Túra

Babky, Sivý vrch a Bobrovecká dolina

22.09.13
Myslíte si, že Sivý vrch má 1805 metrov? Hlúposť, vážení. Nová miera vrchu je 6 litrov a láskavo mi neodvrávajte, dobre? Keď v rovinách namerali vyše 39 stupňov a teplomer útočil na rekord, rozhodli sme sa utiecť do vyšších polôh. Chceli sme vyskúšať turistiku aj v pekelníckych teplotách. Keďže k Sivému vrchu som našiel na Hikingu viac článkov, najprv som váhal, či pridať duplicitnú tému, ale nakoniec chuť podeliť sa o nacvakané fotky a dojmy z vrcholného leta zvíťazili. Navyše, nečakane som odhalil návod, ako zariadiť svetový mier.

Trasa

Bobrovecká Vápenica – rázc. pod Babkami – Babky – sedlo Predúvratie (Predovratie) – Ostrô – sedlo Priehyba – Sivý vrch – sedlo Pálenica – rázc. pod Lyscom – Tokariny – Bobrovecká Vápenica (trasa na mape)

Ranné manévre

Budík zvoní o 3.45 h, sme v chate u kamaráta neďaleko Párnice a keďže Monika sa vzpiera ísť na Veľký Choč, kde ju ako dieťa niekoľkokrát ťahali, tak vyrážame na Sivý vrch. Počul som o ňom básniť spolužiačku takmer presne pred 33 rokmi, kedy mi spomínala svoju túru s otcom cez Babky a ešte mnohokrát som o tomto najzápadnejšom “štíte” Tatier čítal v najrozličnejších časopisoch a publikáciách o krásach Slovenska. No, nedalo sa odolať!

Rýchlo si chystáme raňajky, ktoré zjeme cestou autom, okrem kávy v nočnú hodinu nie som schopný do seba čokoľvek dostať. Ak som čosi nezabudol, tak večer zrátam, že som prelial cez telo 6 litrov tekutiny, no pravdepodobne to bolo aj viac. Hodinka autom a parkujem pri horskom hoteli Mních na Bobroveckej Vápenici, kde som zo dvakrát prednášal pre rôzne firmy. Je skoro ráno, tak niet koho žiadať o dovolenie zaparkovať v areáli. Pôvodne som uvažoval nechať voz pod kaplnkou, ale bandy zlodejov kolies sú na Liptove povestné (činia sa tiež v ústí Žiarskej doliny, pozn. redakcie), tak som radšej neriskoval. Ešte za šera si vykračujeme k modrej značke a ňou hore popri chatách. Je posledná júlová nedeľa, pri väčšine chát je nejaké auto, ľudia si užívajú víkend. Hneď zrána nás čaká tuhé stúpanie na masív Babiek, v batohu nás ťaží značné množstvo tekutín, kofola, minerálka, na hrebeni nečakáme žiadne zdroje.

Stúpanie na Babky

Na ceste v lese nás zastihne východ slnka, zatiaľ je príjemne chladno. Na rázcestí pod Babkami prichádza od poľany Červenec mladá Bieloruska, pýta si opaľovací krém, no my sme sa natreli ešte pri aute a poskytujem jej len tyčinku na pery. Dievča vyzerá byť veselá kopa, chvíľu diškurujeme, potom sa vydá nadol a odbočujeme na zelenú značku. Na mape sú vrstevnice, koťuhy, nejako naschvál nahusto, stúpanie tomu zodpovedá. Mne to takto vyhovuje, vždy som preferoval trasy, kde človek na začiatku získa rýchlo nadmorskú výšku a potom v pohodlí vychutnáva chodníky plus-mínus po vrstevnici. No dnes nám veľa pohodlia aj tak nehrozí.

