Túra

Dienko, ratrak, turistika a pár poldeci

24.03.13
Takmer trojdňové podujatie v lone zasneženej veľkofatranskej prírody pod Rakytovom. Dalo by sa povedať, že to bola zaťažkávajúca skúška alebo predkolaudácia či inšpekcia Hikingáčov na oživenej Chate Limba, ktorá bude od roku 2013 slúžiť všetkým okoloidúcim turistom, skialpinistom, snežničiarom a milovníkom prírody a hôr. V skratke, išlo o vynesenie tabule s názvom chaty a vecí okolo nej dejúcich sa.

Trasa

Liptovské Revúce, horáreň Teplô - Prielom Teplého potoka – Chata Limba – Severné Rakytovské sedlo – Rakytov – Severné Rakytovské sedlo – Chata Limba - Prielom Teplého potoka – horáreň Teplô

Prvý deň

Oficiality a formality (lebo to muši buc)

Rado: Začiatku tejto veľkofatranskej akcie dodal punc sviatočnosti Peter, ktorý ma na ružomberskej autobusovej stanici oficiálne privítal výkrikom „Nazdar, bratu“, dvojlitrovou fľašou červeného sudového vína a oficiálnou zahajovacou rečou, vzbudzujúcou pozornosť okolostojacich. Po odzátkovaní som neodhadol poctivosť naplnenia fľaše a v momente som pokrstil nielen našu akciu, ale aj rukáv a ušliapaný sneh nástupišťa č. 15.

Hodinu pred zotmením sme s Petrom zastali pred chatou v Liptovských Revúcach, kde sme mali tú noc prespať. Oddeľovala nás od nej neveľká, ale vysoká snehová bariéra. Vyzbrojení lopatami i jablkovicou sme sa zanedlho prepracovali k vchodovým dverám. Po tom, čo sme zakúrili a naznášali dostatok dreva na noc, vyrazili sme za poznávaním miestneho folklóru do blízkej krčmy. Pobesedovali sme, vyriešili nutnú logistiku so zvyškom tlupy i správcom chaty Limba - Daliborom. Večer nám tým pádom rýchlo ubehol.

Druhý deň

Peter: Ráno priviezla šťastlivo Romana so Zdenčim (to je ten, čo je všade :-)) rovno z Bratislavy Adina a po nevyhnutnej kolaudácii chaty a príchode Dalibora sme boli na dvoch autách so všetkými vecami dobrovoľne deportovaní k horárni Teplô, ktorá vlastne ani horárňou nie je, ale skôr gazdovstvom. Tu sa pred prizerajúcimi sa kravami ukázalo, že každý člen tímu disponuje až nebezpečným množstvom tekutých udobrovačov či utužovačov priateľstva. Zdá sa, že zase raz zvíťazil dobrý nápad nad zdravým rozumom.

Zdenči: Po úspešnom decembrovom výstupe nášho autorského „To muši!“ tímu na Malý Rozsutec sme si povedali, že akciu musíme zopakovať a stretneme sa v ďalšom zo slovenských pohorí. Výber padol na Veľkú Fatru a pôvodným návrhom bol salaš Martina pod Suchým vrchom. Keďže človek mieni a pánbožko mení, napokon sme plány mierne upravili a po kladnej odpovedi od Dalibora, že Chata Limba pod Rakytovom je nám k dispozícii, sme si za náš víkendový cieľ zvolili túto destináciu. Veď je po Valentínovi a partia chlapov na samote, to už je aká romantika! Žiaľ, z našej pätice vypadol Miro, ktorého skolilo prechladnutie a nechcel riskovať zhoršenie svojho stavu. Ale intenzívne sme na neho vo štvorici mysleli.

