Túra

Ako sa „To muši tím“ na Martinky vybral

31.12.13
Za miesto konania tohtoročného stretnutia autorov hikingáči vybrali Martinské hole. Ako tím to ťaháme spolu už rok, od stretnutia v hoteli Diery v Terchovej, a ako inak by sme výročie mohli osláviť, ak nie na horách? Ešte väčšiu oslavu spravíme, keď sa na akcii konečne zúčastní naraz všetkých päť členov tímu! A k tomu raz určite neodvratne príde.

Dokonalé konšpiračné zmätenie

Na našej poslednej akcii pred stretnutím na Martinkách, pri chystaní dreva na zimu v kolibe v Západných Tatrách, náš pedagogický dozor Miro podal návrh vyteperiť sa na Martinské hole z dedinky Turie. Akciu nazval – Po zelenej so zelenou (fľaštičkou Johnyho Bechera). Jednohlasne sme návrh schválili a ako to v našom tíme, žiaľ, býva žalostným zvykom, opäť sa nám nepodarilo dať dokopy všetkým piatim. Tentokrát absentuje kvôli pracovným povinnostiam Roman.

Po týždennom plánovaní a riešení dopravy nakoniec prijímame (Miro a Zdenči), ponuku od Adiny a nastupujeme k nej v sobotu ráno do auta a dávame sa odviezť do Žiliny. Predtým máme na hlavnej bratislavskej stanici vyzdvihnúť Rada, no po neúspešnom pokuse dovolať sa mu príde iba SMS-ka, že po oslave zaspal a zo Šurian príde do Žiliny po vlastnej osi. Peťo príde do Žiliny vlakom od Popradu. Spôsob presunu a zloženie posádky z Bratislavy do obce Turie sme v priebehu piatku menili tri razy, a to až natoľko dezorientačne, až sme nadobudli dojem, že ide o konšpiračné stretnutie a nie o turistickú akciu.

Adina nás vyložila v Žiline pred stanicou a pokračovala do Košíc. Keďže do odchodu autobusu zo Žiliny je ešte kopec času, tak sa čoby prieskumníci naverímboha motáme po autobusovej stanici a snažíme sa zistiť, odkiaľ pôjde autobus. Aby Peťo vedel, kam má ozlomkrky utekať z meškajúceho vlaku. Zdenči má napísaný odchod autobusu do Turia o 9.30 h, no na tabuli píšu, že chodí len v pracovné dni a je práve sobota (a pracovné soboty dávno zrušili). Otvárame mapu a študujeme, ako by sa dal zmeniť plán. Chodíme od nástupišťa k nástupišťu a musíme vyzerať veľmi zmätene, keďže nás osloví šofér autobusu, kamže chceme ísť. Keď mu povieme, že do Turia, hovorí, že o hodinu ide na Čičmany a na rázcestí nás môže vyložiť. O chvíľu sa vráti a pustí nás zohriať sa do autobusu (všetka česť takýmto šoférom!). Teraz vieme, že autobus, ktorý má Zdenči vytlačený z internetu, nezachádza do dediny, ale vyloží nás tiež na rázcestí pred dedinou a pokračuje ďalej. Neuveriteľné ráno.

Zaspatý dostihový kôň tímu Rado

Zdenčiho neúspešný pokus dovolať sa mi ma úspešne zobudil. Telefón som nezdvihol z prostého dôvodu - ležal kdesi podo mnou v útrobách rozkladacieho gauča. Vedel som, koľká bije. Náhlivo som zapol počítač. Slabšie pripojenie mi umožňovalo presun k ruksaku a do kuchyne. Náhlivé balenie zakončila informácia z CP-čka, že do Žiliny to mám najbližšie cez Zvolen. Najvyšší čas vypadnúť z domu. Neskôr, v pohodlí vlaku, som zistil, že autobus do Turia mi odchádza o 11.45 h. S chalanmi som sa predbežne dohodol, že ma počkajú na Skalke.

