Túra

Slasti a strasti malofatranskej inverzie

22.02.13
V minulosti som si s kamarátmi z Hikingu prešiel v zime časť hrebeňa Krivánskej Malej Fatry, a síce od Chlebu po Suchý. Bol to skvelý zážitok, a preto som túžil absolvovať aj zvyšnú časť. Odhodlal som sa na to sám v decembri 2010. Lenže veľké množstvo snehu a mimoriadne nepriaznivé počasie ma zastavili hneď v úvode na Chlebe. Tento sen mi však neschádzal z mysle a po roku som sa rozhodol vrátiť na miesto činu. Bolo menej snehu a aj počasie malo byť priaznivejšie, vraj inverzné. O úspechu som nepochyboval. Ale...

Trasa

Šútovo – Zajacová – Chata pod Chlebom – Chleb – Poludňový grúň – Chata na Grúni – Poludňový grúň – Stoh – Lúka pod Žobrákom – Stoh – Poludňový grúň – Chata na Grúni – Štefanová

Prvý deň: Cesta za vysnívanou inverziou

Najlepší prístup do Krivánskej Fatry mám z juhu, a preto som si za začiatok vybral železničnú zastávku Šútovo. Najprv kráčam popri rušnej hlavnej ceste, z ktorej našťastie po chvíli uhýbam do bočnej dolinky, vedúcej do Šútova. Dedinou len prejdem a zelená značka ma ďalej vedie okrajom lesa, lúčkami a aj lesom až na rázcestie Zajacová. Aby som sa vyjadril k počasiu, tak je zamračené a dosť nevľúdne, no cítim inverziu, takže sa nijako nestresujem.

Na Zajacovej začína pravé stúpanie. Cesta najprv vedie dolinkou nad potokom a po čase uhýba vpravo. V okamihu, keď sa na chvíľu narovná, ju zelená značka opúšťa a začína stúpať chodníčkom pomedzi stromy až na začiatok bývalej zjazdovky zvanej Generál. Ak bol doteraz terén strmý, tak teraz začína byť veľmi strmý. Moje tempo sa spomaľuje. Navyše sa ponáram do hustej hmly. Vďaka nej sa na stromoch drží sneh a tie sú tak krajšie. Keď toho začínam mať už dosť, hmla redne a takpovediac sa vynáram nad hladinu. K Chate pod Chlebom dorážam so slnkom v chrbte a sadám na lavičku. Vyberám čosi pod zub a vychutnávam nádherné výhľady. Okolo sa to hemží turistami i lyžiarmi.

Ešte sa trochu pohrám s miestnym psom, ktorý očividne rád aportuje, a keď hmla začína pohlcovať aj okolie chaty, je najvyšší čas pobrať sa ďalej. Pokračujem zelenou smer Snilovské sedlo, ale keďže cezeň je to zachádzka, tak to na vhodnom mieste strihnem vpravo na hrebeň po zimnej ceste. Po pár metroch príjemnej snežnicovačky (nasadil som ich na chate) sa ocitám na červenej hrebeňovke. A som nadšený. Čo nadšený, padá mi sánka. Turiec i Kysuce sú zaliate inverznou oblačnosťou, ktorá vyzerá ako perinka. Iný svet. Jediné, čo ma škrie - zaliaty je i hrebeň Stien, kde plánujem fotiť západ slnka. Ale to sa hádam ešte napraví. Pomaly postupujem na vrchol Chlebu, niet sa kam náhliť.

