Yazd s miestnym sprievodcom - Veže ticha

Sprievodca Mohsen spočiatku nepôsobil veľmi presvedčivým dojmom. Doporučili nám ho v penzióne, kde sme sa ubytovali. Pôvodne nás mal sprevádzať sprievodca z penziónu, ktorého angličtina bola na dobrej úrovni ale jeho nemeckí klienti - architekti, ktorí sa chceli venovať viac stavbám v meste a pôvodnej architektúre, požadovali jeho exkluzivitu.

Mohsen bol na prvý pohľad nevýrazný, sťaby zakríknutý chlapec s čiernymi krátkymi vlasmi a jemnou neoholenou briadkou na špici brady. Najprv sme sa predstavili a Mohsen sa opýtal, odkiaľ pochádzame. Po našej odpovedi zareagoval: "Zo Slovenska? Áno, Slovensko poznám!" Na oťukanie Mohsenovej angličtiny a jeho všeobecných znalostí som sa ho opýtal, či pozná aj naše hlavné mesto. "Áno, poznám ... len si teraz neviem spomenúť na jeho meno." - odvetil neisto. Tak som mu ponúkol "žolíka" a vymenoval som mu všetky hlavné mestá vyšegrádskej štvorky, že nech z nich určí, ktoré je to naše - slovenské. "Praha." - odpovedal veľmi pohotovo. Po ozrejmení aktuálneho stavu politického prerozdelenia Európy sme sa venovali rozdielom a spoločným črtám islamu a kresťanstva. Vysvetlil som mu, že náš kresťanský Boh má tri podoby vo forme otca, syna a ducha svätého. Mohsen mi ozrejmil, že okrem svojho Boha, ktorý sa v arabskom svete volá Alah a Mohameda ako jeho proroka majú ešte dvanástich imámov. Veľmi mi to pripomínalo paralelu s našimi dvanástimi apoštolmi. Z imámov mi utkveli dvaja - prvý a tretí. Prvý imám sa volal Muhamad Ali a jeho fotografie a plagáty bolo možné kúpiť od predavačov na ulici. Tretí imám, ktorý sa volal Mahdi, mal práve v ten deň sviatok a tak sa celé mesto pripravovalo na jeho oslavu.

Veže ticha - posvätné miesto Zoroastriánov - bolo našim prvým cieľom pri prehliadke mesta Yazd. Autom sme sa viezli na okraj mesta a postupne sa zoznamovali s Mohsenom. Ukázalo sa, že Mohsen je rozhľadený vysokoškolský študent so slušnou angličtinou a pokrokovým zmýšľaním. Prekvapilo nás, že ako moslim dosť ostro kritizoval súčasný kódex v krajine a teokratickú vládu. Mohsen bol predstaviteľom mladej inteligencie, ktorá túži po väčšej demokracii, voľnosti a rovnoprávnosti žien. Bol jemný a nevtieravý. Nebol to profesionálny sprievodca, možno mal na začiatku trochu aj trému, preto pri zoznamovaní zapôsobil najprv neisto, ale jeho spoločnosť sa postupne ukázala ako veľmi príjemná, obohacujúca a neskôr i srdečná. Počas cesty nám ukázal univerzitu, kde študoval stavebné inžinierstvo a pritom opätovne zdôraznil svoj nesúhlas so súčasnou politickou situáciou v krajine.

Neďaleko za mestom sa nachádzajú Veže ticha. Dva opustené kopce s kruhovými hradbami okolo vrcholov sú pozostatkami pohrebísk ľudí Zoroastriánskej kultúry. Je to stará kultúra, ktorá tu existovala ešte pred príchodom kresťanstva a židov až kým ich výraznejšie nezatlačili expandujúci Arabi. Uctievali oheň ako symbol boha, verili v čistotu prírodných elementov a rozvíjali filozofiu protikladov - dobro a zlo, život a smrť, svetlo a tma. Boli veľmi prísni na to, aby mŕtvymi telami svojich blížnych neznečistili svoje okolie. Podľa ich tradície nebolo dovolené mŕtvych ukladať do zeme, aby neznečistili zem, ani ich spaľovať, aby neznečistili vzduch. Zoroastriánci pochovávali svojich mŕtvych tak, že ich ukladali v sediacej polohe do tzv. veži ticha, kde boli vydaní napospas supom. Pri mŕtvych zvyčajne sedel kňaz, ktorý pozoroval, ktoré oko vyďobnú supy ako prvé. Ak to bolo pravé oko, duša nebohého smerovala do dobrej budúcnosti, ak sup vyďobol najskôr ľavé oko, duša bola zatratená.

Veže ticha mali v strede kruhovej plochy dieru, do ktorej zhŕňali kosti tiel, ktoré ostali po supoch. Kruhová plocha veže bola fiktívne rozdelená na kvadranty, ktoré boli vyhradené mužom, ženám, deťom a ľuďom, ktorí zomreli na zvláštne choroby. Ľudia, ktorí sa starali o preberanie a ukladanie mŕtvych tiel a čistenie veží, zvyčajne nemali prístup medzi ostatných ľudí. Ich údelom bolo žiť izolovane na periférii mesta a celej spoločnosti. Malá komunita zoroastriánov v počte niekoľko tisíc žije v Yazde a v jeho okolí ešte aj v súčasnosti. Dnes už nepochovávajú svojich mŕtvych tradičným spôsobom do veží, ale ukladajú ich do zeme, do špeciálne budovaných betónových hrobov, v duchu zachovania tradície, aby neznečistili okolitú zem. Moderný cintorín s betónovými hrobmi sa nachádzal hneď vedľa veží. Z oboch veží bol pekný výhľad na mesto a okolie. Medzi vežami ticha a cintorínom bolo pár starých stavieb vrátane vodného rezervoáru.

Návšteva veží ticha bola upokojujúca. Je to mystické a pôsobivé miesto, vhodné na meditáciu, najmä skoro ráno, keď slnko ešte nie je vysoko. Svojou atmosférou mi to pripomenulo pohrebisko Silustani s vežami Chulpas pri jazere Titicaca v Peru. Úplnú pohodu pri našom odchode narúšali len mladý motorkárski rowdies, ktorý dobíjali veže motokrosárskym spôsobom.