Chrám horskej sekty úspešne objavený

Turie – Turská horáreň Čistiny – sedlo pod Kobylím – Skalka – Krížava – chata na Martinských holiach

Prichádza Peter. Zvítavame sa, nastupujeme do autobusu a onedlho vystupujeme pred Turím. K začiatku značkovaných trás máme asi 1,5 km. Z Turia vedú na Martinské hole dve značky – žltá a zelená. Už skôr sme sa rozhodli pre druhú možnosť, aby sme boli vo farebnej harmónii s Mirovou motivačnou fľaštičkou. Trasa vedie po poľnej ceste a nám sa zdá, že ide úplne opačným smerom, ako by sme sa vydali, keby tu značka nebola. Lenže osud ukázal, že musíme ísť práve tadiaľto. Stretnúť dve pekné baby po ceste zrána nie je rozhodne na zahodenie. To určite veští pekné počasie na holiach.

Za elektrickým ohradníkom sa pasú kravičky, usilovne uždibujúc z novembrovej trávičky. Spoza kopcov vykúka slniečko a odkladáme jednu vrstvu do batohov a pri tej príležitosti si dávame štartovací kalíštek. Veď by nám to Boro a Tóno neodpustili. Ešte netušíme, že Boro, žiaľ, na Martinky nepríde. Prichádzame k miestu, ktoré je nazvané Turská horáreň, no namiesto horárne tu stojí nanajvýš nevkusná stavba obohnaná vysokánskym kamenným (priam čínskym) múrom. Okrem iného spoza neho vykúka kaplnka a dumáme, čo tu sídli za sektu.

Vy hovädá turistické – nedevastujte nám chodníky!

Povyše chrámu na pozvážaných popílených stromoch doprajeme niečo malé Cigánom, vyhrávajúcim v našich bruchách a po krátkej prestávke sa vydávame po blatochodníku za cieľom. Kde sa dá, obchádzame chodník lesom. Snažíme sa situáciu obrátiť na žart a nadávame na nespratných turistov, ktorí toľko behajú po chodníkoch, že sú úplne zničené a rozbahnené. "A cyklisti prekliati – to sú najväčšie hovädá. Takto rozjazdiť chodník. A chudák LKT-éčko má potom problém." Realita je smutnejšia a chodník je v takomto stave vďaka ťažkej technike, ktorú je dnes v lesoch ľahšie stretnúť ako divú zver. Vchádzame do čarokrásnej rokliny. Nad nami bizarné skalnaté útvary, dolu hučí horská riava a okolo na strmých úbočiach staré listnaté stromiská. Stojíme a vnímame v nemom úžase. Napokon prichádzame k rázcestiu, kde zelená odbočuje do strmého svahu vľavo. Konečne sme z blata vonku. Chodník prudšie stúpa, ale onedlho kráčame po mäkkom ihličí v starej smrečine a do toho spievajú vtáčiky, skackajúce po hrubých konároch nad hlavou.

Rado, idúci za medveďom, si to za rázcestím odondel takto

Zablatená zvážnica je vkusným doplnkom megalomanskej stavby, ktorá vyrástla uprostred lesa. Borím sa blatom snažiac sa udržať rovnováhu. Zboku sa náhle ku mne pridružia medvedie stopy a držia sa smeru mojej trasy. V mysli sa macovi prihovorím: "Ej, medvedík, a či sa ty nebojíš stretnutia s ľuďmi, keď si to tak veselo šinieš po turistickom chodníku?" Po štvrťhodinke prichádzam ku križovatke zvážnic, uprostred ktorej je veľké „blatojazierko“. Už-už sa chystám prebrodiť ho najschodnejšou cestou, keď si uvedomím, že nevidím pred sebou značku. Otočím sa a nevidím ju ani za sebou. A tu mi môj medvedík odpovedá: "Nebojím sa stretnutia s ľuďmi, lebo nie som na turistickom chodníku." A sakra. Polhodinové manko. Čo už, stáva sa. Vraciam sa. Po 10 minútach spiatočnej cesty prichádzam k rázcestiu, vykročím na chodník a užívam si mäkké ihličie.