Rado: A keďže sme sa s chalanmi videli po dlhšom čase, viedol sa družný rozhovor, prerušovaný zastávkami majúcimi viac-menej charakter utužovania priateľstva. Po necelej hodinke sme sa rozlúčili s Adinou a Daliborom, ktorí sem legálne „vybehli“ autom, slávnostne sme prevzali vývesnú drevenú tabuľu Chaty Limba a vykročili hlbším snehom po chodníčku, ktorý nám prešliapali traja snežničiari pred nami. Pri gastronomickej pauze sa krstu nevyhla ani tabuľa Limba, ktorá poslúžila fajnšmekrom ako krájacia doska na klobásku.

Peter: Tu je potrebné uviesť veci na pravú mieru. Tú 10 kíl ťažkú a hrubú dosku z čerešňového dreva s nápisom „Limba“ sme sa hore rozhodli vyniesť iba preto, lebo nikto z nás nemal dienko na krájanie slaniny a iných vitamínov. A samozrejme ani žiadnu tácku na kalíšteky páleného, a keďže tento závažný problém bolo potrebné neodkladne riešiť, osud nám do cesty prihral Dalibora aj so „značkovým dienkom“. Takto sa teda veci majú.

S dienkom za ratrakom pod Rakytov

Rado: Posledný mesiac som sa z rôznych dôvodov nedostal do terénu, preto som sa snažil spraviť maximum pre nevyhnutné brodenie sa snehom. Vo výbave nechýbali návleky, paličky ani snežnice a 600-metrové prevýšenie malo byť pohodovkou. Pri výstupe však postupne došlo k výmenám výstroja. Paličky som vymenil za tabuľu Limba, viac-menej kvôli fotodokumentácii, aby boli voľakedy v budúcnosti chlapci hrdí na svojho otca. Keďže Zdenči robil o čosi hlbšie stopy než my ostatní, logickou bola výmena nôh na snežniciach.

Zdenči: Ďalej už teda pokračujeme s doskou v rukách a nasledujeme stopy po snežniciach od českých turistov. Po prvých metroch zisťujeme, že výstup nebude prechádzka ružovou záhradou. Na snežniciach sú len Roman s Radom. Mne sa snežnice nepodarilo narýchlo zohnať, lebo v Bratislave ich asi pre kalamitu ľudia používajú na chodenie do práce a všetky požičovne ich majú vypožičané. No a Peťo si rovno povedal, že „tote snežnice nam nebudze treba...“. Je niečo pred obedom, tak sa po prvých desiatkach metrov brodenia snehom rozhodneme posilniť. Daliborova doska nám, samozrejme, slúži ako dienko (denko, dynko, lopárik, šajbik, doska na krájanie – proste, čo komu do úst pasuje). Po krátkom občerstvení vyrážame. Snežničiari frčia ako namydlený blesk a my bez snežníc sa zabárame miestami aj vyše kolien do snehu. Takto to veru nepôjde. Dlho sa nepoznáme, ale zisťujeme, že v hlavách nám kolujú rovnaké myšlienky. Kým stihnem vysloviť nápad, že snežnice si obujem ako najťažší, Rado ich už vyzúva a ponúka mi ich. Ukázalo sa to nakoniec ako dobrý nápad a s mojimi kilami fungujem ako ratrak. Prechádzame potok a stúpanie naberá na intenzite. Chodník sa zužuje, hadí sa pomedzi mladé bučky a stretávame dvoch lyžiarov, smerujúcich do doliny. Po otázke, že kam sme sa vybrali, ukazujeme tabuľku s nápisom. Všetci sa poriadne narehoceme a po krátkom oddychu pokračujeme až k miestu, kde žltá značka križuje zvážnicu. Tabuľka a batohy oťažievajú, doprajeme si teda dlhší oddych a doping v podobe hroznového cukru a čokolády.

