Túra

Opreteky s mrmlošom v Nízkych Tatrách

01.04.16
Jedno prekvapenie za druhým, alebo "Keď je na chodníkoch viac zvierat ako ľudí..." Aj takto by som mohla pomenovať sólovú „ďumbiersku” dvojdňovku - prechod z Čertovice do Demänovskej doliny cez Ďumbier a Chopok. Z čias, keď som po stretnutiach s jeleňmi alebo medveďmi ešte netúžila...

1. deň

Sedlo Čertovica – Rovienky – Lajštroch – Kumštové sedlo – Panská hoľa – Králička – Chata gen. M. R. Štefánika – Krúpovo sedlo – Ďumbier – Krúpovo sedlo – Demänovské (Široké) sedlo – Chopok – Dereše – Kamenná chata

Je nedeľa, 29. september 2013, pár minút po štvrtej ráno. Celá dedina sladko spí a v duchu si nadávam, unavená z pracovného týždňa a školopovinnej soboty, že aj v jeden jediný deň v týždni, v ktorom by som sa mohla vyspať, si nedám pokoj a musím sa niekam trepať. Lebo predpoveď počasia bola taká láákavááá. Poriadne dlhú chvíľu zápasím s chuťou nevstať z postele a vykašľať sa na celú optimistickú krivku SHMÚ, ale nakoniec ma taxi včas dovezie na zlatomoraveckú autobusovú stanicu, kde nasadám ešte potme na autobus 5.15 h smer Čertovica. Pokúšam sa dohnať spánkový deficit, čo sa mi úspešne darí až kamsi po Banskú Bystricu. Tam mi nedá spať očarujúci pohľad z okna na okolité kopce a pribúdajúci turistickí ľudkovia, z ktorých väčšina vystupuje o siedmej spolu so mnou v sedle Čertovica. Tak si myslím: fajn, medvedíky ešte nespia, celkom dobre, že nepôjdem úplne sama.

Po odchode autobusu nastáva v sedle zvláštne ticho - pri pohľade do mapy (hotel, chata, reštika, chata...) by človek očakával aký-taký šum, všetko je ale pozatvárané a krásna, veľká drevená turistická chata zíva prázdnotou a pomaly chátra. Kým sa obzerám a rozhodujem, či sa mi turistický anti-ruch páči alebo nie, spolucestujúci z autobusu sa kamsi roztratili, a tak stúpam hore, ako obvykle, sama. Teraz si však romantické osamotené okamihy v štýle „len ja a hora“ veľmi neužívam. Každú chvíľu sa totiž z kríkov ozýva mrmlanie, fučanie a iné čudesné zvuky. Toto (som rada, že neviem, aké) zvieratko má očividne svojrázny zmysel pre humor. Idem raňajkovať niekde na cestičke do Kumštového sedla, a zrazu mi to zafučí rovno za chrbtom. Neobzerám sa, raňajky presúvam na neurčito a poklusom (unavená, nevyspatá a bez raňajok poklusom s dvojdňovým batohom, jupí) postupujem dopredu, až kým pred sebou nezbadám aspoň jednu trojicu, čo ma hneď upokojí. Konečne sa nebojím spomaliť a zasmejem sa sama na sebe, no tak fajn, jedna-nula pre umrmlané zviera.

