Túra

Bertotovce – Mindžová – Strieborná hora

14.02.14
Vždy som túžil pomotať sa po okolí Vyšných Repáš, Oľšavice a Brutoviec práve koncom októbra, pretože sa tu vyskytuje obrovské množstvo smrekovcov opadavých, ktoré košaté a staré rastú solitérne na lúkach, ale tvoria aj súvislé porasty. Nikde inde na Slovensku ich pokope toľko nenájdete. Tieto lokality sú v tomto výnimočné. A práve v tomto období majú sýtu zlatú farbu, ktorá dáva najkrajšej časti Levočských vrchov neopakovateľný vzhľad. Keď po rokoch konečne nastal správny čas, vydal som sa peši z Bertotoviec do Spišského Štvrtka. Trasu dlhú 75 km som si rozdelil na tri dni a hneď v prvý deň ma čakala najdlhšia etapa.

Trasa

Bertotovce – Hermanovce – Košiare – Lazy – Mindžová, útulňa – Buče – sedlo pod Magurou – sedlo pod Bachurňou – Mangľová – Čierny močiar – Nižný Slavkov – Rovinky, horáreň – Peklisko – Hájny les – Strieborná hora

Dobré ráno? A v mojom prípade? Nehrozí!

Žiadne ráno u mňa nemá hladký priebeh, a tak čakám, čo sa zomelie tentoraz. V cestovnom poriadku som vyčítal, že autobus, na ktorý čakám v Poprade, má príchod do Levoče v rovnaký čas, ako má z Levoče odchod autobus, ktorý keď nestihnem, celá túra bude v háji. Ani sekunda na prestup. A na internete som zistil to isté. "Čo za magora toto vymýšľa?" rozmýšľam, keď nastupujem. Niečo mi však nedá, a tak sa pýtam šoféra, aká je šanca stihnúť prípoj. Nechápavo na mňa hľadí a hovorí, že žiadny prípoj neexistuje a že ide do Košíc a stojí v Bertotovciach. Neuveriteľné! To snáď ani nie je možné. A dokonca aj cenu mi urobí parádnu, že som hneď zrána o 5.30 h úprimne šťastný. Nemôžem tomu uveriť. Dokonca mám voľné miesto, na ktorom počas dlhej cesty zadriemem.

Preberám sa v Širokom, na druhej strane Braniska. Autobus je neskutočne preplnený študentmi, ktorí sú natlačení ako sardinky. Okná zarosené, vonku je ešte šero a hmlisto a nemám ani najmenšej potuchy, kde mám vystúpiť a či sa mi to vôbec podarí, lebo všetci cestujú do Prešova a Košíc. Hádžem do davu hlasnú otázku, kde vlastne sme a kde mám vystúpiť. Dav na mňa bez slova hľadí, a tak opakujem svoju prosbu. Nič. Čo sa mi to sníva? Našťastie nie. Krásna vysmiata blonďavá baba s iskrou v oku, ktorá sa z davu nemluvniat vynorila ako anjelik zo sivého mraku, mi veselo dáva inštrukcie, ktoré pre mňa v tejto chvíli majú cenu zlata. Zastávka je vraj na znamenie a zvonček je až pri dverách. Prosím tam stojacich o zazvonenie, no nikto nereaguje, len hľadia. Čo sú počarovaní? Našťastie šofér na mňa nezabudol. Lenže dostať sa von je veľký, ale fakt veľký problém. Veľký ruksak so zásobami na tri dni a fototechnika mi znemožňujú akýkoľvek pohyb. Všetci študenti vidia, že vystupujem, no nikto mi, až na dvoch ľudí pri dverách, ani po prosbách neuhýna. Ostať tu nemôžem, a tak sa von tlačím, aj keď nerád, nasilu, no šofér trpezlivo čaká. Nekonečná cesta ku dverám končí a konečne sa dostávam na slobodu a znechutenie zo zvláštneho davu je razom preč. Kontrolujem si všetky veci a zisťujem, že mi v tlačenici, nevedno ako, vypadla peňaženka. Našťastie tá, v ktorej nosím len drobné. Bolo v nej maximálne 8 peňazí a vysvetliť si to nedokážem.

