Túra

Poloniny a Bieszczady z Runiny

08.05.12
Popisovaná túra vedie územím dvoch štátov, Slovenska a Poľska, pred vstupom do EÚ a do Schengenu by teda možná nebola... Myšlienka na túru vznikla spontánne iba deň predtým, a ešte večer som si nebol istý, ktoré východiskové miesto zvolím, Runinu či Novú Sedlicu, a akým smerom ju absolvujem, teda v smere či proti smeru hodinových ručičiek.

1. deň

Runina – Ďurkovec – Wetlina – Rawka – Kremenec – Kamenná lúka

Ráno je však múdrejšie večera, a keďže Runina je bližšie ako Nová Sedlica, tak svoje približovadlo odparkovávam ráno na konci obce Runina. Je najvyššie položenou obcou na Zemplíne, pričom Runinská kotlina je pre zmenu najmenšou kotlinou v Poloninách. Sprvoti idem klasicky zhruba v smere zelenej TZT, keďže však chcem ísť čo najmenej dvakrát po tej istej trase, približne v mieste, kde zelená TZT pretína lesnú asfaltku, odbočujem vpravo na lesnú zvážnicu, ktorá ma vyvedie na hrebeň Veľkého Bukovca (ešte viac vpravo po lesnej asfaltke sa nachádza pútnické miesto Tri studničky).

Na túru som sa vybral sám, hlavne preto, lebo bola narýchlo naplánovaná, ale aj preto, lebo na druhý deň bol klasický pracovný pondelok, a tak by som ťažko aj niekoho zohnal. Všetko má svoje výhody aj nevýhody, čo sa zakrátko aj potvrdilo. Len chvíľu od začiatku stúpania lesnou cestou som zažil po prvýkrát v mojom živote stretnutie s našou nádhernou šelmou – rysom. Zbadal som ho našťastie skôr ako on mňa, a tak som ho chvíľu pozoroval, ako sa ladne blíži na cestu, asi 40 m odo mňa. Hneď na to, ako bol už na lesnej ceste, si všimol aj on mňa. Zo zvedavosti dokonca urobil niekoľko krokov smerom ku mne, asi nevedel pochopiť, čo za čudo sa to nachádza na jeho trase. Až keď som pohol rukou k vrecku bundy s fotoaparátom v nádeji zvečnenia tohto jedinečného okamihu, pochopil rýchlo, s kým má do činenia, a zmizol ako tieň. Stratil sa tak rýchlo, ako sa zjavil. Nuž, ak by sme boli viacerí, takéto stretnutie by sa mi veru nepošťastilo.

Plný zážitku pokračujem ďalej, začínajúc však hundrať na všade prítomné hlboké bahno a konáre po ťažbe. Musím si dokonca umyť topánky v potoku, lebo sú úplne oblepené blatom. Postupne aj strácam vďaka nepriechodnosti niektorých úsekov „moju“ lesnú cestu, a tak na hrebeň vychádzam na inom mieste, ako som mal v pláne, a celý úsek mi trvá o dosť dlhšie ako zvyčajne. S myšlienkou na stretnutie s rysom to však ani veľmi nemrzí... Hrebeň Bukovca síce výhľady neposkytuje, ale krásny les mi to vynahradzuje. Hrebeňom kedysi viedla stará vojenská cesta, o čom možno svedčí aj stará, zhrdzavená vojenská poľná lopatka, ktorú ktosi umiestnil na spodný konár jedného zo stromov.