Zastavím sa a zisťujem, že okolie sa počas môjho poklusu trošku zmenilo. Ranný opar sa pomaly dvíha, oblaky sa trhajú a na obzore sa ukazuje moja najobľúbenejšia silueta. Jasne sa dá zatiaľ rozoznať len časť medzi Kriváňom a Vysokou, zvyšok ešte drieme pod jesennou perinou. Kochám sa, obdivujem, rozjímam, „žartujúce“ zvieratko aj s mojou únavou a strachom zostali niekde dolu. Výškových metrov pomaličky, ale isto pribúda, chodník sa vlní, všade naokolo sa ponúkajú výhľady ako z kalendára. Kde-tu sa objavia ďalšie turistické alebo čučoriedkozberačské postavičky, slnko hreje. V idylickej atmosfére prichádzam na Štefánikovu chatu, kde si môžem konečne dopriať raňajky, v pohodlí zložiť batoh a na chvíľu odbremeniť ramená. Napriek tomu, že je nedeľné doobedie, na chate je ticho a pokoj. Nikde nikoho, stretávam iba skupinku turistov zo Žiaru nad Hronom, ktorí mi robia spoločnosť cestou hore. Pozorujeme stádo kamzíkov, kým si nás nevšimnú a neujdú niekam do diaľav smerom ku Štiavnici. Celkom im závidím, ako zázračne rýchlo a ladne sa vedia dostať na vrchol, ale po máličko boľavom výstupe sa ocitám v „prvom cieli“, na Ďumbieri, tiež.

Na vrchole je veselo, približne 20 - 30 ľudí a o niečo menej psov, slnečné počasie a príležitostné výhľady na všetky svetové strany. V oblakoch sa stráca a vždy opäť objavuje celý hrebeň Nízkych Tatier, Siná, Krakova hoľa, na severe sa sem-tam ukážu Západné a Vysoké Tatry, na juhu Slovenské rudohorie a ktovie čo všetko ešte. Silne pociťujem svoje „medzery“ v znalostiach horstiev stredného a východného Slovenska. O kultúrny program sa stará rozjarená partička zrejme zo Štefáničky, spievajúca okrem iného nejakú mne povedomú ľudovku s trenčianskou tematikou, ale identifikovať ju neviem, a tak si s nimi nezaspievam. Okrem toho ponúkajú každému čokoládu, fidorky a rôzne iné lahody, len borovičku už nie, lebo z tej vraj nezostalo. Verím im. Motám sa po Ďumbieri hore-dolu, fotím všetko odvšadiaľ a nechce sa mi odísť. Čas však pokročil, dni už nie sú také dlhé ako v lete, a tak znovu dvíham batoh a vyrážam cez Krúpovu hoľu na Chopok.

Cesta mi trvá asi dvakrát toľko, ako by trvala normálne, ale na každom kúsočku sa musím pristaviť, obzerať, nechápať tú nádheru a užívať si každý nádych nízkotatranského vzduchu. Z rozjímacích chvíľ ma vyruší len podivný tvor v červenej vetrovke - priamo po hrebeni si to valí cyklista a pešiaci ustupujú z chodníka. Radšej sa znovu venujem výhľadom a nakoniec sa ocitám v druhom a poslednom cieli prvého dňa - na Kamennej chate pod Chopkom. Celkom sa teším na večerné „teplo domova“, vojdem... a v chate nikoho. Na otázku, či sú tu vôbec nejakí ľudia, dostávam odpoveď, že nie, že „asi prídu ešte takí dvaja“. A tak si v rámci čakania na spoločnosť spravím prechádzku na Dereše, ignorujúc prítomnosť rozostavaného monštra novej stanice lanovky, bez batohu, ktorý ma zostal čakať na chate, bez iných spolupútnikov, ktorí sa roztratili v dolinách alebo sú možno ešte na ceste hore. Kam oko dovidí, v celých Nízkych Tatrách ani živej duše. Slnko klesá, prázdny hrebeň sa ponára do šera a „nádherné ticho hôr” narúša len jelenie ručanie z doliny. Ružovo-striedavo-polooblačné západoslnečné divadlo pozorujem z vrcholu Chopku úplne sama a pomerne skoro sa rozhodnem zaparkovať v posteli, pretože dvaja neznámi spolubývajúci sú ešte stále neprítomní.