Mapu lokality nemám, a tak sa poberám nájsť niekoho, koho sa opýtam, kadiaľ sa najlepšie dostanem do Hermanoviec, keďže sa tu stavia diaľnica. Po asi 300 metroch chôdze opačným smerom mi jedna milá pani poradí, a tak sa vraciam do dediny, kde sa ďalšej pýtam, kde je obchod. „Ta tu,“ odpovedá, ale smer neukáže. „Kde?“ pýtam sa opäť. „Ta tu v totej žltej budove.“ Z blízkej žltej budovy sa vykľul rodinný dom, ale obchod určite nie. Ten napokon nachádzam v neďalekom dome, ktorý je všelijaký, len nie žltý. Ozaj zvláštne ráno.

Ráno ešte nekončí, ale už sa blýska na lepšie časy

Po trojkilometrovom šliapaní po asfaltke sa ocitám v Hermanovciach. Musím sa dostať do ľavého horného rohu dediny, odkiaľ budem stúpať do hôr. A hneď v úvode robím takmer fatálnu chybu. Odbáčam na úzku cestu vedúcu popri potoku do stredu dediny, keď sa zrazu za jednou zákrutou vynáram priamo v cigánskej osade, uprostred nepredstaviteľného množstva odpadkov, výkalov a strašného smradu. Kto toto na Spiši nezažil, nevie, čo je cigánska osada. Nepoľavujem v rýchlom tempe, no poniektorí sa okamžite poberajú za mnou, majúc záujem o moje nové kanady. Pripravený na okamžitú obranu pokračujem rýchlo ďalej a čakám, čo sa bude diať. Našťastie ich po spŕškach rôznych nadávok na moju adresu za sebou strácam a uprostred obce nachádzam červenú značku, po ktorej pôjdem poldruha dňa. Ale keď stretávam ďalších protiidúcich spoluobčanov, zmocňuje sa ma obava, že značka pôjde cez ďalšiu osadu. Rýchlym tempom kráčam vpred, nech ma čaká čokoľvek. Na moju veľkú potechu sa značka stáča doľava a ocitám sa na lúkach nad obcou. Uf, konečne úľava. Už len hory, vône, krása a pokoj. Stúpam ešte niekoľko metrov a na mieste s pekným výhľadom raňajkujem, pretože na Mindžovú ma čaká prevýšenie 500 metrov. Veľká časť Šariša je zahalená do hmly, všade naokolo je opar a na oblohe sú sivé mraky. No asi v polovici stúpania sa vyčasuje. Míňam baču s ovečkami natretými červenou farbou (!) a dostávam sa na prvý kopec na lúčnatom hrebeni. Dívam sa smerom na blízku oblasť medzi Jarovnicami a Ražňanmi, kde som svojho času ako vojak strážil sklady PHM. Jedným z mála svetlých momentov na vojne bolo, že sklady sú v lese, kde je svätý pokoj. Teda, pokiaľ nešarapatili spoluobčania alebo ma na stráži nenaľakal vyplašený bažant, ktorých tam boli mraky.

Krásy pohoria Bachureň a kopec s vulgárnym názvom

Po ceste sú na každom jednom kopčeku kríže, že si pripadám ako na krížovej ceste. Ako raz povedal jeden známy človek – za komunistov boli všade kosáky, kladivá a hviezdy a teraz kríže. Každá doba má svoje špecifiká. Otvárajú sa mi krásne výhľady na Branisko, ako aj na Čiernu horu, kde to na budúci rok musím preskúmať. Obloha je bez jediného mráčika. Na sedle pod Mindžovou nachádzam poniže salaš, ale aj pekný výhľad na sever, ktorý skrášľujú okolité vyfarbené lesy. Teším sa čoraz viac, nakoľko idem po nádhernom hrebeni. Cez krátky lesík sa dostávam na samotnú Mindžovú vo výške 920 m. Veľmi by ma zaujímalo, aký má pôvod názov kopca, pretože hádam každý dobre vie, čo je to po cigánsky "mindža". Nech je ako chce, výhľady sú odtiaľto neskutočné. Čergov, kde som robil jarnú trojdňovku, vidím ako na dlani, ako aj Ľubovniansku vrchovinu. Ba v diaľke dokonca aj Sadecké Beskydy (Beskid Sądecki) s vrchom Radziejowa, vzdialený 50 km. Pol hodiny len sedím, dívam sa do diaľok a vychutnávam si čaro okamihu.