V úbočí Babiek objavujeme studničku, voda je zachytená do rúrky a napriek dlhšiemu suchu voda čurinká spoľahlivo. Umývame sa, pijeme, slnko začína pripaľovať, ale znesiteľne. Keďže prameň nebol v mape, neskôr ho pridávam do tunajšej GPS databázy. Pod nami vidíme ruiny koliby a na lúkach je maringotka, okolo ktorej traktor značky WTF kosí trávu, rachot sa šíri až k nám. Ešte kúštik a zadýchaní dosahujeme vrchol Babiek. Vrch dostal meno podľa zhrbených skalných útvarov tesne pod vrcholom (pri príchode na vrchol sú vľavo), no my tu žiadne babenky nevidíme, hrebeň je takmer ľudoprázdny, stretli sme cestou oproti nám iba jedného chlapca s batohom, odhadom mal tak 12 - 13 rokov. Nikde nevidíme akýkoľvek dospelý sprievod, tak si nad tým lámeme hlavu. Ako sa ukáže neskôr, chlapčisko nám spôsobí ešte väčšie hlavylámanie, takmer z toho máme v teple trvalé následky.

Obdivujeme výhľady, na fotografovanie je bohužiaľ trochu prikalený vzduch, ale jasne vidíme na horizonte trasu našej nedávnej túry cez Veľký bok a Krakovu hoľu. Je zvláštny pocit pozerať na hory, kde sme zažili intenzívny cit, krajina, ktorú prejdeme vlastnou silou, ktorú sme splatili zrýchleným dychom a tepom, ktorú sme ovlažili kropajami potu, sa dostáva navždy do srdca. Liptov máme na dlani, vidíme aj miesto, kde sme na Liptovskej Mare pochytali kapitálnych kaprošov, aj skalné steny Prosečného, okolo ktorých sme išli celkom nedávno pri návšteve Prosieckej a Kvačianskej doliny. Babky sú ako vyhliadková veža, oproti slnku žmúrime na masívne kopce Západných Tatier, ktoré vzbudzujú rešpekt.

Na Sivý vrch

Cesta na sedlo Predúvratie (Predovratie) je malebná, vidíme stopy po intenzívnom pasení a na smerovníku je zavesený zväzok kľúčov, bohvie, do ktorého domu sa s nimi dá vojsť. Keď sa obzeráme na Babky, vyzerajú len ako nejaký pahrb, ech, a ako sme sa na ich chrbte nadreli! Po hrebeni zvládame cestu celkom v pohode aj vďaka príjemnému vetríku a v jednom okamihu sa obajvuje majestátna silueta Sivého vrchu. Na ňom vidíme z diaľky pomerne veľa postáv turistov, no prakticky všetci idú od Bielej skaly (Huty) po malebnom hrebeni Radových skál s bizarnými skalnými útvarmi a potom idú buď naspäť, alebo schádzajú cez Ostrý grúň do Zuberca. Pred samotným Sivým vrchom zaliezame do tieňa kosodreviny a doprajeme si skorý obed.

Seniori by mali v horúčave zvážiť, či nepoužiť traverz Ostrej (Ostrô) zreteľne vychodeným chodníkom vo východnom úbočí (neznačený chodník je uvedený v niektorých mapách), nakreslil som vám ho v gps zázname. Na Sivý vrch sa prepletáme pomedzi príkre skalné steny, hore potom vychutnávame výhľad na všetky strany. Juh uzatvárajú Nízke Tatry, ktoré sú v opare nevýrazné, západu kraľuje Veľký Choč a na východe dominuje Pachoľa a Baníkov.

Zostup na severovýchod je strmý, miestami sú nové reťaze, ktoré na šmykľavom vápenci zvyšujú bezpečnosť najmä za mokra a v jednom mieste sa turisti začali predierať cez kosodrevinu, lebo chodník sa eróziou prepadol do priepasti. Je tam vskutku strmo, bisťu, aj zabiť by sa dalo. Schádzame cez chrbát hory k sedlu Pálenica, nás však hrozí zabiť skôr horúčava, miestami cítime závany vyslovene teplého vzduchu, čo prichádza z doliny. Vzduch ako keby horel rozžiarený slnkom, hlavu si skrývam pod klobúčik, dnes nie je nijaký problém dostať úpal. Turistika niekde v nížine sa dnes rovná takmer spopolneniu.

