Túra

3,5 dňa vo vyhniach Rudohoria

02.09.13
Keď sme dumali nad miestom ďalšieho dôležitého a ustanovujúceho výjazdového zasadnutia nášho špecifického tímu, navrhol som pohorie, ktoré som doteraz poznal len z fotiek, prípadne som naň pozeral pri prejazde Horehroním, a to Muránsku planinu. Peťovi zablikali oči od šťastia a okamžite súhlasil. Veď je to jeho srdcovka a chodil sem odmalička. A keď aj zvyšok tímu jednohlasne súhlasil, bolo jasné, kam sa pôjdeme plahočiť tentoraz. Keďže sme mali problém dátumovo sa zosúladiť, zo zostavy opäť vypadol náš pedagogický dozor Miro a bolo to aj náležite cítiť. Veď čítajte ďalej, čo sme zase navyvádzali.

Ako sa „To muši tím“ na Prednú Horu dostal

Plán: Prežiť extrémne horúčavy, úspešne prejsť cez Prednú horu a neostať tam...

Obsadenie: Roman “Bazin” Matkovčík, Peter "Heller" Miler, Tomáš "FunTTomas" Trstenský, Radoslav Jurčina a Zdeno "Zdenči" Vasilišin.

Text: Zdeno Vasilišin a Peter Miler.

Fotografie: každý niečo odfotil.

Trasa

Sedlo Zbojská – Strieborná – Roveň – sedlo Burda – Tisovský Kľak – Hlboká – Rožková Príslopka – Siváková – sedlo Nižná Kľaková – Studňa – Maretkiná – Poludnica – Maretkiná – Jaskova muka – Veľká lúka-Piesky – Muránsky hrad – Pod Šiancami – sedlo Predná hora – OLÚP Predná hora – Lúčanské – Stodôlka – Kokávka – dolina Zdychavy – dolina Hutského potoka – Muránska Huta – Mokrá poľana – Salašná – Červená Skala (trasa na mape)

Prvý deň

Bujarý začiatok

Zdenči: Krátko pred 15-tou nastupujeme do vlaku v našej najväčšej dedine. Keďže vonku panujú tropické horúčavy a všade hovoria, aký dôležitý je pitný režim, tak sa na cestu aj náležite pripravíme. Vínko je vychladené na správnu teplotu a môže sa vyraziť. Cesta ubieha rýchlo, preberáme, čo sme zažili od posledného stretnutia, dopĺňame tekutiny a po asi troch hodinách vystupujeme v Banskej Bystrici a utekáme na autobus do Brezna, v ktorom by nás mal čakať Peťo. Z Brezna pokračujeme ďalším autobusom na miesto nášho prvého nocľahu, do sedla Zbojská. Halušky, pivo, spomienky, výborná nálada a neustály rehot – ako ináč. Nocľah je po posedení na romantickej verande nad sedlom taktiež vskutku romantický - v stodole na sene. Na spánok sa ukladáme už v pokročilej nočnej hodine, takže si nestihneme všimnúť, že vedľa sena leží aj veľké vrece s ovčou vlnou, ktoré bolo pravdepodobne nositeľom malých štípajúcich potvoriek, ktoré sme identifikovali ako blchy. No ráno nás domáci vysmejú, že sme fajnovky a také niečo na salaši nechovajú. Rado s Peťom to nevydržali a rozhodli sa pokračovať v spánku pod holým nebom. Tí dvaja si myslia, že ďalšiu dvojicu nič neštípe, ale potichu trpíme, keďže nechceme budiť ostatných nadávkami na malé beštie. Okrem hmyzu ma potrápi aj žalúdočná kyselina, ktorej pôvodcom je podľa všetkého víno z vlaku a ráno sa dozvedám, že som nebol jediný. Roman mal podobný problém.

Druhý deň

Ako blchy zákerne prepadli „To muši tím“ alebo ako všiváci dostali svoje meno

Peter: Celú noc nedokážem spať, pretože ma neustále svrbí tvár. Neviem, čo to je, keďže pri uchu mi nič nebzučí a padajúce pavučiny to tiež nebudú. Je to čoraz horšie a idem sa z toho zblázniť. Celý tím okrem mňa spí, a tak je jasné, že ma postihla atypická udalosť, čo je u mňa normálne. No vzápätí zo spacáku vyskakuje Rado a škriabe sa. Okamžite dostávam dobrú náladu, že v tom nie som sám. S nádejou v hlase sa ho pýtam, prečo stojí. Vraj ho strašne svrbí tvár. Obom je nám jasné, že nás zákerne prepadli blchy a že sa odtiaľto musíme pakovať kade ľahšie a to hneď. Kyselinári zatiaľ spokojne spia a nič im nie je...

