Príbeh

Ako sme skúšali zimné Roháče

28. 12. 2012
Prechod zimného hrebeňa Západných Tatier, hlavne jeho najexponovanejších častí, sa považuje za určitý druh horolezeckého podujatia. Odkedy sme začali liezť, poškuľovali sme po ňom a obdivovali sme starších kolegov, ktorí ho prešli. Chvíľu nám trvalo, kým sme dali dokopy akú-takú výstroj, odvaha nám nechýbala a išli sme na vec. Vyhrabal som zo šuflíka staré fotky a pospomínal, aké to bolo.

Prvý pokus

Prvý pokus bol dosť chaotický, ale celkom typický na tie časy. Boli sme študenti, a tak sme sa neriadili podľa snehových podmienok alebo počasia, ale podľa prázdnin, prípadne podľa skúškových období. Vyštartovali sme vo dvojici, Paľo a ja, hlava-nehlava, hneď na druhý deň po Vianociach.

Cestou v nočnom vlaku sme pozorovali, ako sa ponad Slovensko preháňa snehová víchrica a ako sa krajina zahaľuje do bielej periny. Kvôli kope nového snehu na cestách bol problém dostať sa už len z Liptovského Mikuláša, no nakoniec sme sa nejako prebili do Žiaru. Vymysleli sme to tak, že pôjdeme zo Žiarskej doliny do Smutného sedla a odtiaľ po hrebeni na západ. Dolinou sme sa celé hodiny brodili úplne sami, nik nešiel ani hore, ani dole, sneh bol „vajčák“ už na ceste.

Chatár na Žiarskej chate nám nenápadne naznačoval, že ísť na hrebeň je somarina, ale na adolescentných premúdrelcov nemal šancu. Po chvíľke oddychu sme vypálili do fujavice a pokúšali sa brodiť smerom hore. Sneh sa ale z vajčáka zmenil na podpazušník, až podkrčník. Za dve hodiny (!) sme sa prebrodili „až“ ku chate Horskej služby Alpina a tam sme konečne pochopili, že to nepôjde a otočili sme sa. Našťastie.

Zišli sme teda, už za tmy, až na začiatok Žiarskej doliny, utešujúc sa, že prespíme v altánku. Z altánku však trčala zo snehu len strecha a vietor dul ako nepríčetný. Ešte nás napadlo, že sa ukryjeme do starej bane za plechovým medveďom. Tam však zo stropu kvapkala voda tak, že sa nebolo ani kam postaviť, nieto ľahnúť. Prišlo na rad stavanie stanu. Ten stan sa volal Štart, bolo to nízke áčko s hliníkovými trubkami a so závesným tropikom. Dnes by ste s takým nešli ani v lete na rybačku k rybníku za dedinou. V metrovom, sypkom snehu sme nemali šancu stan ukotviť a preto sme sa rozhodli ho zavesiť. Presunuli sme sa do lesa a tam sme ho v burácajúcom vetre, hustom snežení a v tme nejako zakvačili na nízke konáre stromov. Palo si pochvaľoval, že super, že si vnútri zapálime varič (varič bol plechová postieľka na tuhý lieh) a trochu sa usušíme a zohrejeme. Cha, cha. Napchali sme sa asi na tretí pokus obaja dovnútra, hodinu sme sa v akrobatických polohách prezliekali do suchých vecí a konečne sme ležali v spacákoch, keď tu zrazu „rup“ a stan sa pod snehom na nás celou váhou zvalil. To sa opakovalo v noci niekoľkokrát, vyliezali sme raz jeden, raz druhý, a vyhrabávali náš úbohý príbytok spod snehu, až sme napokon rezignovali. Ráno sme my, naše spacáky a stan tvorili jednu zľadovatelú, zmrznutú hrču. No, bola to úžasná noc. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli vonku v záveji skelety a cepíny, mokré veci sme napchali do batohov a hybaj domov. Vo vlaku bola sranda, lebo ľad a sneh v batohoch sa topil a voda kvapkala na plešinku uja, čo nám sedel oproti.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Druhý pokus

Druhý pokus sme dali až vo februári o tri roky neskôr. Medzitým sme trošku dospeli a boli sme ochotní sa neuveriteľne ponížiť a spýtať sa starších chlapov, že ako na vec. Keď nič iné, aspoň sme potom pohŕdavo odfrkli, že „šak my sme to vedeli“.