Pekný hrebeň ma dovedie na rozdiel od zelenej TZT priamo na vrchol Ďurkovca, kde sa začínajú krásne výhľady, hlavne v smere juhozápadnom. Vidieť Vihorlatské vrchy, Slanské vrchy, v opare dokonca aj Vysoké Tatry. Čaká ma však ešte dlhá túra, a tak po pár záberoch mojim kompaktom pokračujem smerom na Riabu skalu, to už po červenej TZT, vedúcej hraničným hrebeňom. Ešte pred samotnou Riabou skalou je poľský smerovník, od ktorého sa odpája žltá TZT vedúca na Paportnu a Jawornik. Tu sa dostávam na územie, kde dosiaľ moja noha nevkročila. Po úseku vedúcom lesom nasledujú krásne lúky Paportny, porastené čučoriedčím, s oku lahodiacimi pohľadmi na lesy maľované jesennými farbami, zvýraznené navyše aj bielou, súc pocukrované prvým snehom. Úseky lesom sú síce dlhšie ako tie lúkami, ale celkove veľmi pekná časť túry. Medzi Paportnou a Jawornikom stretávam prvýkrát na dnešnej túre ľudí. Kto iní ako Poliaci, a tak začína známy festival vzájomných pozdravov. Na Jaworniku (1021 m) sa odpájam od žltej TZT, lebo táto vedie do Wetliny - Starého Siola, avšak pokračujem do Wetliny po zelenej. Postupne čoraz rýchlejšie strácam výškové metre, trasa sa stáva kamenitou, a na svoje sklamanie zisťujem, že sa mi začínajú robiť na chodidlách otlaky. Vracať sa však určite nechcem, a tak sa snažím našlapovať opatrne, a tak schádzam k obci Wetlina. Tam míňam najprv zrejme víkendové či letné chalupy, niektoré aj s možnosťami ubytovania, v samotnej Wetline potom musím ísť asi kilometer po ceste. Vidieť v jednom dome aj sídlo pohraničiarov, čo ešte netuším, že sa s nimi stretnem potom na hraničnom hrebeni. Takmer celý čas pekne vidieť mohutné Hnatowe Berdo, to však nie je dnešným cieľom.

Netrpezlivo už vyzerám odbočku na hrebeň Dzialu, podľa mapy by niekde „tu“ už mala byť. Konečne ju zbadám, v prístrešku našťastie vyberači vstupného nie sú (je po sezóne), a konečne trochu uľavím otlakom, keďže som v lese na mäkkom podklade a stúpam hore, tak zaťaženie na chodidlá sa presúva smerom k pätám. Po nie dlhom lesnom úseku prichádzajú prvé otvorené miesta, s krásnymi výhľadmi vľavo na hrebeň polonín Wetlinskej i Caryńskej, vpravo na „náš“ pohraničný hrebeň Polonín. Premávka sa trochu zhusťuje, to sa Poliaci vracajú z Malej či Veľkej Rawky. Z jednej odpočívajúcej skupinky Poliak prejaví záujem o moju karimatku (srandista, či mu ju „nedám“, až potom, či „nepredám“), ale keďže nepristúpil na výmenný obchod za ich najkrajšiu „kobietu“, z obchodu zišlo.

Čím viac sa blížim k Malej Rawke, hrebeň je stále krajší, a tak vôbec neľutujem, že som si vybral túto trasu. Na Malej Rawke už panuje riadna zima, 10 - 15 cm snehu a studený silný vietor, na polovicu októbra celkom dosť. Turistov je tu najviac, a podľa nich nie je žiadne voľné miesto na horskej chate Bacówka pod Mala Rawka, ktorá sa nachádza pod ňou cca 10 - 15 minút chôdze. Síce viem, že so spacákom a bez nároku na posteľ by ma tam nechali prespať, ale do zotmenia sú ešte cca tri hodiny, a tak sa poberám ďalej. Takmer stále fotím, už si pripadám ako Japonec, a tak tempo nemám celkove nejaké rýchle. Z Malej Rawky pokračujem na Veľkú Rawku, zovšadiaľ sú krásne výhľady na všetky strany, hlavne sa zameriavam na Tarnicu a potom aj na ukrajinskú časť Polonín. Prsty rúk už riadne mrznú, slnko klesá stále akosi rýchlejšie, a tak musím napriek krásnym výhľadom ďalej. Veď tu snáď ešte nie raz zavítam, lebo to ozaj stojí za to.