Rozkladáme sa na lúke, no vôbec to nepomáha. Blchy nás šialene hryzú, že sa z toho ideme zblázniť. A tak by sme si radi pospali. Inak ťažký a tichý kľuďas Rado chytá nervy a blchy dôkladne zasypáva nekonečnou vrstvou nadávok toho najhrubšieho zrna, až sa musím smiať. No nepomáha. Sú úplne všade a v mojej brčkavej hlave ich je asi najviac. Chcelo by to ponoriť sa do vody. Ale kde? Až k nám na lúku zo stajne dolieha hlasné chrápanie kyselinárov a nevieme si vysvetliť, ako je možné, že ich blchy nenapadli. Zo zúfalstva sa rehocem ako blázon, pretože ich mám plný spacák, plnú hlavu, plné všetko a pred nami sú tri dni putovania po horách...

Kauza kyselinári

O siedmej leziem do stajne k budiacim sa kyselinárom. Po siedmej sa k nám má pripojiť Tomáš, tak sa balíme a smerujeme dolu na salaš. Absolútne mi nejde do hlavy, ako je možné, že kyselinári tu v noci prežili a dokonca prechrápali. Po ceste sa pri potoku ako na zavolanie zjavuje obrovský drevený sud plný vody. My všiváci si doň okamžite ponárame hlavy v snahe utopiť čo najviac bĺch. Neskôr pri raňajkách pri stole zisťujeme, že kyselinári jesť nebudú, pretože v žalúdku majú ešte stále kyseliny z vína, čo včera vyžrali vo vlaku. A možnože tam je odpoveď, prečo zvládli nájazdy prekliatych bĺch. Ktovie...

Nálada je od rána výborná a neustále si robíme prču absolútne zo všetkého a salvy hurónskeho smiechu sa skoro ráno miesia s cengotom zvončekov od ovečiek, ktoré sa pasú na lúkach nad nami, ktoré opatrne začínajú zalievať slnečné lúče. A z kyselinárov vyletí, že aj ich štípali blchy, len na to jednoducho kašlali. Tak, či onak – „To muši tím“ sa dnešným dňom roztrieštil na všivákov a kyselinárov a nám je opäť smiešno, kam sa asi tak zaradí práve prichádzajúci Tomáš...

Salaš, poldeci, oštiepky, lazy a svätý pokoj alebo „hajzlovým chodníkom“ na Burdu

Zdenči: O chvíľu už pri nás stojí Tomáš Trstenský, v Hikingu prezývaný "Terminátor", ktorý nám bude sprievodcom po okolitej krajine. Keďže na salaši v infocentre strávil dva roky, Muránsku planinu a okolie má v malíčku. Vďaka nemu sme spoznali zákutia, ktoré by sme sami určite nevideli.
Skôr, ako sa vydáme na túru, pozdravíme ešte miestnych bačov, vymeníme pálenku za oštiepky a môžeme pokračovať v ceste. Túlame sa krásnymi zákutiami a samotami, v ktorých pôvodných obyvateľov nevidieť, pomedzi staré drevenice, ktoré poriadne nahlodal zub času, ale vidieť aj chaty, kde to cez víkendy a cez prázdniny žije. Tomáš nám opisuje okolité vrchy, rozpráva zážitky a skúsenosti z kraja.

Prichádzame do sedla Burda po vysoko charizmatickej ceste, ktorá kedysi ako jediná spájala Tisovec a celkovo údolie Rimavy s Horehroním. Donedávna stál na tomto mieste nový zrub, ktorý poskytoval pocestným strechu nad hlavou a občerstvenie. Žiaľ, niekomu bol tŕňom v oku a prekážkou pri jeho nekalých aktivitách, tak ľahol popolom. Čo sme to za krajinu, v ktorej je možné beztrestne páchať podobné zverstvá? Vyhorela Burda, vyhorel Včelín na Bielom kríži v Malých Karpatoch, podpaľujú sa chaty ochranárom a bojovníkom za naše práva a spravodlivosť v tejto krajine. Dokedy ešte? Ľudia, nespite!