Neskôr si odchádzam obzrieť najkrajšiu útulňu na Slovensku – zánovnú útulňu Chotárna pod Mindžovou, ktorá je hneď poniže. Vzorný poriadok, vybavenie chaty aj priľahlého „opekacieho prístrešku“ so všetkým potrebným na opekanie, nádherná terasa zo samorastov a strhujúci výhľad. Toto všetko stavia útulňu do čela všetkých útulní u nás a Hermanovčanom patrí veľká vďaka za to, že na tomto nádhernom mieste stojí. Určite sa sem vrátim prespať. Možno už túto zimu aj so snežnicami. Nechce sa mi odtiaľto. Výhľad z terasy je prekrásny, v korunách borovíc, stojacich po bokoch sa preháňa vánok a kŕdle štebotavých sýkoriek.

Po hodinovom zdržaní sa na krásnom mieste vyrážam, pretože je poludnie a mám pred sebou ešte 2/3 cesty. Schádzam na sedlo Buče, nad ktorým končia lyžiarske vleky, ktoré sem vedú od Renčišova a opäť sa kochám ďalekými výhľadmi. Množstvá zlatistých smrekovcov kontrastujú s modrou oblohou a napredujem iba v tričku. Teplo je ako v lete a to je 21. 10. Príroda mi na pochode praje. Zo samotného vrcholu Buče zvyknú štartovať rogalisti. Musí to byť paráda. Na južnej strane je veľký lúčnatý priesek a dolu v hĺbke vidím Lipovce, rodisko známej minerálky Salvator a tam niekde je známy Lačnovský kaňon, ktorý ma taktiež láka. Poberám sa ďalej, až kým ma skoro neporazí. Zamysleného ma 4 m predo mnou vpravo na smrť desí rovnako zdesená sova, spiaca na spodnom konári pri ceste. Rachot prvotného pleskotu krídel po sekunde strieda tichý a kĺzavý let meter nad zemou do bezpečia húštin pod cestou vľavo. Vyzerá to tak, že som natrafil na sovu dlhochvostú, po výrovi skalnom našu druhú najväčšiu sovu.

Objavenie studničky „s ceplu i žimnu vodu“

Pred sedlom Magura sa opäť dostávam na rozľahlé lúky, poskytujúce výhľady na obe strany. „Tadiaľto si to musím dať v zime,“ uvažujem nahlas a stúpajúcim traverzom sa lesom poberám doprava a po chvíli stojím na malej lúčke uprostred rozprávkových jedlín na sedle Bachureň. Samotný 1081 m vysoký rovnomenný vrchol je len pár metrov nado mnou. Ukážkovo krásnou jedlinou plnou hrubánskych stromov strmo klesám na lúky na Mangľovej. Malebnosť lúk a solitérnych košatých starých jedlí ma núti stáť a vychutnávať si prítomnosť okamihu, ako aj výhľadov nielen na Levočské vrchy, kde dnes budem spať. Pohľadom skúmam priamkou asi 8 km vzdialený vysoký hrebeň nad Nižným Slavkovom. Tam niekde ma čaká spacie miesto, ak budem mať šťastie, tak aj s výhľadmi. Prieskum mapy a času ma núti ísť veľmi rýchlym tempom, pretože v závere ma čaká poriadne strmé prevýšenie a ak chcem hore chytiť západ slnka, musím fujazdiť do doliny. Strmou a rozblatenou zvážnicou sa s rachotom spolu s množstvom kameňov rútim do doliny Čierny močiar. V rozblatenej doline sa popri ceste nachádzajú množstvá vodných zdrojov pod ochranou vodární. Preto dúfam v dostupnú studničku. Čakal som všeličo, ale toto nie. Kúsok za prístreškom pri ceste po pravej strane nachádzam studničku s dvomi rúrkami – s teplou a studenou vodou. Nečakal som, že dva mesiace pred zimným slnovratom sa budem v tričku potiť a tešiť sa chládku v tienistej doline a chladnej vode.