A to my sme kdežééé. Lenže pred Radom utekať? Ten človek snáď dobehne všetko na svete. Ihličnatý les striedajú mladé bučky, stúpanie ustáva a pokračujeme príjemným traverzíčkom, z ktorého pomedzi stromy vidieť hrebeň Lúčanskej Fatry. Prichádzame do sedla pod Kobylím, kde si všimneme dnes už druhú novú tyč so strieškou, no bez smeroviek - tie osadia asi až v druhom kole.

Od sedla chodník opäť strmo stúpa a asi po 500 metroch vychádzame z lesa a nachádzame sa na lúke, z ktorej sa nám otvárajú výhľady do širokého okolia. Je to ako keby sa vám zrazu pred očami rozvinula ruža. Na západe z inverzie vytŕča Kľak, bojazlivo sa vystrkuje Strážov a keď sa otočíme o 90°, ponúka sa nám pohľad na blízky Kozol a spod hustej vrstvy mrakov vykukuje Žilina. Jemné dotyky búrlivej inverzie halia, no zároveň aj hladia hrebene a zvýrazňujú úchvatné kontúry hôr. Inverzná oblačnosť nad Žilinou nám pripomína pohorie. Zhodujeme sa, že toto miesto je stvorené na obed. Skladáme batohy a vyberáme ich obsah. Najprv beháme po lúke a snažíme sa uloviť čo najkrajší záber inverzie okolo nás. Od Skalky sa po chodníku rúti cyklista. Tipujeme, či to nie je cyklonezmar Vlado, známy jazdec z cykloreportáží pre Hiking, ktorý potrebuje po okolí nabehať najviac kilometrov. No túto možnosť hneď zavrhneme, pretože farba bicykla nesedí s Vladovým. Po posilnení pokračujeme na Skalku. Nohy oťaželi, takže Zdenči s Peťom len lenivo prešľapujú a debatujú, lebo času majú ajajáááj. Miro sa ponáhľa za kamarátom, s ktorým si na chate dohodol stretnutie a je hodný kus vpredu.

Úchvatné hry inverzné

Spolu so Zdenčim sa snažíme spojiť s Radom, ktorý by nám mal byť v pätách. No márne. Nasledujeme Mira a počas pomalej a dôkladnej kochacej chôdze sa nevieme vynadívať na krásu, ktorá je okolo nás. Skladáme hlbokú poklonu fascinujúcemu prírodnému divadlu, aké môže človek zažiť len vysoko v horách. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa ukazujú aj vrcholky Krivánskej Fatry, z oblakov sa na opačnej strane vynárajú úchvatné Maníny a Hričovský hrad. Dramatično na oblohe a dramatično v dolinách sa snúbi s prekrásnymi kontúrami nespočetných ostrých hrebeňov a hlbokých lesov, z ktorých nebojácne a hrdo vyčnieva pán Lúčanskej Fatry, osobne jeho výsosť Kľak. Husté mraky inverzie sa cez hrebene hrozivo prevaľujú, ako gigantické oceánske vlny kdesi pri myse Horn v Patagónii. Momentálne dvojčlenný tím mrznúci v silnom nárazovom vetre úprimne a vrúcne ďakuje zôkol–vôkol za neopakovateľné divadlo.

Dobiehajúci Rado

Presne o 15-tej prichádzam na Skalku, no po ľuďoch ani chýru. Pri panujúcom studenom vetre sa nečudujem. Zídem kúsok nižšie smerom na Krížavu a na obzore sa objavia dve postavičky. Bleskovo tasím foťák, nazoomujem a cvaknem. Pri prehliadke fotky zisťujem, že je to Zdenči s Petrom. Pridám do kroku, zanedlho vystúpim po oblom chrbte kopca do takej výšky, že na vrchole vidím oddychujúcich chalanov. Zamávam im sledujúc, ako narýchlo aranžujú tekuté privítanie.