Peter: Musím podotknúť, že k maringotko–krčme na Burde sme prišli „hajzlovým chodníkom“. Ktovie, či aj po ňom sem neprišiel podpaľač. V takom prípade by názov sedel. Každopádne, išli sme skratkou po chodníčku, ktorý vedie od záchodu. Ktosi podotkol, ako sa budú diviť turisti, odkiaľ ideme. „Ta co, turistom budzeme rečovac, že tu maju veľkokapacitny budar a že še tam da koľektivňe vysrac,“ odpovedám v dobrej nálade, strašne sa tešiac na pivo.

Polievka Burda a šialené teplo

Slnko páli ako divé, takže rýchlo dopĺňame tekutiny a potrebné proteíny v podobe pivka. Nie je síce zo siedmeho schodu, ale aj tak poteší. Erika nás ukecá aj na polievku. Ešte však musíme chvíľu počkať, lebo fazuľa sa dovára. Polievka je super. Erika ju nazve „čo chladnička dala“, no vtom Radovi napadne pomenovanie „polievka Burda“. Tomáš pripíše na tabuľu názov a keď prichádza partia Čechov, polievka ide na dračku. Názov jednoducho predáva. Marketingový ťah sa podaril. Veď kapustnicu pozná každý. Ale polievku „Burda“ môžete ochutnať iba na tomto mieste. A vždy bude iná. Po otázke „Čo v tom je?“ nasleduje odpoveď: "Všetko." Aby ste mali predstavu, tak fazuľa, mrkva, zemiaky, karfiol, údené mäso, tuším aj klobáska, myslím, že aj krúpy...

Obchádzka, jahody, sranda, koniec srandy, zase horúčava a zmena plánu

Po výdatnom odpočinku a doplnení energie pokračujeme ďalej. Náš cieľ je útulňa Nižná Kľaková a ak budeme stíhať, trasu si predĺžime a mali by sme spať na mieste s názvom Studňa. Erika nám odporučí namiesto červenej značky Rudnej magistrály, ktorá je vraj zaváľaná, zelenú, Huculskú magistrálu. No v teréne zaznačená nie je. Magistrála vedie lesnou cestou, výhľady z nej nie sú takmer žiadne (okrem nádherného panoramatického výhľadu od Tisovského Kľaku nad Petovcovom smerom na Tisovec), od určitého miesta začíname pomerne hlboko klesať a hovoríme si, že tadiaľ správna cesta asi nevedie. Na jednom rázcestí Peter spoznáva jedle na hrebeni, popri ktorých vraj vedie červená značka, ktorou máme pokračovať. Nemýli sa. Čaká nás však krátke, no o to intenzívnejšie stúpanie. S plnou poľnou, páliacim slnkom nad hlavami a kilometrami v nohách dá veru strmák poriadne zabrať. Okolo zarasteného chodníka rastie množstvo veľkých jahôd, ako z katalógu. Z bezmenného sedla sú pekné výhľady smerom na Tisovec a z druhej strany na Malú a Veľkú Stožku a do doliny Dudlavky.

Po červenej značke pokračujeme popod Javor hore na Sivákovú a odtiaľ na Nižnú Kľakovú. Konečne vidíme pasúce sa kone noriky muránske, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Muránskej planiny. Už z diaľky pred jednou z chatiek zbadáme niekoľko stanov a to zavážilo v rozhodnutí, že na tomto mieste spať nemienime. Hoci poriadne unavení, pokračujeme ďalej. S poslednými lúčmi svetla prichádzame na Studňu. Veľké je však naše sklamanie, keď na mieste, kde sme očakávali božský kľud, vidíme desiatky ľudí. V jednej chate je detský tábor a v druhej chate nejakí rekreanti. Nocľah na terase ani jednej chaty nehrozí, zložíme sa teda na lúke povyše. Nanosíme balvany, naložíme oheň, opečieme slaninu, ulejeme do kalíštekov a do dlhej noci preberáme zážitky z dnešného dňa.

Peter: Večer sa postupne chodíme umývať k prameňu a k neďalekým válovom a chudák Tomáš neskôr musí vystáť frontu, keď si chce umyť zuby, z čoho si samozrejme robíme prču, lebo toľko ľudí sme veru vôbec nečakali. A čakať vo fronte na umytie zubov na Muránskej planine – to je ďalší absurdný zážitok do našej zbierky, ktorá sa utešene rozrastá. Pozostalí potom ešte dlho debatujeme o turistike na Balkáne.