Sledovali sme aj predpovede počasia a spoľahli sme sa na tlakovú výš, ktorá zvykne visieť nad našimi končinami začiatkom februára. Dobrodružstvo začalo už v nočnom vlaku, keď Palovi ukradli z batohu všetky peniaze v sume 800,- Kčs. A keď hovorím všetky peniaze, tak tým myslím všetky peniaze, vrátane celoživotných úspor. Nedali sme sa znechutiť a východ slnka nás našiel už takmer na vrchole Babiek. Tento raz sme vyrazili z Bobrovca.

V lese bol sneh hlboký a sypký, ale na hrebeni cez Babky, Hrubô a Ostrô už to bolo v pohode. Výstup na Sivý vrch v podvečernom svetle bol zážitkom. V sedle Pálenica nás pristihol večer. Dnes už, dúfam, môžem priznať, že sme na hrebeni bivakovali, tento strašný zločin je už za tie roky hádam premlčaný. Vietor z juhu fučal o dušu, a tak sme zišli kúsok na sever a vykopali sme plošinu na stan. Tentokrát sme mali Gemmu, bol to na tie časy výborný stan. Do vnútra sme sa napchávali po jednom, najprv sa poprezliekal a narval do spacáku jeden, a potom druhý. Funkčné bielizne sme nemali, a tak sme sa večer museli komplet prezliekať z prepotených bavĺn do suchých bavĺn. Palo mal benzínový varič prinesený z Ameriky, volal sa Peak One. Bol skvelý, až na to, že chvíľami z neho vyšľahli polmetrové plamene, ktoré nám upravovali ofinky a obočie. Varili sme a sušili sme si veci. Noc bola jasná a mrazivá, s hviezdičkami, presne taká, akú máme všetci radi. Mali sme aj Marsky i rum a bolo nám fajn.

Ráno nás čakal nekonečný a dosť nudný stupák na Brestovú. Potom ale začína úsek, kvôli ktorému sa v zime hrebeň robí. Strmý výstup na Salatínsky vrch (Salatín), jeho nádherné preveje má na fotkách určite každý, kto sa tu niekedy vyskytol. Aj dnes, keď sa v tých končinách motám na pásoch, si vždy spomeniem, ako sa nám tam prvý raz v zime páčilo. Po zostupe zo Salatína preliezame Skriniarky. Ostrý, členitý hrebeň, retiazky všetky schované v snehu a ľade.

A potom Spálená a Pachoľa. V Baníkovskom sedle sme si uvarili na Peaku One olovrant a roztopili vodu. Mali sme celkom dobrý čas, a tak sme vyrazili ešte na Baníkov. Už sme síce toho mali dosť, ale balansujúc po úzkom, snehom a ľadom pokrytom hrebeni, sme pomaličky a opatrne prešli cez jeho vrchol a strmým zostupom do Lúčneho sedla. Tam nás už pristihol oranžový podvečer a rozbili sme bivak.

Ako to býva, v sedle výdatne fučalo, ale Gemma to ustála a celkom dobre sme si pospali. Po krásnom dni nám bola dopriata kľudná, mrazivá a hviezdnatá noc. Ráno sme pobalili a čakala nás Hrubá kopa, Tri kopy a zostup do Smutného sedla. V peknom počasí sme si vychutnali tento exponovaný a zaujímavý kúsok hrebeňa, z ktorého tak radi pokúšame osud na lyžiach. V Smutnom sedle sme si ešte trošku posedeli a zišli sme dolu do Žiarskej chaty. Pivko a teplá polievka boli na nezaplatenie. Potom už len otravný pochod dolu dolinou a vrátili sme sa do civilizácie.

Posledným silným zážitkom bola jazda na nákladiaku, ktorý sme si stopli v Žiari. Cestou sa žoviálny šofér nechal pozvať na niekoľko pív a zelených likérov a jeho odvaha a rýchlosť jazdy rástli až do Liptovského Mikuláša. Všetko sme to prežili a dodnes sa radi vraciame pri všetkých možných okolnostiach na nádherný horský hrebeň. Ale prvýkrát bolo len raz.

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.

