Túra

Godova skala – skryté poklady Malých Karpát

09.10.19
Poznáte stav, keď túžite vyraziť niekam do prírody, ale zároveň sa vám nechce hrdlačiť na dlheeeej túre s ťažkým batohom? Nechcete ísť na strmé štíty a krkaháje, horúčava vám ide “vyraziť dekel” a vy chcete podstúpiť len krátku, ale na krásy intenzívnu vandrovku. Tak sme sa v istú nedeľu popoludní vybrali na Majdán, Rybáreň, Parinu a Godovu skalu.

Trasa

Majdán – Rybáreň – Solírov – Godova skala (Klokočina) – Šišoretné – Majdán

Tábornícke zručnosti a testovanie na Rybárni

Keď pomaly končí prvý augustový víkend, my sa len balíme a vyrážame na výpravu. Nemáme naponáhlo, vonku zúri horúce leto a dnešný cieľ etapy je len krátka prechádzka. Chcem sa utáboriť pri ohnisku, ktoré sme objavili nedávno, keď sme sa šarpali na homoľu Železník. Vlastne ma už najmenej dvakrát inšpiroval dávny hikingácky autor Pali M., ktorý bohužiaľ už dlho neuverejnil žiadny článok, ale na FB pridáva parádne fotky z Malých Karpát a okrem Egreša ma zlákal aj na hlavný cieľ tohto dobrodružstva. Ale poporiadku. Ak chcete sledovať náš výlet na rozsiahlejšej fotogalérii, nájdete ju v tomto odkaze.

Autíčko nechávame pri krčme nad Pálfyovskou chemičkou na Majdáne, prepletáme sa s veľkými batohmi a so psami na vôdzke pomedzi húfy cyklistov a výletníkov. Je naozaj teplo, napriek pokročilému dňu to odhadujem na 30 °C. Už nespočítam, koľkokrát sme išli týmito miestami, či už na bicykloch alebo peši. Opäť raz obdivujem Olšovský mlyn, kde povinne šteká biely psík, genius loci stavby na mňa vždy zapôsobí, správne sa hovorí, že “starý dom nepostavíš”. Oproti nám sa valí elektrické čudo s širokým pásovým podvozkom, je to maličké vozidlo, na ktoré sa ledva zmestí jeden pasažier (myslím, že išlo o telesne postihnutého pána), obzeráme sa, vzadu má normálnu rakúsku ešpézetku.

K vyvieračke Husí stok prichádzame len s jednou fľaškou, tu ale dopĺňame pripravené nádoby, testujeme skladacie fľaše, keďže neďaleko budeme táboriť a tam je len potok bez studničky. Netrvá dlho a prekračujeme po moste riečku Parina smerom k Solírovu, tu už striehnem, lebo kdesi bude treba odbočiť doprava na lúky. Tie sme objavili, keď sme minule prešli Železník a hľadali cestu k Sklenej hute. V prvej chvíli sa mi zdá, že ohnisko medzičasom niekto zlikvidoval, ale potom mi dochádza, že sme odbočili priskoro, táto dolná lúka je ako keby dvojčaťom tej, čo hľadáme. Po pár stovkách metrov odbočujeme opäť a tentokrát sme dobre. Monika je prekvapená, lebo kameňmi obložené ohnisko priamo oproti Rybárni si nepamätá. Vždy sa snažím utáboriť na takomto mieste, kde je aspoň nejaký ten klátik, na ktorom sa dá sedieť. Starý foter ako ja už chce aspoň nejaké pohodlie…

Rozkladáme tábor, treba stan, nafúknuť karimatky atď. a hlavne sa vyberáme hľadať drevo. Keďže som v poslednom čase sledoval rôzne videá na tému “bushcraft”, inšpiroval som sa najmä myšlienkou, že sa vzdáme plynového variča a skúsime navariť na ohni. V batohu nesiem splyňovací varič na drevo (samotný váži približne toľko, čo plná 220 ml bomba s plynom) a čaká nás poľný test. V lese zbierame predovšetkým suchú haluzinu, čo je ešte vo vzduchu. Sme však priamo pri potoku, tunajšia mikroklíma nám dáva zabrať, akékoľvek drevo je tu vlhké, aj keď neleží na zemi. Zapaľujeme oheň, dosť dymí, ale s trochou úsilia sa rozhorí a až žeravé uhlíky prekladám do komory variča naplnenej konárikmi.