2. deň

Kamenná chata – Chopok – Demänovské (Široké) sedlo – Kráľov stôl – Prašivá – Tanečnica – sedlo Javorie – Kosienky – Krakova hoľa – Kosienky – sedlo Javorie – Demänovské Krčahovo – Demänovská Dolina, časť Lúčky

Ani neviem ako a kedy zaspávam a ráno zisťujem, že na chatu nakoniec neprišiel vôbec nikto a východ slnka som dávno „prepásla“. Akosi mi to ale neprekáža a neviem sa ubrániť úsmevu pri myšlienke, že moje vytúžené želanie (aspoň jeden deň v týždni sa poriadne vyspať) sa mi konečne splnilo - a práve tu, v pondelok ráno vo výške 2 000 m. Ranný pohľad z okienka v podkroví ma však rýchlo vyháňa von. Štvrtý alebo piaty raz za posledných 12 hodín vybieham na vrchol, tentokrát sa ale dívam na niečo, čo som vôbec nečakala. Všetky oblaky aj hmlistý opar sa počas noci vytratili, obloha je krištáľovo čistá a viditeľnosť priam zázračná. Mám pocit, že viem rozoznať každý kameň na Veľkom Rozsutci, Veľkom Choči alebo Sinej, o Vysokých Tatrách nehovoriac. Keď sa toho všetkého aspoň čiastočne nabažím (takýchto pohľadov zrejme nikdy nie je dosť), schádzam raňajkovať a chlapec z chaty ma otcovsky hreší, že kde behám, že mi vychladol čaj.

Vzhľadom na pokročilý čas sa po raňajkách rýchlo zbalím, v duchu zamávam Kamienke a vyrážam podľa pôvodného plánu smerom k Demänovskému (Širokému) sedlu rozmýšľajúc, či by som si po včerajších zvieracích zážitkoch nemala vybrať radšej nejakú civilizovanejšiu trasu. Žltá vedúca z Demänovského sedla do sedla Javorie okolo Prašivej a Tanečnice asi veľmi frekventovaná nie je ani v lete cez víkend, nieto ešte na konci sezóny v pondelok. Pri pohľade do mapy a pred seba nakoniec zhodnotím, že to nie je taký dlhý úsek, že to už nejako prebehnem a potom sa uvidí, kam ďalej. V rezerve si nechávam optimistickú variantu, že mi zostane čas na Krakovu hoľu. So stúpajúcim slnkom sa však viditeľnosť ešte zlepšuje, hrebeň je stále úplne prázdny, a tak opäť nemám chuť sa ponáhľať. Pri pohľade na sever si testujem znalosti názvov vysokotatranských štítov a utvrdzujem sa v tom, že stále je čo doháňať.

Keď vykročím znovu ďalej, za skalou sa nečakane mihnú dve zvedavé oči. V prvej chvíli sa zľaknem, potom ale podídem ďalej a zbadám hopkajúcu kamzíčiu mamu a jej puberťáka. O ďalších pár metrov sa mi naskytne zázračný pohľad - chodník a jeho okolie je plné kamzíkov, ktorí sa ma vôbec neboja, a tak využívam možnosť byť súčasťou ich stáda, čupím ticho na chodníku a vychutnávam si spravodajstvo z nízkotatranskej divočiny v najpriamejšom prenose. Najprv si ma, najmä mladší, zvedavo obzerajú a potom už len tak prežúvajú ďalej, pokojne sa prechádzajú pár metrov okolo mňa, niektorí pozorujú okolie a načúvajú zvukom z dolín. Fascinuje ma, že modelkovsky elegantnú kamzíčiu chôdzu vôbec nepočuť, že na rozdiel od „našich“ sŕn a laní predo mnou neutekajú, že sa na mňa dívajú rovnako zvedavo ako ja na nich a občas priateľsky zastrihajú ušami na pozdrav. Kamzík je úžasné zviera...