Tretí deň

Jazýčková so Saharou na planine, alebo voda-pivo-pivo-hrad-pivo-obed-poldeci

Zdenči: Budíme sa do slnečného rána. Na oblohe ani obláčika, ďalší horúci deň je pred nami. Našťastie sme v tieni stromov, tak ráno nie je kruté. Pobalíme veci a presúvame sa k bližšej chate pri studničke. Vonku na lavičkách sa naraňajkujeme, odskočíme si ešte k Ľadovej jame na Muráni (priepasť) a pokračujeme po červenej smerom na Veľkú lúku. Tomáš nás cestou informuje o miestnych pozoruhodnostiach. Naším ďalším cieľom je Muránsky hrad. Ešte predtým sa však pokocháme výhľadmi z Poludnice, no kvôli oparu výhľady nie sú bohvieaké. Ale aj tak sa oplatilo odbočiť od rázcestia pri chate na Maretkinej.

Peter: Na počasie na Poludnici veľmi nemám šťastie a tak som dúfal, že aspoň teraz to bude iné. Je to fantastické miesto. Ocitnete sa priamo na strmej skalnej rímse, na ktorej rastú reliktné boriny, smrekovce opadavé (pozostatky ešte z doby ľadovej) a samozrejme aj miestny endemit, lykovec muránsky. Strmé a rozoklané skalnaté bralá padajú strmo dolu a som rád, že sa na túto krásu všetci spoločne pozeráme.

Zdenči: Slnko páli, v tieni sa to ešte dá zniesť, ale kráčať po otvorenom priestranstve a rozpálenej asfaltke je vyčerpávajúce. Dopredu nás však vedie vidina vychladeného piva na Chate Zámok pod Muránskym hradom. Malá pauza na Veľkej lúke-Piesky a ide sa ďalej. Následne nám na druhom najvyššom hrade na Slovensku, s excelentnými výhľadmi na Kráľovohoľské Tatry, Stolické vrchy, Revúcku vrchovinu, Muránsku planinu a Veporské vrchy, robí prednášku Tomáš. Pôvodný plán pivo-hrad-pivo sa mení na pivo-pivo-hrad-pivo-obed-poldeci. A keďže sa zaťahuje a počuť aj hrmenie, strašíme čašníčku, že sa nás dnes už nezbaví. No nakoniec sa predsa len rozhýbeme a vyberáme sa po žltej popod Šiance smerom na Prednú horu.

Veľká Pardubická

Vydávame sa okolo Vešeléniho jaskyne, do ktorej aj nakukneme (verejnosti voľne prístupná). Žltá TZT je v niektorých mapách označená ako traverz, no skutočnosť je iná. Tomáš nás dopredu upozornil, že nie je traverz ako traverz, no naplno sa o tom presvedčíme na mieste. Strmina, sutiny, veľké balvany, popadané stromy a prudké cik-cak klesania, potom stúpania... Vpredu tri dostihové kone vedené Terminátorom... My dvaja s Romanom sa v poslednej dobe viac venujeme turistike s deťmi a je cítiť, že nám tréning chýba. Poriadne peníme. Roman nadáva ako pohan, a od únavy nevládzem rozprávať a šliapem so zaťatými zubami ďalej. Kde je pôvodná idea nášho tímu hory si užívať a nie prebehnúť? Sme pri hlavnej ceste na sedle Predná hora. Zložíme sa v autobusovej zastávke a dáme kratšiu pauzu. Sily ubúdajú.

Peter: To, že davová psychóza a opantanie rýchlosťou funguje aj vo dvojici, či trojici, sme si modelovo odskúšali a sme o niečo múdrejší. Aj zrýchlený presun cez prekážky má niečo do seba, no poňali sme to „bardzo zbrutalyzowane“. „To muši“ sme si my všiváci + Terminátor vysvetlili po svojom. Alebo žeby nás ešte stále naháňali blchy? To si necháme radšej pre seba. Každopádne, asi päťdesiat metrov od sedla sa na žltej oplatí zastaviť a pokochať sa výhľadom smerom na Muráň, sedlo Dielik a na bralá Šiancov a Cigánky. Rastú tu maliny, no kedysi to tu nebolo ani zďaleka také zarastené.