Záver Bobroveckej doliny

Zo Sivého vrchu sme sa rozhodli neschádzať späť cez Chatu Červenec pod Náružím, kde sa na hrebeni nedá nikde pred slnkom skryť, ale do Bobroveckej doliny, kde očakávame tieň v hlbokej doline medzi stromami, aj keď je o niečo dlhšou trasou. Obdivujeme Bobrovecké plesá pod sebou, jasne vidno stopy ľadovcov a v doline sa zrazu mení geologická stavba, lebo pod nohami máme po šmykľavom vápenci zrazu príjemnú, drsnú, tatranskú žulu. Prekvapili ma ceduľky, na ktorých polesný označil nadmorskú výšku každých 100 metrov, inšpirovaný výstupom na najvyššiu horu Ukrajiny - Hoverlu.

Spod Brestovej, na vrchole ktorej sme boli s Monikou na Silvestra 1985, priteká dnom doliny Boborecký (Poliansky) potôčik, trávime pri ňom výdatný oddych, oblievam si hlavu a krk, je príjemným ochladením, voda je tak studená, že v nej dlhšie ani neudržím ruku. Pijeme, pijeme a dopĺňame prázdne fľaše od kofoly, má typickú dráždivú chuť destilovanej vody.

Lúky, kosodrevina, prvé stromčeky, tak vyzerá záver Bobroveckej doliny, oproti nám kráča starší pár, usmievavá pani by sa s nami najradšej dala do reči, ale jej chlap sa iba škaredo pozrel a fyzickým postrčením ju hnal ďalej do kopca. V horúčavách, veru, možno čakať aj búrky a mraky sa zbierajú. A možno je len pani uvravená a pánko na to nemá nervy, no skôr sa mi zdalo, že si bol vedomý pokročilého času. Blahorečím, že sme boli schopní vyraziť na túru tak skoro. Aj keď sme vysoko v horách, teplota dosahuje hádam 26 stupňov, no našťastie fúka hore dolinou termický vietor a ochladzuje nás. Pravidelne si dávame oddych, v horúčave v našom veku nechceme riskovať, a aj keď sme dačo natrénovali, dnes je naozaj extrém.

Ponáhľame sa dolu kopcom, doslova hopsám z kameňa na kameň, na jednom mieste predbiehame oddychujúcu trojicu (teda štvoricu) Poliakov, mladý pár, dôchodca a pes, biely labrador je zalezený pod kosodrevinou a tvári sa zúfalo. Zdravíme, usmievame sa a utekáme do doliny, slnko je vražedné. Psovi sme sa prihovárili, zavrtel chvostom, tak nevieme, či bol tiež (bardzo) Poliak.

Ako vášnivý amatérsky fotograf stále žasnem nad svetlom, vyzerá tak, ako keby lúče rozsvecovali každý atóm vzduchu a molekuly si podávali energiu a aj keď nerád nosím tmavé okuliare, dnes by som ich zniesol. Z pohľadu fotografovania je svetlo problematické, lebo iba šialený pes a fotograf idú na poludnie von, ale aj tak cvakám ako besný, zaujali ma hlavne biele veže oblakov nad Kotlinami v závere Bobroveckej doliny.

Cestou dolu starými morénami vidíme zvyšky Čierneho Bobroveckého plieska, ktoré zanášajú popadané konáre a rendziny, kde začína naozaj les. Na Bobroveckej poľane rovno pod Sivým vrchom vidím jednu zvláštnosť. Hoci sme v pásme žuly, v doline sú popadané vápencové balvany zo svahov hory. Nad nami vidno v úbočí žulový hrot vežičky, čo odolala strúhaniu ľadovcom a nad ňou, ešte vyššie, vidno vápencový príkrov, bralá Sivého vrchu, tu musí pišťať srdce každého geológa.

Nemôžem vyhlásiť, že ideme neúnavne nadol, lebo cítime obaja únavu. Prevýšením aj podmienkami trasu radím medzi veľké túry. Klesanie je pomerne prudké, však 1100 metrov sa musí niekde podieť, nie? Chodník je vydláždený väčšími kameňmi, kedysi som v Kačacej doline (vetva Bielovodskej doliny) na takomto niečom brigádoval v rámci “Letnej aktivity”, neviem, či by dnešný vysokoškolák vedel, o čom je vôbec reč.