A som tu, vyššie to už na tejto túre nepôjde, výška 1646 m. Je tu klasická tlačenka, ale dnes sa nečudujem a neprekáža mi to. Všetci fotia ako japonskí turisti, ja tiež. Ale tento pohľad pre bohov si to zaslúži. Zhmotnilo sa totiž počasie, ktoré bolo len v mojich najtajnejších nesplniteľných snoch. Z mora inverzie vytŕčajú len malofatranskí velikáni, samotár Veľký Choč, Nízke Tatry i Tatry Západné a v diaľke i Babia hora a Pilsko. Veľká Fatra to však iba tak líže, je to tam tesné. Nič však netrvá večne, a preto tento vrcholový ruch zanechávam a púšťam sa hrebeňom cez Hromové na Južný vrchol Stien. Nechcem to nijako oklamať a kráčam striktne po hrebeni. Mám tak pohľady na všetky strany. Míňa ma pár turistov, medzi ktorými, ako som sa neskôr dozvedel, bol aj hikingáč Zdeno Vasilišin. Na dlhšiu chvíľu to odstavujem na Južnom vrchole Stien (1572 m).

Malofatranská prechádzka nad oblakmi

Čas mám dobrý, a preto si to potrebujem znova v kľude vychutnať. Okrem už opísaných výhľadov ma teraz najviac uchvacuje pohľad na blízky Stoh a Veľký Rozsutec. Sú až v neuveriteľne nádhernom objatí oblačnosti a trčia im len vrcholky. Ale aj blízky Úplaz vyčnievajúci sťa polostrov si žiada pozornosť. No, a v neposlednom rade hrebeň Stien. Ten už totiž svoj boj vyhral a pôsobí ako skutočná stena. Oblačnosť vo Vrátnej doline už klesla nižšie, kdežto na šútovskej strane sa drží v jeho úrovni. Cez hrebeň sa preleje len občas malý chuchvalec. Jednoducho rozprávka. No jedna vec mi predsa robí vrásky na čele. Hrebeň Žobráka, ktorým chcem zajtra zostupovať, je tiež pod mrakmi a z tohto dedukujem hmlu a možné orientačné problémy. A okrem toho sa budem musieť vzdať aj výhľadov. No do zajtrajška času dosť, a preto radšej vykročím vpred.

Pomaly klesám do sedla v Stenách a vychutnávam si absolútny pokoj, lebo hrebeň sa už vyprázdnil. V kotli pod Stohom to vrie, inverzia pozvoľna klesá a som úplne očarený. Znenazdajky sa cezo mňa prevalí jeden chuchvalec a po ňom sa objaví moje prvé dnešné vidmo. Krátke, ale nádherné. Zo sedla už stúpam s ďalším vidmom po pravici, tentokrát trvajúcim zhruba 10 minút v kuse. Opäť ma na chvíľu obklopí hmla, a potom len tesne stihnem odfotiť slnko, zapadajúce za Veľký Kriváň. Dorážam na Severný vrchol Stien (1535 m), kde sú traja Česi, idúci opačným smerom. Vymieňame si dojmy a navzájom sa fotíme. Posledné svetlo sa ešte dotýka vrcholov Stohu, Rozsutca a vzdialených Tatier. Oblačnosť sa upokojuje a krajina chytá fialový odtieň.

Na Poludňovom grúni sa ešte naposledy rozhliadam a zostup tak zámerne odďaľujem. Veď odísť z tohto neba je naozaj veľmi ťažké. Vďaka podmienkam to bol bez pochýb jeden z mojich najkrajších dní na horách. Nakoniec sa na ten nepríjemne strmý zostup na Chatu na Grúni predsa odhodlávam. Idem pomaly okrajom lesa, lebo terén je šmykľavý a som opäť v hustej hmle. Po hodnej chvíli konečne stojím pred chatou. Vojdem dnu, zahlásim sa a po ubytovaní sa navečeriam. Najprv ešte triedim dojmy z dnešného dňa, ale keď ma začína premáhať únava, spokojne zaspávam.