Už len kvôli tomuto zážitku sa oplatilo vykročiť smerom „k žltej“. Chvíľu ešte váham, či sa predsa len neotočím a nezídem dolu inou cestou, keďže „rezervný“ čas na Krakovu hoľu som aj tak strávila medzi kam(z)ošmi, nakoniec ale zostávam pri pôvodnom pláne. Odvahu mi dodáva jeden Poliak, prvá živá bytosť ľudského rodu, ktorú ráno stretávam. Keď sa našiel jeden, isto niekde budú aj ďalší. Pod Krúpovou hoľou začal vietor fučať ako o život, a tak som si rýchlo obzrela posledné veľkolepé výhľady (ktoré ma utvrdili v tom, že široko-ďaleko nie je okrem Poliaka a kamzíkov nikoho, ajajaj) a šup do kosodreviny. Tu sa atmosféra rýchlo mení. Slnečný hrebeň je preč, cez husté kriačie, ktoré je vyššie ako ja, nevidno vôbec nič a úzka a slabo prešliapaná cestička sa pomaly stráca. Raz tu je, inokedy nie je, a tak kráčam skôr inštinktívne a dúfam, že ma to vyvedie tam, kam mám v pláne. A opäť sa ozývajú „staré známe“ zvuky z predchádzajúceho dňa. Nejaké zvieratko si odfukuje a mrmle len kúsok odo mňa. Ani neviem, či som rada, alebo nie, že cez kríky nie je nič vidieť. Podľa sluchu zisťujem len toľko, že je to niečo veľké a že je to blízko. Ako kráčam, lesný humorista postupuje súčasne so mnou. To ma na jednej strane desí, na druhej strane ale presviedčam samu seba, že keby „to niečo“ chcelo po mne vyštartovať, už to dávno spraví. Sprevádzaná naozaj čudesnými myšlienkami sa snažím čo najrýchlejšie dostať z neprehľadných končín. No začínam mať pocit, že čím viac chcem, tým menej to ide. Cestička sa stále dokola objavuje a mizne, preskakujem výtvory medvedieho tráviaceho traktu, zato žltá značka sa na rozdiel od nich neobjavuje takmer vôbec. Pravdupovediac, sama neviem, kam by som ju tu umiestnila. Nakoniec sa ale konečne dostávam do lesa, ktorý síce tiež nie je veľmi prehľadný, ale aspoň sa môžem ako-tak poobzerať aspoň na pár metrov okolo seba. Zrazu sa zdola vynoria dva ľudia (živí! sláva!), ale nerozprávame sa, len ma pozdravia v nejakej reči, ktorej nerozumiem, usmejeme sa a pozrieme na seba rovnakými súcitno-spojeneckými pohľadmi. Akoby sme sa stretli niekde v tundre.

No čo, ľudí som stretla, a keď som už v lese, sedlo Javorie nemôže byť ďaleko. Opäť pridávam do kroku a chodník sa opäť stráca, až kým konečne nezbadám žltú značku. Lenže vzápätí je po radosti. Cesta „na slobodu“ je celá zapadaná, všade sú kmene a husto porastené konáre, a tak naozaj len inštinktívne preliezam stromy domnelým smerom. V duchu sa za smerovník s nápisom „sedlo Javorie“ začínam modliť, lebo popadaných stromov neubúda a zrejme vďaka nervozite sa mi podarí „dostať šmyk“. Ani neviem ako a ležím v stromoch a v blate hore bruchom ako prevrátený chrobáčik. Vo chvíli, keď sa pokúšam vyhrabať spomedzi kmeňov, medzi ktorými mám zaseknutý batoh, sa z krovia znovu ozve neidentifikovateľný veľký umrmlaný zver, vďaka čomu si pripadám ako v tragikomickom filme. Len dúfam, že v ňom nehrám úlohu niečej večere. Keď sa mi konečne podarí vyviaznuť a štvornožky sa vyhrabať hore blatom a čučoriedím ponad popadané kmene, uvidím zázrak - rúbanisko a dole pod ním - smerovník!