Stretnúť kamarátov v horách je pecka

Na Skalke sa v diaľke objavuje postava. "To musí byť jedine Rado," zhodujeme sa vysmiati, pozorujúc malú postavičku. Sledujeme pohyby postavičky a je nám jasné, že je to on – parťák. Vidieť po čase kamaráta je jednoducho pecka. Torzo tímu spomaľuje ešte viac a z druhej strany od vysielača sa k nám pridáva ďalší turista. Spoznávame v ňom Alexandra Daňa. Úžasné! Opäť prežívame šťastné „dežaví“, keďže aj pred rokom sme sa za podobných okolností všetci stretli na Malom Rozsutci. Koluje niečo na zvítanie a je tu vysmiaty Rado. Opäť sa všetci spoločne kocháme neuveriteľným divadlom, ktoré máme od matky Zeme za odmenu, že sme sa sem vyštverali a že ju máme radi. Vo štvorici družne diskutujeme a smerujeme k vysielaču na Krížave. Od Skalky k vysielaču je to podľa mapy 30 minút. Nám to lemravo-kochacím krokom trvá takmer 2 hodiny. Kam by sme sa ponáhľali? Chata je na dosah a treba využiť posledné svetlo na fotky. Len škoda, že slnko sa schovalo za mraky. Ale fotky vyšli pekne.

Finálne kochanie sa do diaľav a kapurková na chate

Pod Krížavou sa kocháme nádherným výhľadom na zasnežené končiare Veľkej i Krivánskej Fatry, Nízkych Tatier a v diaľke sa skvejú velikáni Karpatského oblúka – Vysoké Tatry. A všetci pekne v bielom. Kontrastom im sú čierne a temné smrečiny a temnejúce doliny, ktoré zvýrazňujú úchvatnosť našich horstiev. Vanie odtiaľ jemný vánok sviežich horských diaľav. Pohľad je veľmi, ale veľmi silný. Toľko horstiev pokope a tak blízko.

Od vysielača vedno zbiehame po zjazdovke k chate. Nastáva x-té vítanie tých, čo sú dlhšie v teple s tými, čo práve dorazili. Ruky sa podávajú krížom-krážom a na radosť chlapov je možnosť dať nejaký božtek krajšej časti Hiking tímu. Napokon sa 4/5 „To muši tímu“ odoberajú ubytovať, osprchovať a prezliecť do gala (teplákov).

Po večeri Ľubo zhodnotí uplynulý rok a Mišo osobne číta poviedku zo svojej čerstvej knihy. Napokon prichádza Ježiško, a potom zotrvávame v družných debatách do neskorej (poniektorí veľmi neskorej) noci. Za rok sa toho predsa toľko udialo.

Neprekvapujúco ťažká nedeľa a pre niektorých bludná v hmle

Chata na Martinských holiach – Krížava – sedlo Prašivé – Minčol – Horná roveň – Bukovec – Višňové

Miro ako správny pedagogický dozor už o ôsmej vyburcuje celú izbu k raňajkám a inej činorodej a zmysluplnej činnosti. Zvyšku tímu sa veľmi nechce. No keď chceme v Žiline stihnúť naplánovaný vlak, nemôžeme sa zdržiavať. Lúčime sa s ostatnými, Peťo prijíma ponuku od Východniarov, ktorí ho zvezú do Popradu. Opäť sme traja.