Druhý deň: Z ostrova na ostrov

Ráno som hneď nachystaný a po raňajkách všetko vyplácam a lúčim sa s chatou. Vonku robím ešte jedno dokumentačné foto, a potom už zrak upriem na odpornú strechu alias svah Poludňového grúňa. Stráca sa až kdesi v oblakoch, takže inverzia pokračuje. No takmer 500 výškových metrov hneď zrána bude ako poriadna facka, ktorá ma zaručene preberie. Spolu so mnou stúpa i jedna dvojica a skialpinista, ktorý sa po čase spúšťa naspäť. Kvalitne sa zohrievam, preto mi neprekáža ani mrazivá hmla, do ktorej sa neskôr dostávam. Keď je to už naozaj hnusne strmé, tak našťastie dorážam na vrchol. No žiadny pocit víťazstva sa nedostavuje, lebo som stále v mlieku. Ale čosi mi hovorí, že stačí len kúsok a tak vybieham na Severný vrchol Stien. A je to.

Môj šiesty zmysel ma opäť nesklamal a znova sa vynáram v nebi s ďalším vidmom v pätách. Nemám slov a tak sa len rozhliadam. Opäť trčí len to najvyššie, čo Slovensko má. Čiže Tatry všetkých druhov, Veľký Choč i Babia hora. Pilsko a Veľká Fatra zas len tak nesmelo kukajú. A samozrejme moja Krivánska Fatra. Horná hranica inverzie je však na niektorých miestach vyššie, než včera večer, lebo sa prevaľuje aj cez Snilovské sedlo či sedlo v Stenách a z Veľkého Rozsutca i Stohu trčia ozaj len drobnosti. No som tu v pohode, hoc tiež len tesne. Práve preto je sledovanie hier prírody veľmi silným zážitkom. Najradšej by som tu sedel do večera, ale ľudí pribúda a preto sa rozhodujem premiestniť sa na ostrov Stoh.

Zas a znova tak šliapem v hustej hmle hrebeňom do Stohového sedla. Počas pozvoľného klesania stretávam len trojicu turistov, idúcich opačným smerom. Keďže sa mi neotvárajú žiadne výhľady a je tu aj slušná zima, nemám dôvody sa zdržiavať. Rovno tak začínam hltať kvalitné 400-metrové stúpanie. Neviem sa už dočkať, kedy sa opäť vynorím. Spočiatku to ide pomaly, ale keď sa zasa ocitnem vo svete slnka, vykračujem hneď ľahšie. A aby som nezabudol, znova sa zjavuje vidmo, už ani neviem koľké. Výstup však začína byť akýsi zdĺhavý a nekonečný. Na severnom svahu v závetrí obeduje trojica ľudí, ktorí sú skvelou mierkou famóznemu Rozsutcu. To sa jednoducho nedá nefotiť. Krátko na to sa dotýkam vrcholového rázcestníka (1608 m).

Keďže ľudia po čase odchádzajú, ocitám sa na ostrove sám. Výhľad na vzdialené hory je stále rovnaký. Zmenil sa však uhol pohľadu na blízke kusy malofatranskej pevniny. Krivánsky hrebeň nemá chybu, no Veľký Rozsutec sťa ozrutné bralo vznášajúce sa na vlnách je skutočne strhujúci. Neviem sa ho nabažiť. Je čas obeda, a preto sa utiahnem pod vrchol do závetria. Ako jem, všímam si, že inverzia trochu klesla a na chrbte od sedla Medziholie registrujem pohyb. Ešte pár SMS-iek a keď ma začína kváriť zima, opäť stepujem na slnkom zaliatom vrchole. Doráža i skupinka turistov, no príliš sa tu nezdržujú. Aj mne už myšlienky skĺzavajú na odchod, lebo som tu už vyše 1,5 hodiny. „Ale chce sa mi?“ pýtam sa sám seba.

Čas však doslova cvála, a preto nemám na výber. Na zostup som si vybral netradičnú trasu cez Žobrák. Aké typické pre mňa, no teraz je hlavným dôvodom lepšia dopravná dostupnosť Kraľovian než napr. údolia Oravy. Hoc je to ďaleko, do odchodu sa nehrniem. Slnko už výrazne kleslo a začalo tieňovať mraky, ktoré ešte len teraz vyzerajú ako naozajstné rozbúrené more. A zasnežená Krivánska Fatra ako plávajúci kus antarktického ľadovca. Hrebeň Žobráka je obtekaný rýchlo sa valiacou oblačnosťou, tvoriacou akoby vodopád. Mám pocit, že keď tam zostúpim, tak ma to strhne a utopím sa. Jednoducho neuveriteľne podmanivé divadlo prírody, ktoré by som najradšej sledoval až do skonania sveta.

