Rozhovory v Perzepolise

Chcel som využiť prítomnosť Tiny nielen na jej výklad histórie ale aj na jej názory na iránsku súčasnosť a tak som sa jej uprostred antických ruín opýtal na veci, ktoré s okolitým exteriérom nemali nič spoločné.

"Tina, ako sa cítiš v čiernych šatách, s čádorom na hlave, každý deň, celý rok? Je to pre Teba a ostatné ženy a dievčatá v Iráne prijateľné?"

"Nosím čádor od svojich deviatich rokov. Je to pre mňa niečo úplne bežné a normálne. Keby som to na sebe nemala, cítila by som sa nesvoja."

"A nebolo by krajšie mať na sebe pestré, farebné šaty a môcť si nechať vlasy odkryté a voľné?"

"Tým, že som na takéto oblečenie od detstva zvyknutá, nepripadá mi to nijako zvláštne. Mám rada práve takéto šaty a cítim sa v nich dobre."

"Tina, čo si myslíš o postavení žien a ich právach vo vašej krajine?"

"Myslím, že nie je žiaden rozdiel medzi ženami a mužmi. Sú stanovené pravidlá aj v islamskom náboženstve, sú popísané vo svätom Koráne a hovoria, že muž a žena sú rovnoprávni. Na nešťastie, mnohé ženy v Iráne sa svojich práv vôbec nedomáhajú, akoby nechceli svoje práva poznať a rozumieť im. Preto je v niektorých častiach Iránu zaužívané, že muž je dominantný a má voči žene väčšiu moc."

Postupne sme spolu prešli cez zrkadlový palác, v ktorom boli mramorové steny tak vyleštené, že odrážali obraz ako zrkadlá. Prezreli sme si centrálnu halu palácu Apadana, kde boli stĺpy najvyššie a pravdepodobne sa tu konali najdôležitejšie V.I.P. stretnutia s panovníkom. Na vrcholoch niektorých stĺpov boli zachovalé nosníky v tvare 2-hlavých zvierat, aby dokázali stabilne udržať nosné trámy stropov a boli odolné čiastočne aj proti zemetraseniam. Na záver sme vystúpili k obrovskej hrobke Artaxerxesa II, ktorá je vytesaná do skál nad Perzepolisom a odkiaľ je pekný výhľad na celé starobylé mesto.

Napriek tomu, že Perzepolis vôbec nebol preľudnený turistami, pri hrobkách sme stretli český pár cestovateľov, ktorý mali v pláne vyjsť na Damavand a tak využili naše čerstvé skúsenosti. Neboli to žiadni začiatočníci, mali precestovanú Južnú Ameriku a pred sebou veľa ďalších plánov. Okrem nich boli pri hrobkách tri mladé iránky a tak som opäť využil Tinu ako styčného dôstojníka a položil som im pár otázok:

"Ste spokojné, ako mladé ženy, s iránskou módou - čiernymi šatami a čádormi na hlavách?"

"Vo svojich šatách sa cítim byť bezpečná" - odpovedala jedna z nich.

"A nechceli by ste sa obliekať pestrejšie a mať na sebe iné šaty, napríklad podľa svetovej módy?"

"Mám rada aj iné, svetlejšie farby. Chcela by som sa niekedy obliecť aj pestrejšie ale podľa našich zvyklostí nosím práve takéto šaty. Ľudia v Iráne akceptujú pravidlá." - odpovedala mi druhá dievčina.

Tretie dievča zareagovalo na tému šiat nasledovne: "Každá žena v sebe skrýva svoju krásu, pekné dlhé vlasy a iné pôvaby. Nie je správne ukazovať to na ulici každému. Je dobré, ak si žena na verejnosti svoju krásu chráni a odkryje ju len tomu, ku komu má osobnejší vzťah. Je to podobné ako napríklad s cennou perlou. Keď ju máte, neukazujete ju každému na ulici ale len niekomu veľmi blízkemu. Tomu, kto vie naozaj doceniť jej hodnotu. Ja akceptujem naše náboženstvo, zvyky a nosím naše tradičné šaty."

Zdalo sa, akoby pre väčšinu dievčat bola miestna móda prijateľná. Treba ale zdôrazniť, že prísne nosenie čádora do Iránu priniesol až Ayatolláh Chomeiní pred 25-timi rokmi, keď zosadil šácha, urobil islamskú revolúciu a nastolil tvrdú náboženskú totalitu. Tina mala práve dvadsaťpäť rokov, ostatné boli možno o niečo mladšie a tak tieto dievčatá nič iné, ako čádor a čierne šaty v živote nepoznali.