Peter: Prvýkrát v živote idem s turistickými paličkami, a tak tento raz nerozhadzujem rukami okolo ako dezorientovaný medicinman, či ich nedržím zomknuté, ako kedysi vždy pred obdržaním výplatnej pásky. Zabáram sa však výdatne a ledva stíham za ratrakom Zdenčim, ktorý sa valí nezadržateľne vpred, ako keby bola hore krčma. Strmina je tu teda poriadna a po prebdenej noci (celú noc som robil kuriča) cítim, akoby mi po každých sto metroch do ruksaku vložili nákovu. Dienko teraz nesie Roman, ktorý pod vplyvom jednej historky vyhlasuje (a prekvapivo po spišsky – asi preto, aby som mu rozumel) nasledovné slová - „To muši! To pujdze až hore! To muši!“ A dosku z ruky nechce dať ani „za svatoho“.

Rado: Uzatváral som našu miniskupinku a občas veru aj zaostal za dvoma snežničiarmi a prírodou „naspeedovaným“ Petrom. No na nervy. Chvíľku sa išlo bez zapadnutia, potom sa zapadalo po stehná. Vtedy som sa snažil zachrániť paličkami, ale tie išli do snehu až po rúčky. A tak šup na kolená, na nohy a tak to pokračovalo ďalej. Takto sa „otročilo“ až po chatu. Topánky mokré, nohy zmrznuté. Vtedy sa opäť ukázala sila skupiny. Peter a Zdenči sa podujali nazbierať drevo pre budúcich osadníkov, Roman ho v kôlničke porcoval na drobné a mne sa ušla tá najľahšia úloha - v pohodlí chaty v natiahnutých spodkoch udržiavať oheň.

Pec, pyromanské radovánky a šialená furmanka v lese

Zdenči: Posledné metre k chate sa brodíme panenským snehom. Víťazoslávne sa zbavujeme záťaže a tešíme sa ako malé deti, že sme v cieli (fotka je toho dôkazom). Vyťahujem z batohu lopatu, odhadzujem sneh spred dverí a vstupujeme dnu. Po vzhliadnutí interiéru nám padá sánka. Taký prepych sme tu veru nečakali. Nová piecka, stôl s obrusom, lavice, stoličky, na poschodí 4 postele s paplónmi, 4 holé baby na stene - proste Amerika. Zakladáme oheň, prezliekame sa do suchého, vyťahujeme poživeň a máme doslova švédsky stôl. Keďže čas pokročil a pomaly odíde aj to málo svetla, ktoré preniká cez neustálu hmlu, odchádzame s Peťom do lesa po drevo. Kto ešte neskúšal zháňať drevo v snežniciach, ani mu to neodporúčam. Hoci bez nich je to tu tiež dosť veľký problém. Otočíme to dvakrát a sme tam, kde sme boli. Opäť premočení do nitky, no s pocitom dobre vykonanej práce si sadáme k piecke a prestretému stolu a môže začať zábava.

Peter: Ťahať ťažké bukové drevo hore strminou v miestami až dvojmetrovom snehu v snežniciach, ktoré mi akosi nesadli a neustále sa odopínajú, majú za následok jednoznačnú rezignáciu a druhý raz už idem bez nich. Radšej sa brodím a zapadám až po gule, kriviac papuľu od námahy ako ťažný kôň. Hmla a už úplná tma je jasným signálom toho, že po ďalšie hrubé, víchricou a ťarchou snehu polámané konáre pôjdeme až zajtra. Znova kompletne premočení so Zdenčim reveme „ulej“ hneď od dverí na druhú polovicu tímu. Neskôr na hodinku miznem v lese nad prameňom, ktorý strážia krásne rakyty a oddávam sa tradičnej meditácii.

Tretí deň

Ustanovujúca schôdza ohľadom rozdelenia tímu na turistov a robotníkov

Zdenči: Keďže v podkroví sa kvôli zime nedalo spať, čakali nás rajóny - umývanie podlahy a sťahovanie matracov na prízemie k piecke. Večer cez okná prefukovalo, zavreli sme teda okenice, čím sme dosiahli absolútnu tmu a keď sa v tej tme ráno budíme, zisťujeme, že už je vlastne dosť pokročilý čas a hodiny hlásia 8.30. Vonku je taká hmla, že by sa dala krájať. Na Rakytov sa nám bez snežníc ísť neoplatí. Preto organizujeme schôdzu a delíme si úlohy. Rado s Romanom sa vyberajú na vrchol a ja s Peťom ostávame na chate s tým, že upraceme a dotiahneme ešte nejaké drevo, čo sme si večer v lese nachystali.