Prezúvam sa do “skinners” čo sú akési ponožko-papuče, prvýkrát skúšam tento vynález, je to žúžo na konci dňa vyzuť vibramy a pohybovať sa v ľahučkej obuvi. Dá sa v nich dokonca spať v spacáku a keď človek potrebuje vybehnúť uľaviť si, netreba so zalepenými očami obúvať vibramy. Tieto papučky zaberajú minimum priestoru a vážia pár gramov, nahradil som nimi päťprsťáky, ktoré predsa len zaberali viac miesta a tiež vážili viac.

Varič sa po dôslednom dohováraní (fúkaní) konečne rozhorí a na prastarom hliníkovom ešuse s improvizovanou pokrievkou idem variť šošovicový prívarok s údeným mäsom, pribalil som si aj príslušné koreniny. Varič je zaujímavý v tom, že konáriky naukladané v komore zo seba v horúčave vydávajú drevný plyn, ten však nejde nahor ale vtiahnu ho otvory pod popolníkom a prechádza dvojitým plášťom variča, kde sa teplom spaľovacej komory ešte viac zohreje, odkiaľ vychádza cez prstenec otvorov von, kde horí jasným plameňom.

Ako varič funguje

Ako varič funguje

Keď už horí, potom je to fantázia, ale ako všetko v živote, aj tu treba vychytať muchy a nabrať skúsenosti. Po dlhšom zápase, kedy namiesto horenia varič iba dymí na spôsob indiánskych signálov, sa mi podarí ukuchtiť skvostnú večeru.

Ešte počas varenia nám poskytujú parádne divadlo dve veveričky, ktoré sa naháňajú v korunách stromov nad nami. Krúžia okolo kmeňov takou rýchlosťou, že im až chvosty svištia vzduchom, nič podobné som ešte nevidel. Konečne však chápem význam slovného obratu – “besná veverička”.

Neviem ako to vidíte vy, ale pre mňa je vysedávanie pri večernom táborovom ohni priam symbolom dokonalej pohody.

Ranné manévre

Po príjemnej noci, kedy spím ako zabitý, sa budím za svitania, vybieham fotiť, potom ešte zaleziem. Noc bola teplá, v spacáku sa nedalo ani zapnúť. Čili spí pokojne zakutraná v páperovej veste pri našej hlave, len Hugo sa celú noc premiestňuje, raz pritúlený k nohám, inokedy sa dožadujúc spánku v spacáku, aby následne preliezal k druhému nocľažníkovi. Iba raz sa neďaleko stanu ozve šramot, v polospánku hovorím v duchu malokarpatskému medveďovi, že tu nie je nič, čo by ho malo zaujímať, aj Hugo zašteká a votrelca odháňa.

Ráno sa odvíja štandardný rituál, kedy sa naše blšky radujú, vrtia chvostom odušu, vítajú nás, ako keby sme boli niekde dlho preč. Občas si vravím, že človek by sa od psov mohol o radosti z existencie blízkych a radosti zo života kadečo priučiť.

Pomaličky sa rozhýbeme, idem ešte nalámať zo suchých konárov. Oproti času, keď sme tu boli po výstupe na Železník, je Parina najmenej o 30 cm nižšia, teraz vidíme aj prechod cez potok vytvorený z betónových štvorcov, tie boli posledne pod vodou. Zakladám oheň, dokonca štýlovo s použitím kresadla a brezovej kôry a štartujem varič. Varíme si ovsenú kašu, zapíjame kávičkou. Pred odchodom si ešte varíme kukuricu. Treba povedať, že prvé testovanie variča na drevo neprebieha práve ideálne, ak už horí, výkon je skvelý, ale väčšinou len dlho dymí, mám podozrenie, že veľká časť energie sa minie na prvotné vysušenie dreva od vlhkosti (kto pozná pojem skupenského tepla, ten rýchlo pochopí, na čo narážam). Aj táborový ohník potrebuje celú večnosť, kým po fáze dymenia drevo reálne horí.

Keď už toľko hovoríme o testovaní, z batoha lovím aj filter na vodu, ide o jednoduchú pumpičku s keramickým filtrom s pórmi o veľkosti 0,1 μm, čo je postačujúce na baktérie, améby a akékoľvek obvyklé spúšťače črevných problémov. Filtrujem vodu z potoka, chutí normálne a nenasledovali ani akékoľvek zdravotné problémy.