Moje doterajšie strachy sa mi opäť raz vidia smiešne a pomaly schádzam dolu. Niečo sa mi stále nepozdáva a s každým metrom si začínam byť istejšia, že po doline sa pohybuje nejaká hnedá bodka. Skončí toto dnes? Keď sa priblížim a podarí sa mi poriadne zaostriť, neverím vlastným očiam, ale „bodka“ naberá podobu koňa. Ako sa obzerám, tak sa obzerám, nikde žiadneho človeka nevidím a všetkému rozumiem čím ďalej, tým menej. Aj napriek menším obavám som sa rozhodla koníka navštíviť zblízka. Však čo, maco v lese ma neokoštoval, tak hádam nedostanem ani kopytom po papuli. Až keď som úplne blízko, zbadám kúsok za koňom učupeného chlapíka (fakt som ešte pred chvíľou verila, že kôň si behá v Nízkych Tatrách sám). Dávam sa s ním do reči a slovensko-poľská konverzácia nám celkom ide. Vraj, že či sa nebojím, že tadiaľ pravidelne chodieva „taký macko“ a či som ho videla. Nuž tak, jedna záhada objasnená, pomyslím si. Pýtam sa ho aj na cestu, lebo všade naokolo je všetko rozrýpané a zničené od ťažby dreva. A on na to, že chodník tam bol, ale už tam nie je, lebo sa ťaží... a mávne rukou. Radšej sa tvárim, že som to prepočula a pýtam sa na smer do Demänovskej doliny. Ochotne mi ukazuje cestu a vraj ak chcem, požičia mi aj koníka. Je to síce lákavá ponuka, ale odmietam.

Po krátkom úseku popri ceste sa značka znovu stáča do lesa, no keďže chodník opäť vyzerá, akoby ním posledných dvestotisíc rokov nikto nešiel a dobrodružstiev už mám na deň akosi dosť, rovno sa vraciam na cestu, kde sa jedného rozprávkového deduška pýtam, či sa do Demänovskej doliny dostanem aj tadiaľ a za koľko. Pánko, sediaci na pníku a čistiaci hríby, ma uistil, že sú to len tri kilometre a hneď sa vypytuje, odkiaľ som sa tam vzala. Zarozprávame sa a nakoniec mu poviem o čudesnom tvorovi, čo ma sprevádzal v podstate celú cestu, od Čertovice až po sedlo Javorie, na čo mi on hneď napodobňuje spomínaný zvuk - myslíte toto? Tak to nerobí medveď, ale jeleň, keď je ruja. Opäť som o niečo múdrejšia. Dostávam kompliment, vraj klobúk dolu pred odvahou. No, keď si pomyslím, ako vyzerala moja „odvaha“ posledných 24 hodín. Rozlúčim sa a za zvuku motorovej píly schádzam dolu cestou rozbahnenou od lesníckych áut.

Demänovská dolina ma prekvapovala každú chvíľu. Na jednej strane rozprávkové, panensky pôsobiace úseky, zelené lesy, lopúchy, skaly a riečka, o pár metrov na to billboardy a bagre, a takto stále dookola. Ale i tak som (sama sebe) vďačná, že som si po zážitok prišla v čase, keď lanovka nebola dostavaná a na Kamienke bolo najväčšie ticho na svete. Čo sa plánuje s lokalitou okolo Chopka, ešte naplánované nebolo... Alebo aspoň som o tom vtedy nevedela. A mám pocit, že podaktorí všeličo nevedia ani dnes. Napríklad to, že Nízke Tatry sú ešte stále národný park a aj rôzni „mrmloši“ potrebujú svoje miesto pre život...