Smerujem teda na Kremenec, a už po poľsko-ukrajinskej hranici sa postupne dostávam na našu hranicu, na náš najvýchodnejší bod, kde sa stretávajú hranice troch krajín – Slovenska, Poľska a Ukrajiny, a ktorý vyznačuje trojhraničný pomník z roku 1999. Na tomto úseku už stretávam iba jednu mladú poľskú dvojicu, avšak na Kremenci (aj som sa trochu potešil) vidím znova turistu, s veľkým batohom. Po krátkom rozhovore zisťujem, že je to po dlhej dobe znova krajan, a že má namierené dokonca aj rovnakým smerom. Tak už sám nepôjdem... Do zotmenia už je ozaj blízko, na Kremenci to nie je celkom vhodné miesto na bivak, a tak rýchlo pokračujeme na Kamennú lúku, kde prichádzame bezprostredne so západom slnka. Už ani nefotím, lebo môj lacný kompakt západy slnka nezvláda. Najbližšie oficiálne táborisko je až za Čierťažou, a to sa nám potme ísť nechce. Nový spoluputujúci si rozkladá stan, ja iba karimatku, popri jedení rozprávame. „Kolega“ je tu prvýkrát, plánuje ísť po hranici až do Paloty a tak spomínam moje viaceré putovania tou istou trasou (zaujímavé, že nikdy to nebolo klasicky pešo - prvýkrát na bicykli, potom na bežkách, neskôr na skialpoch). Takíto ľudia majú spoločných tém viac než dosť, ale to už každý pozná...

2. deň

Kamenná lúka – Čierťaž – Borsuk – Čolo – Riaba skala – Ďurkovec – Sedlo pod Ďurkovcom - Runina

Ráno prichádza takisto ako deň predtým s krásnym počasím, výhľady z druhého najvyššieho vrchu Polonín nie sú síce kruhové, ale na Veľkú Rawku a hlavne Novosedlickú či ukrajinskú Stužickú kotlinu stoja za to. Zase dlho fotím, striedavo sa rozprávame i raňajkujeme, až počujeme nejaké hlasy. To prichádzajú na Kamennú lúku poľskí pohraničiari, slušne pýtajú naše doklady. Tiež zaujímavé, turistika v pracovnom čase a ešte aj slušne zaplatená.

Kolega sa ešte zdrží so sušením a skladaním stanu, a tak nakoniec nečakám a vydávam sa na ďalšiu časť túry sám. Už mi nie je tak veselo, nohy trochu bolia, túto časť trasy už poznám dobre, a hlavne, ten známy pocit, keď ste už prakticky pred cieľom a na tie ďalšie ciele ešte nemyslíte.

Postupne míňam mohylu sovietskeho vojaka P. A. Gladyša, ktorý údajne zahynul na poľskej strane, ale jeho želaním bolo, aby ho pochovali na slovenskej, potom Čierťaž, kde sa do polovice 19. storočia stretávali hranice Zemplínskej a Užskej župy s Haličou. V sedle pod Čierťažou skontrolujem prístrešok na bivak, síce stojí v poriadku, ale v štíte pod strechou chýbajú dosky. Miesto je provizórne vyplnené čačinou, chýbajú však aj vchodové dvere, a tak v zime tam určite nafúka množstvo snehu. Ako protiklad pôsobí oproti na poľskej strane nový prístrešok, skutočne solídny a pevný. Nie je však určený na prespanie, iba na odpočinok a ukrytie pred dažďom. Podľa infotabule ho vybudovala správa BPN (Biescczadski Park Narodowy). Neteší ma nasledujúce stúpanie na Borsuk a hlavne na Čelo (Čolo / Czolo), vždy mi pripadá najviac ubíjajúce na tejto trase. Snažím sa na to nemyslieť, radšej si vybavujem, že v sedle pod Borsukom končí takzvaná Maďarská cesta (keď táto časť patrila Horthyovskému Maďarsku). Jej pokračovanie do Wetliny však dokončené nebolo. Na Borsuku na poľskej strane sa nachádza hraničný stĺp z obdobia medzi vojnami, kedy sme časť územia odstúpili Poľsku. Ako vidieť, zmeny „pánov“ tu boli časté.

Po dlhom úseku bez výhľadov konečne prichádzam na Bungulské lúky v sedle medzi Čelom a Riabou skalou, odkiaľ pekne vidieť stenu Riabej skaly. Na lúke pod Riabou skalou vidím presne taký istý nový poľský prístrešok ako bol v sedle pod Čierťažou.