Nekonečné rozkurovanie variča ukazuje, že pre turistu, ktorý chce rýchlo navariť a vyraziť ďalej, bude asi plyn pohodlnejšie riešenie, treba ale dodať, že obsluhu nášho “drievkáča” sme ešte celkom nezvládli. Zatiaľ sa tejto myšlienky nevzdávam, lebo predstava, že paliva je dostatok kdekoľvek v lese, je veľmi lákavá. Dnes nám to nevadí, nikam sa neponáhľame, pobyt na lúke mi pripomenul trampské čundre, keď sme toho veľa nenachodili a väčšinu času sme strávili kdesi pri táborovom ohni. Keď sme tadiaľto išli minule, Monika sa pošmykla vari 300 metrov odtiaľto, nasledoval nekoordinovaný drep na jednej nohe a odvtedy s tým kolenom laboruje. Dlhšia chôdza vždy končí opuchnutím, ani páni doktori zatiaľ nedokázali navrhnúť úspešnú liečbu.

Solírov a masív Klokočiny

Okolo desiatej opúšťame naše utešené táborisko, prechádzame krížom na asfaltku, ktorá nás po chvíli privádza opäť na Solírov. Radi asfaltku opúšťame doľava a stúpame chvíľu popri potoku Barina. Nad nami čnie strmý svah masívu Klokočiny, tu už prepínam na improvizačný mód. Viem, že kdesi severne od vrcholu je kremencová skala a k nej sa pokúšam dostať. Fučíme do naozaj strmého kopca po lesnej ceste, potom odbočujeme doľava a sklon sa znižuje. Keď zrazu nachádzame nádherný chodník vyšliapaný na vrstevnici, neodolám a vydávame sa po ňom. Les strieda slnečná rúbaň, z ktorej obdivujeme vrchol Čiernej skaly, vo vysokej tráve radšej prenášame našich miniatúrnych psov (nazbierali sme na seba asi pol tucta miniatúrnych kliešťov a psy dvakrát toľko).

Kontrolujem pozíciu na mape v mobile a napokon sa rozhodujem opustiť utešenú prť, niekedy sa hádam ešte vrátim a zistím jej začiatok a koniec. Mladinou stúpame rovno nahor, potom nachádzame ďalšiu prť a po nej prichádzame k nádhernému velikánovi, ktorý trčí vysoko nad okolitý porast. Chvíľu strom obdivujeme, záhadou je výrazný zárez z jednej polovice kmeňa kúštik nad povrchom, ako keby sa ho niekto snažil odrezať, ale potom to nechal tak.

Pokračujeme v stúpaní, blížime sa k severozápadnému výbežku Klokočiny, prechádzame sa popri rozsiahlych oplotených plochách s vysokou trávou, opäť kontrola mapy a zmena smeru, až sa dostávame na planinu, ktorou prichádzame ku krmelcu a nad ním sa dvíha ďalší svah. Neviem úplne presne, kam ideme, tak zbystrím pozornosť a neunikne mojej pozornosti, že v stúpaní sa objavujú balvany a za nimi, hurá, medzi stromami sa črtá skala. Našli sme to!

Godova skala

Miesto je asi pomerne známe, súdim tak podľa vychodeného chodníka, vedie nás ku skalnej terase, na ktorej je podľa očakávania ohnisko. Naša túlačka bola už doteraz plná krajinárskych výjavov, ale Godova skala je skutočným vyvrcholením celého dobrodružstva. Pripomína mi trochu Troch jazdcov na Homoli.

Je poludnie, čas pre ďalší pokus s varičom. Monika mi ukazuje dlhý konár, na ktorom sa odlupuje krásna, asi štvormilimetrová kôra, z nej robím základ paliva. Skalnaté prostredie zjavne praje vysušeniu dreva, konáriky sa expresne rýchlo rozhoria a po rozpačitom trápení na táborisku, teraz varič horí ako na fotke z katalógu. 0,8 litra vody vrie za 5 minút, zalievam beef stroganov v sáčku, po poriadnom premiešaní jedlo nechávam odstáť, aby voda všade prenikla. Následne si pochutnávame, toto je vari zatiaľ najlepšie, čo sme z ponuky lyofilizovanej stravy jedli.

Kým varič vychladne, beriem aparát a šarpem sa na skalu. Horolezectvu sa nevenujem už dlho, tu si však niektoré staré “grify” pripomínam, ľahko vyleziem na vyššie poschodie, kde fotím okolie, ale potom mi to nedá a šarpem sa celkom nahor. Chyty sú dobré, je to len pár pohybov a zhora obdivujem panorámu od Geldeka, cez Roštún, Klokoč, Starý plášť, Čiernu skalu, až po Veterlín.