Fórum 11 príspevkov
Opreteky s mrmlošom v Nízkych Tatrách 22/04/16 19:35 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Vysoké Tatry: Záverečná na Svinici Dnes už neviem, ako a kedy vznikol tento nápad, ale za jeho korene považujem svoju prvú väčšiu tatranskú túru z roku 2011, Kriváň. Ku Kriváňu sa postupne pridali ostatné značené štíty, k štítom sedlá, doliny a plesá. Priam to človeka začalo zvádzať k vyjadreniam, ktorými sa občas oháňajú niektorí jedinci. „Tatry? Jáj, tie mám už celé prechodené.“ Áno, prejsť celé Tatry, to by bolo. Ale čo si pod "celými Tatrami" predstaviť? Niekomu na také tvrdenie stačí, že bol jedenkrát na Kriváni, Rysoch a v Priečnom sedle, inému by nestačili ani výstupy na všetky pomenované štíty v každom ročnom období. 10/09/18 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Túra V tatranskej obývačke Prelom jesene a zimy v roku 2015 priniesol do Tatier výnimočnú etapu. Kým veľká časť Slovenska mrzla pod inverznou hmlou, teploty na horách zázračne stúpali. Skromné množstvo októbrového snehu sa postupne roztápalo a na chodníkoch začali znovu prevládať letné podmienky, ibaže s absenciou letných búrok a iných vrtochov počasia. Najvzácnejšie na celej situácii bolo, že nešlo o záležitosť dvoch či troch dní. Jasná obloha sa udržala nepretržite celé dva týždne. Deň za dňom plynul bez jediného mraku a patrila som k šťastlivcom, ktorí si oneskorené tatranské babie leto mohli vychutnať od začiatku až do konca. Za všetky zážitky nech prehovorí spomienka na jednu „údajnú oddychovku“ v Batizovskej doline. 16/06/17 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Príbeh Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší V kalendári stojí dátum 20. 12. 2013 a prežívam klasický „predtúrový” večer. Chce sa mi? Nechce sa mi? Ak áno, kam? Už niekoľko mesiacov odkladám návštevu malofatranského Veľkého Kriváňa pre také a onaké dôvody. Raz nie je dosť času, inokedy vhodné počasie, a keď je aj čas aj počasie, treba ísť predsa rovno do Tatier. Navyše, práve teraz sú najkratšie dni v roku a cestovať ďaleko len na otočku sa mi isto neoplatí, veď by som to mojím túlavým tempom aj tak nestihla až na vrchol. Ak to ale budem stále presúvať na termín „jedného krásneho dňa”, dožijem sa Fatry až v budúcom živote. 08/07/16 Michaela Truhlíková Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Čertovica – Beňuška – Braväcovo Sú kopce, ktoré patria takpovediac do turistickej klasiky, ale mne sa z rozličných dôvodov vyhýbajú. Takým bol aj vrch Beňuška v Nízkych Tatrách. Má pekné meno, je ľahko dostupný, „všetci“ turisti už na ňom boli, len ja sa tam nie a nie dostať. V máji Klub železničných cestovateľov Zvolen, s ktorým občas chodíme, si dal do plánu práve tento kopec. Tak koniec výhovorkám, pridávame sa k nim! dnes Danka Tomášiková Nízke Tatry
Rada Zaistené cesty s deťmi Dnes už nie je veľa turistov, ktorí si nevyskúšali zaistené cesty. A asi je už aj dosť detí, ktoré rodičia zobrali so sebou. Rád by som sa s vami podelil o zopár postrehov, ako vybrať, naplánovať a bezpečne zvládnuť ferraty s deťmi. včera Rasťo Šmidovič Začíname
MTB Krasňanský a Päťbojársky trail Nevedela som sa dočkať voľného sviatočného júlového dňa, ktorý strávim na bicykli. Single traily som si obľúbila a vždy sa poteším, keď spoznám nový trail. Mojim prvým veľkým zážitkom bola Cerová dráha, ktorej trať sa kľukatí malokarpatskou divočinou a vy tam zažívate pocit, akoby ste sa nachádzali v hlbokých lesoch Veľkej Fatry. včera Tatiana Filipková Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Opreteky s mrmlošom v Nízkych Tatrách 22/04/16 19:35 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Demänovské vrchy
      Národný park Nízke Tatry
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2043 m n. m.
    • min: 820 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1684 m
    • klesanie: 2102 m
  • Vzdialenosť
    • 33 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 29.09.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.90545 ° SŠ
      dĺžka: 19.73593 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9813 ° SŠ
      dĺžka: 19.59248 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.9425 ° SŠ
      dĺžka: 19.59109 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Kamenná chata pod Chopkom
  • Voda
    • Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom, Kamenná chata pod Chopkom
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Brezno (vlak, bus) - sedlo Čertovica (bus)
      Demänovská Dolina (bus) - Liptovský Mikuláš (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.96 (0.38)