Pochod dolinou je pomerne zdĺhavý. Nižný Slavkov akoby bol v nekonečne. Obchádzam štyroch chlapov, nakladajúcich drevo na V3S-ku. A vraj, či im prichádzam pomôcť. „Nima casu,“ odpovedám guraľsky a naťahujem krok. Za iných okolností by to nebol problém, ale musím chytiť západ. To je dnešný cieľ. Scenár nepustí. Pred dedinou prekračujem Slavkovský potok. Okolie je plné kameňov, suchých kríkov a vŕb. Zvedavo si ma obzerá početná črieda tradične zvedavých kôz, pasúcich sa bez pastiera medzi kríkmi.

Informačné centrum (krčmoobchod) v Nižnom Slavkove a miestni informátori

Konečne Nižný Slavkov. Musím doplniť poživeň, a tak mierim do obchodu. Chlieb s buchtami do batoha a jedno pivo do seba. Napokon sa stretávame aj so šoférom V3S-ky, ktorý predavačke/krčmárke priviezol drevo, ako aj s miestnym expertom. Každá dedina má svojho. A mňa teší, že na nich vždy za príjemných okolností natrafím. Chlapík má obdivuhodný prehľad. Na moju otázku, či tu rastú huby, odpovedá: „Ja to ňezberam. Aňi dubaky. Šak huby, to je škodna. A toto mam ja zberac? Škodnu? Parazitoch? Ňe som dzignuty.“

„A to idzeš pešo až z Bertotofcoch? A do Spišskoho Štvertku? A sam? Ta co ši šaľeny?“ hutori šofér, ktorý do malej predajne doniesol arómu čerstvo narezaného dreva. „Ta šak aftom še treba vožic a ňe pešo a s totu vahu! Ta co ši?!“ poťažká mi ruksak. „A to ľen tak v ľeše budzeš spac?“ krúti hlavou. „No a jak? Šak i v mrazu a šňihu še da normaľne vyspac!“ vraví expert s dlhými sivými vlasmi a bradou, pripomínajúci veľkých filozofov a spúšťa spŕšku odborných fyzikálnych a biologických termínov, ktorými suverénne obhajuje svoju teóriu. Popíjajúc ešte pivo chvíľku debatujeme. Desať minút ma nezabije, teda aspoň dúfam. Takého exota tu totižto ešte nevideli. Turisti sem zrejme nechodia.

Kŕmiac sa buchtami, urýchlene kráčam asfaltkou smerom na sever. Na obzore sa črtá Čergov. Po kilometri opúšťam asfalt a zabáčam doľava a popri potoku stúpam hore lúkou do doliny. Stále po červenej značke. To sa nachádzam v Levočských vrchoch a intenzívne cítim, že ma čaká výnimočná časť dňa.

Božský záver dňa v božskom prostredí

Stúpanie strmou zvážnicou v zmiešanom lese, ktorý presvetľujú lúče podvečerného slnka, ma napĺňa vnútorným šťastím. Čaká ma prevýšenie 450 metrov. Všeobecne milujem strmé večerné stúpania v záveroch túry, či už na bicykli alebo pešo. Vždy je záverečná lopota odmenená krásnym miestom na nocľah. Keďže kráčam potichu, často pozorujem diviaky, srnčiu, ale aj vysokú. Po zdĺhavom a kľukatom stúpaní sa konečne ocitám na strmých vrcholových lúkach pod Striebornou horou. Inštinktívne cítim, že na mňa čaká nádherné miesto na nocľah, len ešte neviem, kde. Na sedle pri starom rázcestníku intuitívne odbáčam doľava a po lúke prichádzam na samotný vrchol Striebornej hory. Pasú sa tu jelene, a tak sa vraciam za lúčny ohyb, aby ma nevideli a rozhliadam sa po okolí. Vidieť odtiaľto hlavný hrebeň Levočských vrchov a krásne sfarbené zmiešané lesy v blízkom okolí. Keď sa jelene pobrali do lesa, vychádzam spoza ohybu a na malom sedle mi je jasné, že som doma. Je odtiaľto krásny výhľad na Branisko a v diaľke na juhu sa črtajú Volovské vrchy. Zapadajúce slnko nádherne sfarbilo staré zlatisté smrekovce opadavé a večerné zore chytajú pestré odtiene oranžovej, ružovej a červenej. Rýchlo som v mokrej zemi vyhĺbil jamu na oheň a pri opekaní si domácej slaninky sa neustále kochám prekrásnymi výhľadmi a čoraz pestrejšími farbami na oblohe. Dnešný západ slnka sa naozaj vydaril.