Problémy začínajú

Naposledy mrknem na strážne veže Oravy i Rozsutec a krátko pred trištvrte na tri strácam prvé metre. Nie je veľa snehu, tak na tomto južnom svahu výrazne trčí tráva. Nevidím však žiadnu líniu chodníka, tobôž značky a preto len kolmo klesám. Posledný raz sa rozhliadnem po ostrovoch i modrej oblohe a zakrátko sa strácam v hmle. A som hneď v tvrdej realite. Zostup sa skončil, stojím na lúke, kde snehu už riadne pribudlo (asi 40 cm prepadávajúceho sa), no snežnice zatiaľ nenasadzujem. Predomnou zasnežená hradba smrekového lesa a žiadny záchytný bod. „A teraz kam?“ preletí mi mysľou.

Po dlhšom hľadaní nachádzam na jednom solitérnom smreku zelenú značku. Lenže o ďalšom smerovaní trasy mi prakticky nič nenapovedá. A tak stojím a mne dochádza, že sa opäť potvrdzuje starý známy fakt: zelená značka ma proste neznáša, lebo na nej stále blúdim. Neviem, čím to je, ale je to už rokmi overené. Nakoniec sa rozhodujem strihnúť to jemne vpravo. V zasneženej smrečine sa mi podarí predsa nájsť i značku, no nie je to víťazstvo, pretože ju vzápätí hneď strácam. Nijako mi nepomáha ani fakt, že som tadiaľto kráčal v jeseni 2005, lebo mám pocit, že to tu vyzerá úplne inak. A znova stojím na lúke a znova bez značky.

Naplno zapínam svoj orientačný zmysel, skúsenosti, odhad, veď predsa nie som žiadny zelenáč. Lenže toto je už ozajstný extrém. Naveľa sa prebíjam cez túto lúčku i ďalší úsek zasneženého lesa. V správnosti môjho postupu ma občas utvrdí nejaká značka. Lenže ide to veľmi pomaly a čas beží. Ocitám sa na ďalšej lúke a tu už mám fakt problém. Najprv to skúšam priamo, vraciam sa a potom vľavo a opäť sa vraciam. Začínam byť v koncoch. Je mi jasné, že plánovaný vlak v Kraľovanoch nestíham, ale upokojujem sa tým, že pôjde snáď ďalší. Mozog odmieta prijať najrozumnejšiu myšlienku, ktorou je návrat na chatu. Prišiel by som tak predsa domov o deň neskôr, a to by bol vážny precedens. Doterajšie čiastkové úspechy v postupe ma stále utvrdzujú v tom, že to dám.

Nakoniec sa touto lúkou a ďalším lesom prehryziem na akúsi velikánsku lúku. Stále sa nepochopiteľne bez snežníc brodím po kolená jej pravým okrajom, až dorážam k zvažujúcemu sa polomu. Prebehne mi mráz po chrbte, lebo viem, že to nie je správny smer. Uhnem vľavo späť na lúku a už mi je konečne jasné, kde som. Na lúke pod Žobrákom (1308 m), ktorý sa dvíha predo mnou. Je zhruba štvrť na päť a až teraz si začínam uvedomovať, v akých veľkých problémoch som. Prejavuje sa to aj na mojej psychike, lebo začínam mať ozajstný strach, ako sa z tejto situácie dostanem. Slnko malo zapadnúť pred pol hodinou a na viditeľnosti je to už poznať, lebo k hmle sa pridáva tma. Viem, že by som našiel značku v tom snehovom lese Žobráka, ale oveľa rýchlejšie by som ju stratil. Je mi jasné že do Kraľovian sa tadiaľ už dnes nedostanem. A preto rozmýšľam nad ďalšími možnosťami.