Úsek ku križovatke s dolinou Parichvost sa nám zdá nekonečný, no v jednej chvíli ma šokuje, že chodník niekto vyčistil kosou. Podľa informačných tabúľ sa o Bobroveckú dolinu vzorne stará Urbárske pozemkové spoločenstvo Bobrovec, ale vôbec nechápem, kto na činnosť poskytuje peniaze a kto sa na to podujal, no vysoké zeliny sú vykosené vari na šírku 2 metrov. Tiež mi nie je jasné, ako majitelia pozemkov zvážajú drevo a či vôbec, no chvalabohu nevidíme holoruby ako v Nízkych Tatrách (poznámka redakcie: okrem najspodnejšej časti doliny sa drevo vôbec neťaží, lebo dolinou nevedie údolná cesta).

Na križovatke chodníkov pod Lyscom nachádzame tabuľu, že sme práve prešli územie, kde je zvýšený výskyt medveďov. Pýtam sa začudovane Moniky, že prečo nepískala na píšťaľke. Mám obavy, že jej teplo zamútilo rozum, bežne je totiž ustráchaná a varuje macov každých pár minút. Dnes len mávne rukou a zhodnotí, že v teple je určite aj hnedohuňáč zalezený v tieni a turistov sa mu naisto nechce loviť. Neverím vlastným ušiam, ale radšej nič nehovorím a idem ďalej. Je pravda, že aj ťukanie paličiek sa rozlieha do ďaleka a ako výstraha by to malo stačiť. Potom pod dojmom útrap a únavy moja polovička vyhlási, že nikdy so mnou nepôjde na túru nad 1600 metrov, tak sa uspokojím, lebo viem, že predsa len ostala normálna.

Jaloveckou dolinou k autu

Je zvláštne, že hore sa volá Bobrovecká dolina a po spojení s Parichvostom je zrazu Jalovecká dolina. Jalovčania s Bobrovčanmi sa asi na mierovom rokovaní dohodli a tým žiadaným kompromisom bude určite Parichvost. Možno by mal náš minister zahraničných vecí zobrať pod pazuchu Parichvost a venovať ho Palestíne a Izraelu, konečne by bol aj tam mier. Bingo, vyriešil som to!

Jalovecký potok je nádherný, priezračný a ochladzuje vzduch. Keď potom chodník miestami stúpa pomerne vysoko do svahu doliny, zreteľne cítime horúčavu, chladná mikroklíma sa drží len tesne pri vode. Často oddychujeme, dobre nám padne minerálka, ktorú sme doniesli v batohu až sem. Dlhé klesanie neprospieva mojim nohám, vymieňam mokré ponožky a vkladám do topánok miesto originálnych vložiek gelové. Sú na nich lepšie odpružené päty, čo pri kamenistom zostupe oceňujem.

Chlapec, ktorý nám išiel pod Malou kopou na zelenej značke oproti, nás zrazu predbieha(!). Prvá záhada bola jeho vek. Kto nechá v horách pobehovať bez dozoru 12-ročné dieťa? Druhá záhada bola jeho trasa. Stretli sme ho, keď kráčal smerom na Babky. Tam sa otočil, išiel späť na Sivý vrch, aby nás potom v doline dobehol? Nechápem to nijakovsky! Ešte horšie bolo, pozerať sa do zreteľne neunavenej, na drzovku usmiatej tváre. Utekavým krokom si okolo nás veselo vykračoval, vyrývač, takmer ma naštval. Parichvost jeden, mal by dostať výprask! Ako môžu rodičia dovoliť takémuto šracovi, bez dozoru, dehonestovať náš rozvážny pomalý krok? Na to by hádam mali byť zákony, či čo!?