Zostup býva náročnejší, pomáham si trochu komínovou technikou (chrbtom sa opieram o skalu a rukami/nohami o protiľahlú stenu), súkam sa nadol. Monika zatiaľ vyberá zo psov stáda kliešťov, balíme sa a odchádzame. V tej chvíli sa z lesa objavuje nejaký turista so psom, Hugo sa rozbehne k nim, na moje prekvapenie, nereaguje hneď na zapískanie, budem ho musieť previesť obnovujúcim drilom na poslušnosť.

Cez Šišoretné na Majdán

Pôvodne som uvažoval, že vyjdeme ešte na vrchol Klokočiny a potom po hrebeni k Šišoretnému, ale hustá brezina nám v tom bráni. Najprv sa prepletáme tesným porastom, potom nachádzame vyjazdené cesty a schádzame strmo k modrej značke pod nami. Brezový porast je tak trochu prekvapením, ako keby tu pred časom urobili kompletný holorub, nezalesnili a vietor sem nafúkal semená brezy, ktorá ovládla skutočne veľké plochy.

Na ceste sa do nás opiera slnko, miestami máme pocit, že sme opäť na Riddickovej planéte Crematoria. Psov pravidelne oblievame vodou, ale aj tak dychčia. Tesne pred napojením na značenú trasu je Monike chvíľu zle, tak ju donútim sadnúť si v tieni. Po pár minútach ju kríza prechádza, sťažuje sa len na koleno, ale potom sa pozviecha a ideme smerom na Orešianske sedlo. Niekoľkokrát som tu bol aj na bicykli, v strmom stúpaní na Bolehlav pripomínam Monike, že kedysi bola tak “namakaná”, že to zvládla komplet v sedle bajku bez zosadnutia. V najvyššom bode hádžem batoh na zem, oddychujeme a pijeme vodu. Do pohotovostej fľaše prelievam posledné zásoby prefiltrovanej vody z Pariny.

Všimli ste si, aký úžasný zážitok je uhasiť smäd v horúcom letnom dni, uprostred milovaného lesa v spoločnosti najmilovanejších bytostí? Možno budete nadávať na ťažký batoh, na horúčavu, prepotené tričko, ale predsa viete, že tá sloboda v prírode patrí k najsilnejším momentom života.

Podľa očakávania sme po chvíli v Orešianskom sedle, z ktorého schádzame strmou, hlboko vymletou cestou do civilizácie. Posledná odmena je ešte parádny výhľad do kotliny pod nami – Majdán, za ním Smolenice s vypínajúcim sa zámkom a hore Záruby s Havranicou, na obzore ešte Vrátno s Klenovou. Všetko sú to miesta s intenzívnymi zážitkami. Aj zostup v prázdninovom dni vysokého leta pomedzi mladinu si budem dlho pamätať.

Krátky, ale intenzívny výlet je za nami.

Fórum 8 príspevkov
Godova skala – skryté poklady Malých Karpát 11/10/19 13:13 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
MTB Okolo Vršatca z Ilavy Severnú časť Bielych Karpát som navštívil viackrát, zväčša ako peší turista. Tentokrát som sa sem vrátil na bicykli, nakoľko ma inšpiroval článok v Krásach Slovenska (č. 9 - 10 / 2019), kde mal názov "K bradlovej kráse". No a po prejdení trasy ju taktiež odporúčam. dnes Milan Kiac Biele Karpaty
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Recenzia Tatry - turistický sprievodca Nová publikácia z vydavateľstva DAJAMA: Tatry Vysoké, Belianske, Západné z edície turistický sprievodca, ma oslovila pri poslednom love v kníhkupectve. Pri káve som si ju prelistovala a už nejaký čas je v našej tatranskej a turistickej knižnici. včera Daniela Mäkká Mapy a knihy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Godova skala – skryté poklady Malých Karpát 11/10/19 13:13 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 535 m n. m. – Godova skala (Klokočina)

    • min: 241 m n. m. – Majdan

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 604 m

    • klesanie: 604 m

  • Vzdialenosť
    • 15 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 04.08.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4664 ° SŠ
      dĺžka: 17.4025 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4664 ° SŠ
      dĺžka: 17.4025 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.45266 ° SŠ
      dĺžka: 17.36087 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • studnička Husí stok

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Horné Orešany (bus) / Lošonec (bus, parkovanie pri krčme na Majdáne)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.1 (0.41)