Mohol by som zísť do Šútovskej doliny alebo Bystričky a tak sa dostať do civilizácie. No to by nebolo riešenie, pretože by som aj tak už nestihol žiadny spoj. Okrem toho mi zdravý rozum hovorí, že púšťať sa v týchto podmienkach do ťažkého neznámeho terénu mimo značky by bolo to najhoršie. Ak by sa mi tam niečo stalo, prípadná záchrana by bola značne problematická. A bojím sa i známeho šútovského skalného amfiteátra, ktorý by som v tejto tme nemal šancu uvidieť. A tak mi definitívne dochádza, že mám len jedinú možnosť. Návrat na Chatu na Grúni po vlastných stopách!

Nočný návrat plný strastí

Lenže to sa ľahko povie, keďže som už dosť fyzicky vyčerpaný a psychická stránka situácie hrá tiež svoju rolu. Skutočne nie je priestor na žarty. No nemám na výber, a preto balím foťák a konečne obúvam snežnice. Viem, že návrat bude mimoriadne ťažký, ale poviem si, že sa o to pokúsim sám a až keď to skutočne nepôjde, zavolám na horskú službu. Ďalej som sa rozhodol rozdeliť si trasu na 4 úseky a vždy sa budem sústreďovať len na ten najbližší. Sú to: Stoh; Stohové sedlo; Poludňový grúň a Chata na Grúni. Každý bude niečím špecifický, no najviac sa obávam tretieho. Je pol piatej, keď vyrážam.

Spočiatku to ide celkom dobre, lebo aj napriek tme stopy ešte dokážem rozoznať. A v snežniciach sa mi kráča predsa len ľahšie, neviem, prečo som si ich nedal skôr. Prechádzam cez všetky lesy a lúky a problém mám našťastie iba na jednej z nich, kde som mal narobených viac stôp a správny smer mi nebol úplne jasný. Ku koncu to je už dosť zdĺhavé a nepríjemné, lebo začína hrýzť aj poriadne mrazivý vietor. Na poslednej lúke si musím oddýchnuť, pretože ma čaká odstrašujúce cca 300-metrové stúpanie na vrchol. Ide to veľmi pomaly. Po každom treťom kroku stojím a zhlboka dýcham. Viac ich spraviť nedokážem, lebo fyzicky si siaham naozaj hlboko. Po dlhom čase sa však dostávam nad hmlu a neskôr opäť stojím na vrchole Stohu.

Ale na zdržiavanie nemám čas, hoc výhľad je fantastický. Inverzia trochu klesla a pod ňou vidím svetlá miest a dedín, pripomínajúce rozžeravenú pahrebu. Nad hlavou všetky hviezdy. No od vyčerpania som značne apatický a nedokážem si to dôkladne vychutnať. Po 5-tich minútach preto začínam klesať. Navonok je toto ľahší úsek, ale aj tu si musím dávať pozor. Som totiž taký vyčerpaný, že ledva stojím na nohách a ľahko by som mohol spadnúť. Až stojím v mieste, kde sa odpája žltá značka do traverzu Stohu. Je tu závetrie a potrebujem zavolať na chatu, že znova prídem, aby o mne vedeli. Kvôli slabej batérii v mobile sa mi to podarí tesne vysvetliť až na druhýkrát.