Logické vyústenie – „To muši tím“ je konečne na Prednej hore

Zdenči: Presúvame sa ku kaštieľu. Po našom vyššie spomenutom obede si určite poviete, že sme zrelí na pobyt v ňom, keďže je to preslávený psychiatrický ústav, kde liečia závislosti všetkého druhu. Tomáš nás zozadu fotí, vraj chce mať zachytených pacientov, ako dobrovoľne a s plnou poľnou stúpajú do protialkoholickej liečebne. Zo závislosti z turistiky sa však ešte liečiť nechceme a k iným závislostiam sa na tomto mieste radšej ani bohovi nepriznávame.

Robíme si provokačnú fotku pred vchodom do ústavu s fľašami od piva a ploskačkou a radšej veľmi rýchlo pokračujeme ďalej, kým nás neodchytia. V areáli sa nachádza aj turistická ubytovňa, kde by sme radi zložili neskôr svoje kosti, no z pochopiteľných dôvodov sa tu nečapuje. Pokračujeme teda nižšie, do rekreačného areálu. Vysnívaná orosená odmena a polievka, resp. poniektorých rezne, nás postavia na nohy. Vďaka nim a aj vďaka tomu, že sa z reprákov pred reštauráciou ozýva hlučná hudba, ktorá nám nie je po chuti, sa dohodneme, že pokračujeme ďalej a budeme spať na Kokávke, na krásnom mieste na lazoch nad Muránskou Zdychavou. Dáme si do fliaš načapovať pivo a vydávame sa na strastiplnú cestu, ktorú nám na sedle pod Lúčanským spestrí prechádzajúci statok. Slnko zapadá, takže nám nepáli na hlavy a kráča sa príjemnejšie. Zo značky odbočujeme do lesa. Od čias, kedy tu bol Peťo naposledy, sa to však zmenilo. Začína prvé blúdenie. Nakoniec nájdeme správny smer a zrazu vychádzame z húštiny a ocitáme sa v inom storočí. Pred nami dreveničky a pred dreveničkami okolo ohníka takmer dobovo oblečení „partizáni“. Tak sme nazvali partiu spiacich spitých chlapov a mládeže. Len jeden bol „nažive“, chvíľku s nami normálne komunikuje, no pri pokuse odfotiť si drevenice po nás začne hulákať, že si to nepraje. Rešpektujúc ho pokračujeme bez slov ďalej. Všetky naše snahy nájsť drevenice na Kokávke končia s ubúdajúcim svetlom v hustej mladine. Musíme sa predsa niekde zložiť, nachystať drevo, rozložiť oheň a vôbec nemáme chuť to robiť po tme. Nachádzame romantické miesto s výhľadom na vysoký kopec Čelo, za ktorým vykúka Kráľova hoľa.

Peter: Rozložení sme v dobrej, no unavenej nálade okolo ohňa na strmom lúčnatom úbočí pri košatom smreku a pod nami sú hlbokánske doliny, v ktorých počuť neúnavné potôčiky, ako si tam hudú svoju večnú a nádhernú pieseň. Hlboko pod sebou máme na príkrych svahoch muránskozdychavské lazy. Občas ešte z veľkej diaľky počuť cengnutie zvončeka, či brechot psov. Z hĺbky úzkych dolín až sem, vysoko hore, po svahu vanie takmer neciteľný hebký vánok a nad týmito všetkými hlbočinami sa strmo a hrdo vypínajú najvyššie partie Stolických vrchov, ktoré máme akoby na dosah. Je veľmi teplo a takmer šero a toto je výhľad, za ktorý by som dal čokoľvek. Len ma mrzí, ako to tu na okolí všetko zarástlo. Celé okolie, kde sme sa motali, boli kedysi lúky, ktoré máme doma našťastie zdokumentované. Teraz, keď sa hore prestalo pásť a gazdovať, všetko veľmi rýchlo zarástlo náletovými drevinami. Ach jaj. Večer je úžasný. Drevo puká a zážitky sa len tak sypú, ako nekonečný prúd iskier hore ku hviezdam.