Keď večerné šero vystriedala tma a kontúry starých jedlí, smrekov a smrekovcov, ktoré lemujú nádherné lúky, sa dali iba vytušiť, vykotúľal sa spoza Bachurne mesiac. Neskôr pri dohasínajúcich uhlíkoch zo spacáka pozorujem krásnu nočnú oblohu a nahlas ďakujem lesným bytostiam za to, že môžem na výnimočnom mieste zaspávať v pokoji a tešiť sa na ďalší deň.

Druhá časť putovania
Tretia časť putovania

Fórum 23 príspevkov
Bertotovce – Mindžová – Strieborná hora 17/02/14 07:02 23 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala konca kraja, ale zdá sa, že som sa jej nadobro zbavil. Uvidíme, či sa mi dnes podarí dostať do Popradu, lebo telo je poriadne oslabené. 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Zimná hôrka – Vlkovce – Spišský Štvrtok Neskoré októbrové ráno na Zimnej hôrke je akési sychravé. Hustá nízka oblačnosť, mrholenie a vlhko ma nútia vyliezť zo spacáku a zistiť, ako to dnes bude vyzerať s počasím. Zatiahnuté je úplne všade, a tak sa radšej balím. Na druhej strane, vyspal som sa fantasticky a teším sa na dnešné putovanie, akurát na večerný návrat do Popradu sa neteším vôbec. Niet divu. V prírode sa cítim najlepšie. 28/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Potulky okolo Bukowiny Tatrzańskej Tatranskú Bukovinu (poľ. Bukowina Tatrzańska) sme už viackrát navštívili. Prostredie Podhalia (poľ. Podhale) obľubujeme najmä pre nenáročné, ľudoprázdne prechádzky s neopakovateľnými pohľadmi na Tatry. Obdivujeme kde-tu roztrúsené “živé” salaše - bacówki, či kulinárske špeciality. Okolie je posiate množstvom obydlí, čo špacírku predurčuje na bezpečnú alternatívu k vysokohorským túram v období s nepriaznivým počasím. dnes Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry
PR Po stopách Pabla Escobara v Cestovateľskom kine Najznámejší narkoštát všetkých čias sa odhalí v špeciálnom Cestovateľskom kine. Návštevníci sa v utorok 10. decembra v KC Dunaj prenesú na miesta, z ktorých vzišiel a kde nakoniec aj padol milovaný a obávaný Pablo Escobar. V pútavom rozprávaní lekára a cestovateľa Ľuboša Fellnera ožije všetko zo seriálu Narcos, a ešte viac! včera sponzorovaný článok Festivaly a premietania
Túra Zadné Meďodoly a Gombošov vrch z Tatranskej Javoriny Naplánovaný jesenný turistický výlet v Tatrách musím na poslednú chvíľu modifikovať. Horská služba totiž hlási, že po poslednom snežení panujú vo vysokých polohách zimné podmienky, k čomu nemám potrebné skúsenosti a s výnimkou čiapky ani výstroj. Ostávajú teda iba nižšie položené miesta, z čoho sa rozhodujem pre Zadné Meďodoly. Miesto mi učarovalo už pri našom letnom rodinnom prechode Kopským sedlom, kvôli deťom som si ho však patrične nevychutnal. Aby to nebola len taká seniorská prechádzka, po návrate do Tatranskej Javoriny si ešte vybehnem na Gombošov vrch preveriť výhľady zo zjazdovky. včera Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bertotovce – Mindžová – Strieborná hora 17/02/14 07:02 23 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Šariš a Spiš: Bachureň a Levočské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1018 m n. m.
    • min: 400 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1316 m
    • klesanie: 788 m
  • Vzdialenosť
    • 28 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 21.10.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.02464 ° SŠ
      dĺžka: 21.02084 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.11076 ° SŠ
      dĺžka: 20.81673 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Strieborná hora (bivak)
  • Voda
    • Studnička v doline Čierny močiar
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Poprad (vlak, bus) / Prešov (vlak, bus) - Bertotovce (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.91 (0.29)