Schádzam kúsok nižšie a som v Stohovom sedle. Čaká ma najobávanejší úsek. Opäť som totiž pod inverziou a v kombinácii s tmou prakticky nič nevidím. Je to také zlé, že keď stojím vzpriamene, tak si vôbec nevidím na topánky a neviem rozoznať, či stojím na stopách na chodníku. Tie sú pre mňa kľúčové, lebo tyčové značenie je v týchto podmienkach bezpredmetné. Preto kráčam opatrne v predklone s hlavou asi pol metra nad zemou a čelovkou s blikajúcou kontrolkou batérií si osvetľujem stopy. Želám si len jediné, aby to čelovka ešte vydržala, lebo potom to bude ozajstný problém. Aby som nezabudol, tak z Vrátnej do Šútovskej doliny fučí poriadny severák a z pravej strany mám na sebe aj na batohu všetko namrznuté a vyzerám ako polárnik. Som však dobre oblečený a zimu nepociťujem. Konečne po čase opúšťam temné hmlové územie a posledné metre na Poludňový grúň sú už len chuťovkou.

Už verím, že to dokážem. Blízkosť chaty mi do tela viala nové sily, a preto sa tu chvíľu zdržiavam. Hory trčiace z inverzie sú v tomto hviezdnatom svetle prekrásne a musím si to dokonale vychutnať, lebo zajtra ma čaká už len zostup. Predsa sa však otáčam a opatrne začínam klesať strminou. Krok za krokom opäť v hustej hmle zrazu pred sebou vidím akési svetielko. Zisťujem, že je to snežné delo a tak postupujem od jedného k druhému. Uľahčuje to totiž orientáciu. A zrazu brzdím pri Chate na Grúni. Napätie zo mňa opadá, som šťastný až natoľko, že je to ťažko opísateľné. Zistil som, že celý návrat mi trval vyše 4 hodiny. Štyri nekonečné hodiny. Vchádzam do tepla a hlásim sa pri pulte. Potom sa skladám v izbe s ďalšími nocľažníkmi. Na stene chaty nachádzam odchody autobusov zo Štefanovej a po telefonáte domov, v ktorom zľahka objasním situáciu, už len totálne vyčerpaný od únavy rýchlo zaspávam.

Tretí deň: Najkratšou cestou do civilizácie

Po raňajkách a zaplatení sa lúčim s chatou opäť, tentoraz však definitívne. Hore sú zasa mraky a viem, že inverzia stále trvá. Och, musí to byť nádherné. Nič ale nenechávam na náhodu a klesám modrou značkou do Štefanovej. Chodník je šmykľavý a kráčam tak opatrne. No výškové metre strácam rýchlo a v rekordnom čase vybieham na veľkom parkovisku s autobusovou zastávkou. Nefotím už od včerajšieho návratu, ale vlastne ani niet čo. Zakrátko prichádza autobus a cesta domov sa môže začať.

Záver

Jedna z mojich najvýnimočnejších túr sa šťastne skončila. Inverzné počasie bolo naozaj fantastické a ťažko opakovateľné. Bol som v správnom čase na správnych miestach. Čo sa týka problémov, tak dodnes (január 2013) je to najťažšia situácia, akú som v horách zažil. Ale vzhľadom na to, do akých lokalít a sám chodím, to raz muselo prísť. Keďže to dobre dopadlo, bola to v konečnom dôsledku prínosná túra, lebo som získal cenné skúsenosti. Zistil som napr., že moje orientačné zmysly dobre fungujú aj v ťažkých podmienkach, keďže som sa dostal až pod Žobrák. A že som sa neotočil skôr? Je to dôsledok samotárstva, keďže človek je konfrontovaný len so svojim názorom, o ktorom si myslí, že je správny. Nie je tam nikto, kto by vám včas povedal, že je to hlúposť a treba sa vrátiť. A tak vám trvá dlhšie, kým pochopíte, čo je správne rozhodnutie. Je preto na každom z nás, či sa rozhodneme chodiť po horách sami, alebo nie. Avšak raz som niekde čítal, že skúsenosti sa nedajú kúpiť, iba získať! A aj takto ich získavam.