Štvrtý deň

Sucho, vodoterapia, sucho, vodoterapia, ešteže sme na Slovensku

Zdenči: Čo sa týka teplôt, predpoveď na nedeľu je najkritickejšia. Teploty v nížinách majú dosiahnuť 40 °C a my to cítime od rána. Oproti predchádzajúcemu dňu nie je na zemi ani kvapka rosy, slnko páli rovno do spacákov. Balíme teda a vydávame sa hľadať Kokávku. Prekvapene, po necelých 10-tich minútach vychádzame z lesa na lúkach, pod ktorými nachádzame dreveničky, ktoré sa niekoľko nadšencov rozhodlo zachrániť. Večer sme ich mali na dosah, no motali sme sa opačným smerom.

Pofotíme, oddýchneme si a dáme sa na zostup do doliny. Klesanie je nenormálne, kolená trpia. Obdivujeme pôvodných obyvateľov lazov. Ale na kopci mali všetko, čo potrebovali a hlavne kľud. Nad Muránskou Zdychavou vychádzame na asfaltovú cestu. V potoku sa osviežime a asfaltkou pokračujeme na Muránsku Hutu. Hneď pri ceste, kde sa chodí opekať (nachádza sa tu drevený plot, stoly, lavičky) je na začiatku napravo drevená studnička. Cestu opúšťame a dávame sa doľava na cestu, ktorá v mape vedie popri potoku. V skutočnosti však potok tečie po ceste a cestou je vlastne koryto potoka. Neprekáža nám to, voda nie je hlboká, vibramy navoskované, z vody sa parí, je tu príjemne.

Vchádzame do Muránskej Huty. Voľakedy obec so sklárskou hutou mala v r. 2010 aj spolu s miestnou časťou Predná Hora iba 191 obyvateľov. Dnes je to určite ešte menej a väčšinu domov obývajú už len chalupári. Ani krčma tu ako na potvoru nie je. V autobusovej zastávke pri hlavnej ceste z Muráňa na Červenú Skalu zmorení z tepla zahajujeme protest. O necelé dve hodiny ide autobus do Popradu. Končíme a pokračujeme autobusom. Protestné nálady nás po pár minútach prejdú a vydávame sa v ústrety pražiacemu slnku. Prichádzame k vodárni, cez prepad hore nad tiesňavou sa valí voda ako divá, dopĺňame zásoby vody, chladíme sa.

Protest a železničný dojazd do cieľa

Pokračujeme ďalej popri jaskyni Bobačka lesom strmo popri lúke až k asfaltovej ceste, vedúcej zo sedla Javorinka na Veľkú lúku. My sa vydávame smerom k sedlu Javorinka, aby sme asi po 20-tich minútach chôdze po asfalte odbočili doľava na lesnú cestu, vedúcu lúkou Bombová, na ktorej traja z nás zahajujú protestný oddych a Tomáš s Radom nás ani naliatymi štamperlíkmi nedonútia pokračovať nižšie. Do Červenej Skaly to máme odtiaľto možno na hodinu cesty. Po odpočinku klesneme prudkým lesom na lúku, prekročíme elektrický ohradník a močarinami sa dostávame na žltú a neskôr na zelenú TZT vedúcu až do Červenej Skaly. V potoku Trsteník vykonávame hygienu. Voda je ľadová, slnko je za mrakmi. Ak by bola len o pár stupňov teplejšia, verím, že sa v nej váľame celí.

Ostáva nám prejsť len cez kameňolom a vychádzame pri železničnom priecestí. Po koľajniciach sa dostávame rovno na stanicu, ku koncu našej cesty, kde nás čaká rýchlik Tomáš. Nie, nie je to ten z rozprávky, ale náš Trsťo. Smutným hlasom nám oznamuje, že krčma je zavretá, ale hrá v nej hudba. Už sme ho takmer začali biť, nech si z nás nerobí srandu, no zisťujeme, že je to naozaj tak. Na naše šťastie po pár minútach intenzívneho obliehania krčmy a nadávkach sa dvere otvárajú. Prvým kontaktom s krčmárkou sme neboli veľmi nadšení, ale neskôr sa dozvedáme, že sa striedala s manželom a ešte nie je naštartovaná. No potom sme sa skamarátili s ňou aj s jej psami a dokonca som jej bol v pivnici naraziť nový sud s pivom.