Rado: Po výdatnom spánku som rozlepil oči už o šiestej, udržiaval malý ohník, ale keď sa ani do pol deviatej nič nehýbalo, rozhodol som sa pre budíček otvorením okenice. Svetelno-zvuková kulisa zabrala a zo spacákov sa začali vynárať prekvapené tváre. Vraj čakali na ranné brieždenie. Nuž, za zatvorenými okenicami.

Roman: My snežničiari sa rýchlo balíme. Peter, náš hydrofil, nám nezabúda pripomenúť, aby sme si zbalili dostatok pramenitej vody, ktorú večer podonášal. Ešte rýchlo niečo zjeme a s ťažkým srdcom sa lúčime s našimi kamarátmi. Spočiatku je stúpanie v lese príkre, ale na snežniciach sa ide celkom rýchlo. Keď vchádzame na traverz Rakytova smerom do severného sedla, začína to byť horšie. Snažíme sa predrať hustou hmlou. Po včerajšom prechode Čechov je chodník vidieť len v náznakoch. Hodilo by sa tyčové značenie, a tak sa spolieham na domáceho hikingáča Rada. Traverz je uzučký, ledva sa zmestí jedna noha, druhá je stále vykrúcaná prudkým svahom dole. Na priamy smer kolmo hore si pri tomto množstve snehu a nedávnej lavínovej trojke netrúfame. Samozrejme, ako obvykle sa kochám a nasleduje kotrmelec dole svahom. Snežnice sú nekompromisné.

Rado: Pri ukážke akéhosi objektu nad nami Roman stratil rovnováhu a spadol s batohom i snežnicami dolu svahom. Bolo to oklasifikované ako neúspešný pokus o spustenie lavíny. Rovinka pred sedlom nám dala vydýchnuť pred finálnym stúpaním na Rakytov. Za necelú polhodinku som mal najhoršie za sebou a na snehom zakrytej kosodrevine kúsok pod vrcholom som za prevaľujúcej sa oblačnosti vyčkával na Romana. Zrazu som na chrbte zacítil väčšiu intenzitu slnečného žiarenia a hneď som vedel, že zlatá polhodinka tohto dňa prichádza. Priam som vybehol posledné metre k vrcholovému krížu a s blaženým výrazom som si užíval výhľad. Chvíľku nato prišiel i Roman a spoločne sme hľadeli na odkryté vrcholky všetkých druhov Tatier i Malej Fatry. Na juh od Rakytova však všetko ležalo v hmle. Aký to paradox - sme vo Veľkej Fatre a vidíme všetko okrem Veľkej Fatry. Chytro sme pofotili, čo sa dalo, tušiac, že o chvíľu nás oblačnosť opäť prikryje. Akékoľvek ďalšie kochanie limitovala aj skutočnosť, že sme chceli stihnúť autobus, a tak sme okolo pol dvanástej začali zostupovať naspäť na chatu.

Roman: Po hodine sme v sedle, tak ako káže letný čas na smerovníku. Slniečko je nad hmlou cítiť, ale nie a nie preraziť. Obzeráme rázcestník, ale čas k nášmu cieľu chýba. Znalec z našej mini skupiny však vie, že hore je to iba pol hodinky. Po prerátaní, kedy by sme sa vrátili na Limbu a na autobus, vyrážame hore s malou dušičkou, či bielu tmu prerazíme. Po niekoľkých pitných prestávkach tesne pod vrcholom nechávame hmlu pod nami a nakoniec je nám dožičené fotiť sa pri kríži s blankytnou oblohou. Kruhový výhľad je obmedzený. Vidíme hrebeň Prašivej, sem-tam na nás vykukne Stoh a Veľký Rozsutec. Ešte sa nám trocha ukazujú Západné Tatry. Na naše sklamanie hrebeň Veľkej Fatry nie je vidno a taktiež ani Veľký Choč.