Míňame zopár potôčikov, čo križujú chodník, ale chybujem, lebo si nedopĺňam vodu. Jednak je auto pomerne blízko (naivne som sa domnieval, grrr) a jednak čakám, že takých miest ešte bude. No chyba lávky, chodník dokonca stúpa a voda nikde, z fliaš cedíme posledné kvapky a posledné kilometre sušíme hubu. Slnko sa podľa predpokladov väčšinou skrýva za masív Mnícha, inak by nás mohli rovno pozbierať ako sušené žrádlo pre psov. Aj keď je v ústí doliny 30 stupňov, stále obdivujeme nádheru okolitých hôr, ani najväčšie vyčerpanie nám neberie schopnosť vnímať krásu, najmä dodatočne, keď toto píšem.

Záver

Posledné metre, keď vychádzame na popoludňajšie slnko, mi pripadajú, ako keby mi dal ktosi po hube. Máme za sebou prekrásnu túru v najhorúcejšom dni roka, ale neviem, či by človek nemal radšej sedieť na "Brnčalke", popíjať vhodný nápoj a močiť si nohy v Zelenom plese v tieni Malého Kežmarského štítu. S prilepeným jazykom na podnebie vbieham do reštaurácie hotela a ešte cestou na terasu objednávam kofolu. Varujem servírku, že musí konať rýchlo, inak hrozím spáchať samovražedný útok usušením. Keď uvažujem, asi som v ten deň vypil aj viac ako 6 litrov. Ešte varovanie pre starých chrenov s tvarohovými svalmi, ako sme my: Neverte tvrdeniu, že túra má 7,5 hodiny. My, čo berieme turistiku dôkladne a poctivo, sme išli štýlom “pomaloplaz” vyše 10 hodín.

Máme za sebou 33-ročný sen, ktorý sa podarilo uskutočniť. Odvtedy som išiel viackrát po diaľnici cez Liptov a keď sa teraz pozerám na masív Babiek a Sivého vrchu, usmievam sa a mám tichý pocit šťastia. Bol som tam! Navyše vďaka objaveniu Parichvostu som vyriešil najpálčivejší geopolitický problém. Keby ponúkali Nobelovu cenu mieru, adresa je v redakcii Hikingu.

Fórum 46 príspevkov
Babky, Sivý vrch a Bobrovecká dolina 11/09/14 11:01 46 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Berchtesgadenské Alpy – Hochthrony a Rauhenkopf Keď pôjdete diaľnicou popri Salzburgu, naľavo od cesty zbadáte vysoký kopec. Je to Salzburger Hochthron, najsevernejší výbežok Berchtesgadenských Álp. Už dlhšie som plánoval, že naň vyleziem, ale podarilo sa mi to až teraz. Pozrel som sa aj na Berchtesgadener Hochthron, najvyšší kopec na hrebeni, a na Rauhenkopf, čo by mal byť najkrajší “balkón” nad Berchtesgadenom. dnes Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. včera Ľubomír Mäkký Svet
Túra Cez Hrádok na Čertove chodníky vo Vtáčniku Sú miesta, na ktoré chodíme radi. Neprekáža nám, aj keď je to niekoľkokrát za rok. Miestne príslušný genius loci zabráni, aby sa nám to zunovalo. Jedným takým je Hrádok nad Bystričianskou dolinou. Magické miesto, známe hlavne skalolezeckej verejnosti. Ja síce z výšok mám skôr závrate, neprislúcham k tejto spoločnosti, no je to tiež turisticky veľmi atraktívna oblasť aj pre bežného návštevníka. Bola viackrát spomínaná na Hikingu ako zaujímavá časť pohoria Vtáčnik. včera Vladimír Mikuš Vtáčnik

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Babky, Sivý vrch a Bobrovecká dolina 11/09/14 11:01 46 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Západné Tatry - Sivý vrch (Tatranský národný park)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1805 m n. m.
    • min: 750 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1360 m
    • klesanie: 1360 m
  • Vzdialenosť
    • 20 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 28.07.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.15642 ° SŠ
      dĺžka: 19.6355 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.15642 ° SŠ
      dĺžka: 19.6355 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Prameň pod Babkami, Bobrovecký potok pod sedlom Pálenica, bočné prítoky v Jaloveckej doline
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Jalovec (bus), Bobrovecká Vápenica, parkovisko
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.83 (0.26)