Šliapeme hore po ceste k vysielaču žltou. Z prameňa si dopĺňame zásoby vody. Počasie je úplne odlišné, akým sme boli obdarení včera. Okolo nás vládne hustá hmla a vo vzduchu cítiť sľubovanú zimu. Od vysielača pokračujeme po červenej na Minčol. Les je tajomný, možno nás sledujú oči nejakého zvera. Príjemný chodník sa tesne pred Minčolom dvíha a treba nám vystúpať 100 výškových metrov na pomerne krátkej vzdialenosti. Na vrchole je hmla ešte hustejšia. Fotíme si vrcholový kríž a aby sme mali zbierku farieb takmer kompletnú, vydávame sa po modrej značke do Višňového. Po prudkom klesaní prichádzame na čerstvú zvážnicu. Ak by značka pokračovala vo svojom smere, viedla by dole rúbaniskom. Značka sa stráca. Máme dve mapy, no ani v jednej z nich cesta nie je. Trasa sa má podľa mapy zlomiť doprava, ideme teda po ceste týmto smerom. Po niekoľko sto metroch končí. Vraciame sa kúsok späť a v mieste, kde je les najredší, zbiehame z cesty. Asi nie sme prví, čo poblúdili, takže nasledujeme chodníčky a hlasy, ktoré nás doviedli späť na značku.

Stretávame partiu turistov, nesúcich plechy (väčšinou sa plechy nosia dolu, do zberní). Vraj majú v lese zrub a idú obložiť stenu okolo piecky. V jednom z nich Zdenči spoznáva funkcionára z KST. Tak ich zo žartu sprdneme za stratené značenie a keď zistia, že nie sme miestni a sme tu prvýkrát, dajú nám za pravdu, že nie je problém zablúdiť. No máme byť radi, že sme Skalnatú neobišli dolinou zľava, lebo v nej má vraj brloh statný maco. Hoci nám to pripomína miestny folklór na Dolniakov, prešla nás chuť vybehnúť sa pozrieť na vrchol Skalnatej.

Zamotaný koniec s víťazným pádom z autobusu

Začína drobne pršať, presne ako predpovedali meteorológovia. Prichádzame k lyžiarskemu vleku. Rozmýšľame, či si to strihneme do dediny po zjazdovke, ale nakoniec pokračujeme po značke. Pri pohľade na hodinky zisťujeme, že autobus odchádza o 20 minút. Kde je zastávka, netušíme. Pridáme do kroku, no stále sme pomerne ďaleko od dediny. Vychádzame z lesa na lúky, vidíme prvé domy, motáme sa po pasienkoch, prechádzame elektrický ohradník a schádzame do uličky medzi domy. Zakrátko vychádzame na hlavnú cestu a z horného konca dediny sa rúti autobus. Mávame, šofér zastavuje mimo zastávky, za čo sme mu veľmi vďační a takto s prehľadom stíhame náš plánovaný vlak zo Žiliny. V preplnenom vlaku plánujeme ďalšie akcie „To muši tímu“. Potme prichádzame na bratislavskú hlavnú stanicu a rozchádzame sa každý svojim smerom, nabití pozitívnou energiou zo stretnutia s ľuďmi s rovnakou krvnou skupinou a nádhernou neskorojesennou prírodou.

Dôležitizmus na záver

Najpedagogickejší dozor: Miro Svítek – autor článku, fotiek a účastník túry (konečne),
Zdenči Vasilišin: autor článku, fotiek a účastník túry (ako inak),
Rado Jurčina: autor článku idúci (čo idúci – to nepoznáte Rada) za nami po medvedích stopách a aj fotič (bacha Rado, aby si raz netrafil rovno do brlohu),
Peter Miler: dokončovací činiteľ napísaného, autor článku a zhodou okolností aj účastník túry a fotiteľ,
A najhoršie na koniec – Roman “Bazin” Matkovčík – neprítomný! (toto nám nerob).

PS: Ak niečo v živote nejde, povedzte si "To muši" a uvidíte, ako to dopadne.