Späť do civilizácie s valiacim sa ratrakom v pätách

Zdenči: Predpokladaný odchod do doliny je o dvanástej. Keď chlapov niet ani pred 12.45 h, tak trošku znervóznieme. Volám Romanovi. Odkazovka. Vychádzam pred chatu, či náhodou nebude počuť nejaké hlasy. Objavuje sa nadávajúci Roman. Má toho plné zuby. Klesanie traverzom zo severného rakytovského sedla mu dalo zabrať. Snežnice už nechce ani vidieť. Chlapi sa prezliekajú do suchého, pobalíme posledné veci, postierame podlahu a trielime do doliny, aby sme stihli autobus. Odchod nám ešte posunie Peťovo zranenie pri úprave návlekov a následné ošetrovanie.

Peter: To by som nebol ja, aby sa mi nestalo niečo atypické. Na šnúrkach od návlekov sa mi vytvorili veľké ľadové gule a pri ich rozuzľovaní som sa s nožom porezal tak výdatne, že pri chate je razom krvi ako na zabíjačke (čo tu zrejme o pár dní na to prilákalo vlkov). Roman mi núka snežnice, no po včerajšej furmanke ich nechcem ani vidieť, a tak si ich s pramalým nadšením nasadzuje, až mi je ho ľúto. My bez snežníc sa zabárame aj pri zostupe a ratrak Zdenči ide tentoraz za nami. Zostup jedľovými bučinami ubieha celkom rýchlo a z večnej hmly mi už začína šibať. Je poriadny odmäk a na začiatku Teplej doliny stojíme pri vysokánskej jedli, ktorá je vyhlásená za chránený strom a je aj poriadne označená. Neskôr už pokračujeme po koľajach od Daliborovho auta dolu dolinou. Sme akýsi uťahaní, a tak mlčky prechádzame prielomom Teplého potoka a dívame sa na skaliská na oboch stranách cesty. Aj tak by ma ale zaujímalo, čo si asi pomyslia turisti, ktorí pôjdu hore a občas uvidia v snehu veľký odtlačok nápisu „Limba“. Na takomto dienku som si veru na žiadnej túre poživeň nekrájal.

Zas na mňa vyšiel záver. Nuž čo vám poviem, prišiel autobus a neuveríte, ale odviezol nás preč. A to by bolo asi všetko.

Sumár Sumárovič Sumárov

Milé deti hôr. Chalúpka má svoju tabuľu, svoju studničku, svoje jazierko, svojho správcu a najnovšie už aj svojho chatára. Správajte sa k nej a k nim s takou láskou, s akou sa ona i oni správajú k vám. Radi vám to opätujú.

Kto sme? Čo chceme? Kam smerujeme?

Zdeno Vasilišin – fotograf, dobrák, ratrak, silák a turistický drevorubač. Chce dobre a smeruje tam, kam má (inak by sme hore ťažko vyšli).

Roman „Bazin“ Matkovčík – vynálezca názvu tímu, fotograf, odhodlanec, rozsievač pohody a usmievavec. Lebo chce. A tak dáva (a neserie sa s tým).

Radoslav Jurčina – dôležitý stratég, logistik, dobrodej, sústredenec a rozvážny človek, prispievajúci k veľkému kľudu a pohode v tíme. Športovec a vytrvalý človek.

Miroslav Svítek – to je ten, ktorý sa nemohol zúčastniť, aj keby chcel. Ale ináč – pedagogický dozor. A to aj na diaľku. Miro vďaka, ale neustriehol si. Nemal ši ochorec. Ja som ci rečoval.