Túra sa uskutočnila 27. – 29. 12. 2011

Fórum 64 príspevkov
Slasti a strasti malofatranskej inverzie 05/08/13 22:51 64 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Lysca na Kľak - jarná samota vo Veľkej Fatre Po prechode liptovského hrebeňa Veľkej Fatry ma prirodzene zaujímal aj jeho sused, divoký, menej chodený turčiansky. Jeho časť od Borišova po Malý Lysec som si kedysi prešiel s kamarátmi, ale severnejšie sme sa vtedy nedostali. Keď som si v máji študoval mapy, veľkofatranské lesy a ich jarná krása ma k sebe zasa akosi pritiahli. Nemám síce dosť času na kompletnú hrebeňovku, ale na prejdenie ďalšieho úseku to stačiť bude. Počasie hlásia ideálne a teším sa, čo mi putovanie pre mňa doposiaľ neznámym krajom prinesie. 25/08/19 Martin Baniari Veľká Fatra a Choč
Túra Ráztocká hoľa - stretnutie s vlkom Začiatok leta sa niesol v horúcom duchu a aj v relatívne peknom slnečnom počasí. Mám tak možnosť prespať aj vo väčšej nadmorskej výške bez toho, aby som drkotal zubami. Bol by hriech nevyužiť príležitosť, a preto zostáva zodpovedať len otázku, kam sa vydať. V práci mám však len krátke voľno a do úvahy pripadajú iba blízke končiny. Po chvíli štúdia máp sa rozhodujem opäť oprášiť jeden z dávnejších plánov. Je ním prechod bočného hrebeňa medzi Košariskom a Ráztockou hoľou v Nízkych Tatrách. S nadšením sa tak vydávam do svojich obľúbených tichých končín hôr. 27/08/17 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Skalka - stretnutie s medveďom Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami. 14/08/16 Martin Baniari Nízke Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Správa Hrebeň Nízkych Tatier priechodný bez obmedzení Začiatok septembra sa niesol v znamení prerezávania turistických chodníkov, tentokrát sme vybrali frekventované úseky v oblasti Štefánikovej chaty pod Ďumbierom a Čertovicou. Akciu každoročne organizuje športový klub PARBAT, posledné roky sa k nemu pridávajú dobrovoľníci z Horskej služby Nízke Tatry juh a OZ Horské spoločenstvo, ktoré pôsobí v oblasti Čertovice a Andrejcovej. dnes Marek Šurina Správy
Túra Agraš – okruh z Novej Bane Už som písala o pamiatkach na stredoveké banské diela v okolí obce Brehy v Štiavnických vrchoch. Vtedy sme navštívili banskú oblasť Slosberg nad dolinou Obecného potoka pod vrchom Chlm. Teraz sme sa rozhodli preskúmať dolinu Liešňanského potoka a pamiatky na banskú činnosť pod vrchom Agraš. Tu sa dolovalo na žile Gottes Gabe, čo je najzápadnejšia žilná štruktúra Pukaneckého rudného ložiska. dnes Danka Tomášiková Štiavnické vrchy
Túra Spišské Bystré – náučné chodníky Predstavíme si dva miestne náučné chodníky, ktoré by sme momentálne márne hľadali v mapových podkladoch rôznych výrobcov. A práve táto skutočnosť je jedným z dôvodov, ktorý nás sem priťahuje. Máme sľúbené pieskovcové útvary, zdokumentovanú banícku a partizánsku históriu, a hlavne malebné výhľady na okolie Kozích chrbtov. včera Roman Matkovčík Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Slasti a strasti malofatranskej inverzie 05/08/13 22:51 64 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra - Krivánska časť (Národný park Malá Fatra)
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1646 m n. m.
    • min: 427 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3019 m
    • klesanie: 2821 m
  • Vzdialenosť
    • 32 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 27.12.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 49.14308 ° SŠ
      dĺžka: 19.09062 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.23287 ° SŠ
      dĺžka: 19.06234 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.21941 ° SŠ
      dĺžka: 19.05385 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Chata na Grúni
  • Voda
    • Chata pod Chlebom, Chata na Grúni
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Vrútky (vlak, bus) - Šútovo (vlak, bus)
      Štefanová (bus) - Žilina (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.01 (0.36)