Peter: Prichádza búrka a na stanici sa kúpem v jej vododaroch. Pred sebou mám stôl, za ktorým pod slnečníkom sedia šťastní a vysmiati kamaráti, ktorí majú radi hory, prírodu a vôbec všetko podstatné a hodnotné. Dívam sa na šťastných ľudí, ktorým z očí vyžarujú zážitky, ktoré sa dajú zažiť len na takýchto „akciách“. Je to krásny pohľad. Znenazdajky však poetiku preruší zborové a posledné „Na zdravie“. Ešte trošku srandy a je koniec.

Zdenčiho Sumárizmus

Po dvoch hodinách prichádza chvíľa lúčenia a sprevádzaní búrkou nastupujeme do rýchlika Horehronec a Peťo neskôr na autobus do Popradu. Vo vlaku sme sa tešili na človeka, ktorý vozí nápoje, no ten sa vraj dnes vezie opačných smerom. Neostáva nám nič iné, ako dve hodiny do Zvolena sušiť huby. Krásne, takmer štyri dni sú za nami. V nohách máme nejakých 65 km a musíme konštatovať, že máme na Slovensku veľmi krásne miesta, len keby podpora cestovného ruchu bola lepšia (hlavne všeobecné vedomie o krásach našej vlasti, pozn. Peter). Keďže sme partia recesistov, jeden z nás si večer ešte urobil prču aj z čitateľov Hikingu a priniesol trošku rozruchu aj na jeho stránky pod nickom vsivakblchavy. Ďalej už viete...

Fórum 61 príspevkov
3,5 dňa vo vyhniach Rudohoria 16/09/13 00:20 61 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť Tohtoročná zima konečne stála za to, no ani za svet sa jej nechce odísť a pustiť k slovu jar. S kamarátmi nás už svrbia päty, od decembra sme sa nevideli, tak za dlhých zimno-jarných večerov začíname e-mailami kuť plány na jarný vander. Dáme si Volovské vrchy plánované na minulé leto? Alebo radšej Poloniny, ktoré nás lákajú už dlhšiu dobu? Či radšej nejaké nižšie pohorie, kde nehrozí, že nás ešte prekvapí zima? Nakoniec aj z dôvodu lepšej dopravnej dostupnosti si vyberáme Volovské vrchy. 13/08/18 Kolektív autorov Volovské vrchy
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna. 11/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 1. časť Termín a cieľ minuloročného prvého vandru „To muši tímu“ nám v podstate určil náš kamarát Juro. V tomto termíne sa totiž rozhodol osláviť svoju 40-tku na chalupe na štále Borisko nad Jedľovými Kostoľanmi. Isto vtedy ani netušil, čo všetko zažijeme, než tam prídeme, a my už vôbec nie. 04/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. dnes Peter Straka Javorníky
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). včera Michal Bukvai Strážovské vrchy
Ferrata Ferrata Dve veže v Liptovských Revúcach Postupne aj na Slovensku pribúdajú zaistené cesty via ferrata. Nový prírastok k tomuto populárnemu sprístupneniu skál nehorolezcom pribudol na Liptove, neďaleko Nižnej Revúcej na skale nad Záhorovom. Dostal pomenovanie "Dve veže" a krátko pred oficiálnym otvorením sme ho vyskúšali spolu s asi tuctom iných ferratistov z okolia. 16/08/19 Ľubomír Mäkký Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
3,5 dňa vo vyhniach Rudohoria 16/09/13 00:20 61 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Veporské vrchy, Spišsko-gemerský kras - Muránska planina a Stolické vrchy (Národný park Muránska planina)
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1320 m n. m.
    • min: 590 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3796 m
    • klesanie: 3761 m
  • Vzdialenosť
    • 65 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 26.07.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.74496 ° SŠ
      dĺžka: 19.85361 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.82366 ° SŠ
      dĺžka: 20.13162 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.74496 ° SŠ
      dĺžka: 19.85361 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.7883 ° SŠ
      dĺžka: 20.00072 ° VD
      » Mapa
  • 3. nocľah
    • šírka: 48.74853 ° SŠ
      dĺžka: 20.12655 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Studňa na Muráni, Kokávka nad Muránskou Zdychavou (bivak)
  • Voda
    • Salaš Zbojská, Strieborná (prameň), Roveň (prameň), sedlo Burda, Studňa (prameň), Chata Zámok (prameň), Predná hora, Muránska Zdychava (prameň), Muránska Huta (vodojem)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Brezno (vlak, bus) - sedlo Zbojská (vlak, bus)
      Červená Skala (vlak, bus) - Brezno (vlak, bus)
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.01 (0.32)