Peter Miler – ten, čo toto, čo ste čítali, zosmolil dokopy a náhodou sa zúčastnil tejto nadmieru vydarenej akcie. A údajne aj hydrofil.

P. S. Samozrejme, že všetky charakteristiky jednotlivých členov tímu sa budú neustále meniť, v závislosti od uznesení, na jednotlivých ustanovujúcich schôdzach, ktorých priebeh a byrokracia sú neskutočne zložité. A to až natoľko, že sa v tom ani my sami nevyznáme.

Schôdzam zdar!

Autori fotografii: Dalibor Belluš, Andrea Grunská, Radoslav Jurčina, Roman Matkovčík, Peter Miler a Zdeno Vasilišin


Diskusia
Dienko, ratrak, turistika a pár poldeci 25/03/13 11:25 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna. 11/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 1. časť Termín a cieľ minuloročného prvého vandru „To muši tímu“ nám v podstate určil náš kamarát Juro. V tomto termíne sa totiž rozhodol osláviť svoju 40-tku na chalupe na štále Borisko nad Jedľovými Kostoľanmi. Isto vtedy ani netušil, čo všetko zažijeme, než tam prídeme, a my už vôbec nie. 04/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Putovanie Poľanou alebo lovci búrok Už pri vlaňajších potulkách Veporskými vrchmi, kedy sme z vrcholu Zákľuk pozerali smerom na Poľanu, nám bolo všetkým jasné, že do našich turistických plánov sa čoskoro dostane aj táto, už dávno vyhasnutá sopka. A stalo sa tak presne po roku. 02/11/15 Kolektív autorov Poľana
Najnovšie články na titulke
 
Túra Fischbacherské Alpy na snežniciach Začiatkom roka sa každoročne zúčastňujem DP, aby som bol s komunitou diaľkoplazcov, lebo od marca sa väčšinou túlam sám po svojich trasách. Tento rok sa dvaja organizátori nedohodli a dali oba tradičné DP na termín 27. januára 2018 a mne sa tak na sobotu 20. 1. spravilo okienko, do ktorého prišla vhod ponuka od Pelého na výjazd do okolia sedla Alpl, neďaleko obce Krieglach v spolkovej krajine Steiermark v Rakúsku. dnes Miroslav Svítek Rakúsko
Túra Túlanie sa zimnou Poľanou na snežniciach Možností na zimnú turistiku je na prelome rokov neúrekom. Poľanu sme chceli pobehať už dávnejšie, ale vždy ťahala proti Tatrám a Fatrám za kratší koniec. A tak sme si zmysleli, že by nebolo zlé spojiť príjemné s užitočným a načrieť do zasneženého sopečného kráľovstva. včera Miroslav Nepšinský Poľana
Túra Teplické serpentíny, Sučiansky hrad, Katova skala Pri surfovaní na internete som našla informácie o Teplických serpentínach. Vraj patria medzi sedem divov Turca a ja som o nich doteraz ani nepočula. V roku 2015 v polovici marca, bola pekná slnečná sobota, a tak sme sa vybrali pozrieť si ten zázrak. Zvlášť keď je okolo Turčianskej Štiavničky tiež plno iných zaujímavostí. 17/02/18 Danka Tomášiková Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dienko, ratrak, turistika a pár poldeci 25/03/13 11:25 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Veľká Fatra - Hôľna Fatra
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1567 m n. m.
    • min: 635 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 952 m
    • klesanie: 952 m
  • Vzdialenosť
    • 14 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 16.02.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.9427 ° SŠ
      dĺžka: 19.2343 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9427 ° SŠ
      dĺžka: 19.2343 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.95657 ° SŠ
      dĺžka: 19.19031 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Chata Limba pod Rakytovom
  • Voda
    • studnička pri Chate Limba pod Rakytovom
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ružomberok (vlak, bus) - Liptovská Osada (bus)/Nižná Revúca-Teplô (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 841 ľudí
0.56 (0.16)