Z Riabej skaly sú krásne 180° výhľady, nechýba na tabuli schéma – ružica toho, čo odtiaľ vidieť. Slnko je však práve takmer najvyššie a oproti, fotí sa to zle, lepšie je to vidieť na vlastné oči. Z vyhliadky Riabej skaly pokračujem na miesto, kde som odbočil deň predtým po žltej do Poľska a chvíľu idem tou istou trasou, aby som sa dostal na Ďurkovec. Znova sú krásne výhľady, síce v protisvetle a v opare, ale stále vidieť aj Tatry. Schádzam na rozdiel od včerajška do sedla pod Ďurkovcom, kde sa zapíšem do „vrcholovej“ knihy (dva týždne žiadny zápis) a po krátkom občerstvení pokračujem po zelenej až dole do Runiny, kde pri včera odparkovanom približovadle popisovaná túra končí.

Záver

Stačí sa pozrieť do mapy, a zistíte, že podobných okruhov sa dá vymyslieť viac. Vlastne, nestačí sa pozrieť do mapy. Treba tam ísť. Určite neoľutujete.

Zaujímavé odkazy

TwojeBieszczady.pl – komplexná poľská stránka o Bieszczadoch
Národný park Poloniny – na webovej stránke Štátnej ochrany prírody SR

Fórum 13 príspevkov
Poloniny a Bieszczady z Runiny 30/08/12 19:44 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Skialp Zimná Vihorlatská osmička II. Možností túr vo Vihorlatských vrchoch po značených trasách veľa niet, preto je najlepšie skombinovať vyznačený úsek s niektorým z tých, na ktorých vyznačenie sa „zabudlo“. Hlavne, ak tam chodíte častejšie a nechcete opakovať donekonečna rovnaké trasy. 04/03/15 Alexander Daňo Vihorlatské vrchy
Túra Makovica - okruh z Juskovej Vole Slanské vrchy sa snažím navštíviť aspoň raz za rok. A pokiaľ to len trochu ide, naplánujem si vždy niečo nové. Tentoraz ma pri pohľade do mapy zaujala možnosť okruhu s východiskom v Juskovej Voli. Túto obec som zatiaľ pri turistickej príležitosti nenavštívil, ak vôbec. 08/12/14 Alexander Daňo Slanské vrchy
Túra Bachureň z Lipoviec v zime-nezime Asi každý z nás rád spoznáva miesta, kde dosiaľ nebol. Nie som výnimkou, preto som sa rád pridal k nápadu navštíviť jedno z najmenších pohorí – Bachureň. Síce v netypicky zimnom počasí, keď bolo zbytočné brať či už snežnice, nebodaj lyže, ale zato počas pekného slnečného dňa. 02/03/14 Alexander Daňo Branisko, Šariš
Najnovšie články na titulke
 
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. dnes Pavol Timko Tribeč
Túra Javorinkou k hrebeňu Malej Magury Pekné počasie Mariánskeho leta mi spôsobilo alergické svrbenie piat. Jediným medikamentom bola možnosť to rozchodiť. Ordinujem si dva juhovýchodné podcelky Strážovských vrchov. Prechod hrebeňom Javorinky a prejdenie hrebeňa Malej Magury, ktoré lemujú v poloblúku severozápadný kraj hornej, Pravnianskej, časti Hornonitrianskej kotliny. včera Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. 19/10/19 Miroslav Svítek Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Poloniny a Bieszczady z Runiny 30/08/12 19:44 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Poloniny: Bukovské vrchy a Bieszczady (NP Poloniny a Bieszczadski Park Narodowy)
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1307 m n. m.
    • min: 560 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2331 m
    • klesanie: 2331 m
  • Vzdialenosť
    • 42 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 16.10.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 49.0731 ° SŠ
      dĺžka: 22.4051 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.0731 ° SŠ
      dĺžka: 22.4051 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.088 ° SŠ
      dĺžka: 22.50218 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • útulňa pod Čierťažou
  • Voda
    • sedlo pod Ďurkovcom, Wetlina, pod Kremencom, sedlo pod Čierťažou
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Snina (vlak, bus) - Runina (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.81 (0.23)