádrž bez čerpadiel je vybavená vahadlovou studňou, pomocou ktorej je možné vodu preliať do napájadiel. Nuž, čo sa dá robiť. Sme trošku sklamaní, pretože v našich spomienkach táto krajina vyzerala inak. Prechádzame cez velikánsku lúku s lievikom priepasti a dostávame sa do lesa. Lesná cesta je riadne vyjazdená traktormi a autami a postupne sa mení na asfaltku. Míňame opustenú horáreň, ktorá je tiež bez vody a capkáme a capkáme. Horúčava stúpa a pochod lesom je nezaujímavý a únavný. A vtom zasa prišla naša záchrana v podobe Ávie, ktorá viezla hore koscov a teraz sa vracia. Šofér nám zastavuje a my sa veziem dolu do Plešivca. Na stanici ihneď chytáme vlak do Rožňavy a odtiaľ nám už ide autobus domov.

Boli to nádherné štyri dni a počasie nám po celý čas prialo. Trasa Stratená – Rejdová je aj na jednodenný výlet s ľahkým batohom. Je to isto najkrajšia časť nášho putovania, ale aj zbytok trasy bol veľmi pekný. Po ceste sme stretli jediného turistu.

Fórum 7 príspevkov
Stratená - Plešivec 02/09/09 20:58 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť predstavujúcu kostolík sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch, je postavený a začína na ňom bežná prevádzka. 12/10/19 Boro Tomis Správy
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
PR Pozvanie na čaj v Maroku je príležitosť spoznať miestnych Korenistá exotika medzi púšťou a oceánom! Tisíce uličiek a ani jedna rovnaká! Cestovateľské kino v utorok 19. novembra v KC Dunaj vyzýva nasadnúť na lietajúci koberec a vojsť do labyrintu farieb, vzorov a vôní, v ktorom sa miesia kultúry arabského sveta, Afriky a Európy. Návštevníci budú mať možnosť nahliadnuť pod pokrievku tohto pestrého kultúrneho tajinu a ochutnať všetko, čo Maroko ponúka. Večerom bude sprevádzať skúsená cestovateľka Katarína Líšková. dnes sponzorovaný článok Festivaly a premietania
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. dnes Vladimír Popluhár Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Stratená - Plešivec 02/09/09 20:58 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras (Slovenský raj), Stolické vrchy, Volovské vrchy, Revúcka vrchovina a Slovenský kras (Plešivská planina)
  • Počet dní
    • 4
  • Nadmorská výška
    • max: 1225 m n. m.
    • min: 218 m n. m.
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 2008
  • Štart trasy
    • šírka: 48.87628 ° SŠ
      dĺžka: 20.29668 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.55336 ° SŠ
      dĺžka: 20.41307 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • vlastný stan, príp. 1. noc v Chate Rita na Čuntave a 3. noc v Štítniku
  • Voda
    • Pri podchode železnice v Stratenej, na lúke pod Hanesovou, na lúke Nižná záhrada, lúka Danková, na chodníku pod Buchvaldom, v sedle Nemýtnik, v Brdárke, v osadách a dedinkách
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Stratená/Dobšinská Ľadová Jaskyňa (vlak, bus), Plešivec (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.1 (0.45)