Fórum 9 príspevkov
Ako sa „To muši tím“ na Martinky vybral 02/01/14 10:42 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť Tohtoročná zima konečne stála za to, no ani za svet sa jej nechce odísť a pustiť k slovu jar. S kamarátmi nás už svrbia päty, od decembra sme sa nevideli, tak za dlhých zimno-jarných večerov začíname e-mailami kuť plány na jarný vander. Dáme si Volovské vrchy plánované na minulé leto? Alebo radšej Poloniny, ktoré nás lákajú už dlhšiu dobu? Či radšej nejaké nižšie pohorie, kde nehrozí, že nás ešte prekvapí zima? Nakoniec aj z dôvodu lepšej dopravnej dostupnosti si vyberáme Volovské vrchy. 13/08/18 Kolektív autorov Volovské vrchy
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna. 11/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 1. časť Termín a cieľ minuloročného prvého vandru „To muši tímu“ nám v podstate určil náš kamarát Juro. V tomto termíne sa totiž rozhodol osláviť svoju 40-tku na chalupe na štále Borisko nad Jedľovými Kostoľanmi. Isto vtedy ani netušil, čo všetko zažijeme, než tam prídeme, a my už vôbec nie. 04/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž S Mišom Diviakom o citlivom hospodárení v lese Súčasťou Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici sú aj školské lesy Kysihýbel, ktoré slúžia budúcim lesníkom na praktické vyučovanie. Vedúcim školských lesov je Mišo Diviak, lesník, učiteľ a náš dlhoročný autor. Prešli sme sa po zrekonštruovanom náučnom chodníku Kysihýbel a hovorili nielen o tom, ako sa hospodári v tunajších lesoch, ale aj v lesoch všeobecne. dnes Soňa Mäkká Reportáže
Túra Z Luhačovíc k Vlárskemu priesmyku Keď som písal príspevok z vlaňajšieho putovania Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice a hľadal som prijateľnú formu záveru článku, zvolil som jeden slovný obrat. O trase, čo kamsi pokračuje a čo skadesi prišla. Bol to aj, ako som si následne uvedomil, určitý verejný prísľub. A záväzky je potrebné v slušnej spoločnosti plniť. Takže došlo aj na spoznanie neznámeho „skadesi“. Červenou značkou z Luhačovického Zálesí na východ, k juhovýchodnému rohu Valašska. včera Vladimír Mikuš Česko
Túra Od zubačky z Tisovca cez Fabovu hoľu do Michalovej Na Muránsku planinu sme sa s priateľkou vybrali, aby sme konečne preturistikovali celý víkend. Aj napriek tomu, že sme nemali k dispozícii auto, a museli sme sa na planinu dopraviť spojmi, sme nakoniec naplánovali dve pekné trasy, ktoré sme boli schopní prejsť za dva dni, s tým že sa vieme dostať v nedeľu domov. Do toho všetkého sme ešte zakomponovali parný vláčik, ktorý práve počas víkendu išiel trasu sedlo Zbojská – Tisovec a späť. Pre počasie nehlásili žiadne pekné vyhliadky, ale to nehlásili ani týždeň predtým v Tatrách, a mali sme z toho peknú túru. Ako sa ukázalo, na Muráni sa nám počasie pomstilo aj za predchádzajúci víkend. 13/10/19 Dominik Chňapko Muránska planina, Veporské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sa „To muši tím“ na Martinky vybral 02/01/14 10:42 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra: Lúčanská časť - Martinské hole
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1451 m n. m.
    • min: 400 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1051 m
    • klesanie: 1003 m
  • Vzdialenosť
    • 27 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 23.11.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.1499 ° SŠ
      dĺžka: 18.7555 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.1574 ° SŠ
      dĺžka: 18.7973 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.09456 ° SŠ
      dĺžka: 18.83401 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Chata na Martinských holiach
  • Voda
    • studnička na žltej značke pod Krížavou
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Žilina (vlak, bus) - Turie (vlak Porúbka, bus)
      Višňové (bus) - Žilina (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.95 (0.33)