Túra

Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 1. časť

10.11.18
Na Hikingu existujú staršie články o hrebeňovke za 4 aj 5 dní, ale chodievam “pomalošľapom”, tak som si vyskúšal o niečo pohodovejší postup, kedy som vtláčal podrážky do chodníkov necelých šesť kalendárnych dní. Ani tak nemôžem tvrdiť, že to bola prechádzka, upozorňujem, že aj v tejto forme to považujem za náročnú turistiku. Uvedené vzdialenosti som skutočne nameral, odzrkadľuje to aj chodenie po vodu, za keškami a pod.

Články píšem skôr ako príbehy a osobné reflexie, ale tento príspevok by sa dal chápať aj ako inšpirácia pre tých, čo neholdujú veľkým denným vzdialenostiam a dlhé či rýchle pochody by na nízkotatranskej hrebeňovke možno nezvládli.

Trasa

Donovaly – Hiadeľské sedlo – Veľká Chochuľa – Košarisko – sedlo pod Skalkou – Latiborská hoľa – Zámostská hoľa – sedlo Ďurkovej – útulňa Ďurková pod Chabencom – Chabenec – Kotliská – Krížske sedlo – Poľana – Dereše – Chopok – Široké sedlo – Kúpovo sedlo – Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom

Čo tomu predchádzalo

Overtúra č. 1: Pred pár rokmi sme vyrazili s Monikou z Pustého poľa a v hmle sme sa predrali Martalúzkou až na Kráľovu hoľu, utrmácaní sme prišli na preplnenú Andrejcovú, mne sa ušlo miesto na podlahe, kde sme ležali ako sardinky. Tento zážitok ma na dlhý čas odrádzal od ďalšieho pokusu. Druhý deň nás na Kolesárovej zastihol dážď, nemal som návleky a z kosodreviny či trávy mi natekalo do topánok toľko vody, že som ju musel každú chvíľu vylievať. Zdrhli sme z hrebeňa pred Homôľkou do Polomky.

Overtúra č. 2: Pri septembrovom výstupe na Panský diel mi zazvonil telefón, či by som nešiel na hrebeňovku NT – volal mi kamoš Marcel, ktorý ide Cestu hrdinov SNP na etapy a práve mu vychádza trasa z Donovál. Vyhradil som si teda v kalendári veľkoryso 9 dní a bol zvedavý na predpoveď počasia, aby som sa na poslednú chvíľu rozhodol čo najlepšie.

Nejaký čas som venoval plánovaniu, štvordňový prechod som vylúčil rovno, vypísal som si kombinácie možných nocľahov a mohol som nad tým špiritizovať. Napokon som zvolil štart na Donovaloch, čo do istej miery ovplyvnili aj možné kombinácie spojov. S ťažkým srdcom som sa vzdal Hugovej účasti, ale naozaj sa mi nechcelo vláčiť stan, keďže nie všade v chatách tolerujú psa, navyše ešte tesne pred odchodom ukazovala webkamera na Chopku súvislú snehovú pokrývku. Naplánoval som jedlo podľa možností stravovania po ceste a bolo treba vyraziť, bez vody mal môj batoh cca. 12 kg. Predpoveď bola okrem nedele vynikajúca (napokon nepadla ani kvapka).

Donovaly – Hiadeľské sedlo

10,5 km 4.00 h (3.00 h čistého pochodu)

Pôvodne som chcel nechať auto v Telgárte, ale nedeľné spoje odtiaľ na Donovaly nie sú bohviečo, tak teda smerujem do Banskej Bystrice. Tátoša nechávam tesne pred hranicou parkovacej zóny a predsa blízko k stanice.

Poloprázdny autobus 12.50 h prichádza načas, na tretej zastávke vystupujem o pol druhej. Na Donovaloch doznieva víkendové mravenčenie, osobne neobľubujem turistické centrá s takouto mierou zastavanosti. Spomínam si ešte na časy, keď sme sem chodili lyžovať s rodičmi a okrem starého Športhotela sa dalo ubytovať výlučne v súkromí, na Záhradište viedla jedna kotva a ďalšia bola na Zvolene.

Vykračujem si popri klasickej “somárskej” lúke smerom na Polianky. Hlavou mi letia spomienky na najrôznejšie lyžiarske, turistické a cyklistické zážitky spojené s týmito miestami, pozerám na východ a vidím, že Prašivá sa dotýka dolnej hranice mrakov, je pošmúrny jesenný deň. Napokon kráčam sám, keďže môj kamarát Marcel je dnes ešte na nejakom školení, tak sa pridá k môjmu pochodu až v utorok z Jasnej. Neponáhľam sa, ale aj tak čoskoro vyzliekam vetrovku a postupujem len v jednom tričku s dlhými rukávmi, čoskoro opúšťam civilizáciu, už len občas stretávam výletníkov, ktorým sa končí víkend. Zhlboka vdychujem vôňu lesa, to do mňa prenikajú molekuly presýtené slobodou.