Fórum 11 príspevkov
Ako sme skúšali zimné Roháče 11/03/14 12:56 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Skialp Na pásoch cez Železnú bránu a sedlo Váhy Je smutný, dlhý a zasoplený november. Zimné radovánky nie a nie začať. V rámci starostlivosti o spomienkový optimizmus snorím medzi fotkami so snehovými a ľadovými scenériami. A tu, aha, aká pekná skialpovačka z februára roku 2017... 13/12/19 Michal Diviak Vysoké a Belianske Tatry
Názor O rúbaniskách (nielen) v národných parkoch Mediálny priestor na mňa útočí emotívnymi textami o „odlesňovaní“ slovenských (nielen) národných parkov. Situácia je dokumentovaná fotografiami obrovských „holín“. Vinníkmi sú raz „lesníci“, raz „ochranári“. Vyjadrenia sú tvrdé a často škaredo hejterské. Pojmy sa miešajú s dojmami, „protivníci“ sú zakopaní v zákopoch a pália po sebe naverímboha. Aktivisti A sa fotia s „holinami“ z pol kilometrovej vzdialenosti, aby nebolo vidno mladé stromčeky. Aktivisti B sa fotia s tou istou plochou z dvojmetrovej vzdialenosti, aby bolo vidno mladé stromčeky. Jedni veria v „bezzásahový režim“, iní veria v „zasahovanie“. Z dvoch rôznych textov som sa s prekvapením dozvedel rovnakú teóriu o tom, čo ma na škole zle učili a čo ma vôbec neučili. Dokonca kade-tade čítam, že iba niektorí ľudia „MAJÚ PRAVDU“ a niektorí nie. 09/10/17 Michal Diviak Iné
Príbeh Pokladní z Kauflandu Obstarožná Karosa s noblesou a hrdosťou bojuje s kilometrami na nočnej diaľnici niekde v maďarských pampách. Mieri na juhovýchod. Transylvánsky expres plný dobrodružných klientov dobrodružnej cestovky. Štyridsať ľudí natiahnutých vo funkčných bielizniach podriemkava v rozpálenej plechovej krabici. S nimi štyria sprievodcovia, som jedným z nich. Noc je dusná a horúca. Ráno, na konci mučivej jazdy, vystúpime v doline riečky Riu Mare na mieste zvanom Gura Zlata. Po dvaja sprievodcovia si vezmeme po dvadsiatke klientov a vydáme sa na púť rumunskými pohoriami Retezat a Vilcan. Odkázaní len na seba, bez kontaktu s civilizáciou, len s tým, čo máme v batohoch. 09/12/16 Michal Diviak Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Rada Ako kakáte v lese? Nedávna skúsenosť v rámci akcii Čisté hory ma inšpirovala k otvoreniu tejto témy, najprv na diskusnom fóre, no myslím, že cikanie a kakanie v lese si zaslúži aj vlastný článok. Sú to úplne základné potreby, týkajúce sa každého turistu bez ohľadu na kondičku či výbavu, avšak v turistických príručkách či v návštevných poriadkoch národných parkov sa o nich nič nedozviete. Áno, odpadky je potrebné brať so sebou, ale o tom, že aj toaleťák je odpadok už všetci taktne mlčíme a väčšina si to vysvetľuje tak, že to vlastne nie je odpad. dnes Lenka Rusnáková Strava a pitie
Túra Stolové hory v Saskom Švajčiarsku V septembri sme sa vybrali do neďalekého Nemecka. Cieľom nášho trojdňového putovania bola bývalá vojenská pevnosť tesne za hranicami Česka. Terén bol nenáročný, zaujímavostí mnoho, doprava vlaková, lodná a pešia. včera Jana Hrehová Svet
VHT Furkotská dolina, Bystrá lávka a Štrbský štít Ôsmy diel zo seriálu Tatranské doliny je venovaný Furkotskej doline, ktorá ústí neďaleko Štrbského plesa a ohraničuje ju Soliskový hrebeň z východu a hrebeň Ostrej zo západu. V závere doliny sa nad ňou týči Furkotský štít, z ktorého oba hrebene vybiehajú. Veľkou ozdobou Furkotskej doliny sú dve Wahlenbergove plesá, ležiace v jej hornej časti. Vyšné Wahlenbergovo pleso v samom závere doliny je druhým najvyššie položeným plesom v Tatrách a to je aj dôvod, prečo tu robím výnimku a dolinu si neprejdem tradične hore a späť dole. 23/11/20 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sme skúšali zimné Roháče 11/03/14 12:56 11 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.95 (0.38)