Za zmienku z prvých kilometrov stojí predovšetkým kamenné more v rezervácii Štrosy, nasleduje prvý strmší zostup, keď tu objavujem po pravej strane biely domček – Útulňu pod Kečkou, kde si dávam jedno pivo. Sympatický správca mi objasňuje, že sa už dlhší čas pokúša zlegalizovať prevádzku, mám šťastie, že akurát prichádza skupinka ľudí, ktorí si prišli obzrieť “svoj” domček, keďže sú z PD Selce a domček používali práve oni na pasenie jalovíc na priľahlých lúkach. Uznanlivo obdivujú, ako je zveľadený, je medzi nimi aj bývalý predseda, ktorého správca pôvodne oslovil pre schválenie prevádzky z pohľadu majiteľa objektu. Debata je zaujímavá, dozvedám sa kadečo o histórii pasenia, ale aj to, aké ťažké je v súčasnosti nájsť spoľahlivého pastiera, ktorý by bol ochotný takú prácu robiť a dalo by sa mu zveriť osemdesiatčlenné stádo (taká jalovica má hodnotu aj 1 000 €).

Čas letí, aj by som ešte rád mojkal malého kocúrika a počúval, ale treba sa rozlúčiť a stúpať šikmým traverzom na Kečku. Onedlho som na prvej hôľnatej časti celej hrebeňovky. Ohromene hľadím na chrbty Handliarky, Kozieho chrbta a Prašivej. Takmer v posvätnom tichu stojím, nezafúka ani vánok a vychutnávam si výhľad, mám pocit, ako keby som pozoroval najvzácnejšie katedrály sveta. Blížim sa k nim, keď ma duchovia mrakov a vetrov vyslyšia a na okamih slnko tlmene osvieti úbočia Prašivej.

Odkedy som bol v januári na Škutovkách, uvažujem o tom, že by som si niekedy doprial na BC bežkách túru Korytnica – Hiadeľské sedlo – Donovaly, ale teraz vidím, že hrebeň Kozieho chrbta je skôr na skialpy. V mape vidím, že severným úbočím vedie traverz, premôže ma zvedavosť, a tak sa vyberám tadiaľ, aby som zistil, či to je schodné a hlavne ma zaujíma potenciálna lavinóznosť terénu. Keď tam odbočujem, prekvapuje ma, že aj zimné tyčové značenie ide tadiaľto a nie po hrebeni. Nachádzam tu príjemný sklon trasy, nádherné rozhranie vyfarbených stromov a lúk, aj bivakovaciu búdu. Neskôr vidím aj zruinovanú studničku, voda síce tečie po ceste, ale nabrať sa nedá, rúrky sú suché. Tu prichádzam na východnú vetvu Špaňodolinského banského vodovodu, fascinujúceho stredovekého diela, dnes už sa odhaduje jeho celková dĺžka na vyše 70 kilometrov, veď zbieral vodu aj z úbočia Prašivej.

O pol šiestej sa dostávam k smerovníku, kde sa dozvedám, že na modrej značke je alternatívny prameň (desať minút chôdze, 400m smerom do Korytnice) o chvíľku som v samotnom sedle. Pokúšam sa nevšímať si ohyzdné 400kV vedenia, chvíľu hľadám prístrešok, lebo v protiklade s fotkami v článku, je dnes už omnoho viac ukrytý medzi stromami.

Pomaličky sa zmráka, tak idem nabrať vodu do fľaše a hrnca, čaká ma skvostná večera – beef stroganov v lyofilizovanej verzii. Debatujem ešte s dvoma Nemcami z Lipska, otec s francúzskym menom a syn – polovičný Španiel, budú tu nocovať so mnou, keď počujem ich akcent, usmievam sa od ucha k uchu, kedysi som totiž so Sasmi pravidelne liezol na pieskoch aj v Tatrách a teraz som si to krásne obdobie pripomenul, čulo debatujeme až do noci. V temnejúcom lese hľadám kešku, nanosím dreva a pred spaním sedíme pri ohni. Pred zotmením sa zjaví v sedle terénne auto, potom prichádza český párik turistov, ale tí nespia v prístrešku, ale postavia si pri smerovníkoch stan.

Ja sa ukladám na pričňu pri stole na prízemí, obal s jedlom vešiam na šnúru. Spánok na nafukovacej karimatke je relatívne pohodlný, do hlbokej noci ešte počúvam v slúchadlách dobrú hudbu. O desiatej večer prichádzajú dve turistky so psom, ktorý sa volá Pedro. Hovoria síce po česky, ale s prízvukom. Sú fakt unavené, po rebríku ledva vyliezajú. Ráno zisťujem, že študujú v Prahe, jedna je Ruska a druhá Brazílčanka, sme tu teda veľmi medzinárodná spoločnosť, zo siedmych ľudí som jediný Slovák.

Počas noci sa hory balia do oblakov, v hustej hmle sa začína rozliehať zunenie 50 Hz. Dozvedám sa, že dámy vyrazili včera z Magurky, keďže so psom sa nedá v Ďurkovej spať. Išli to vari 10 hodín a túra sa im zdala nesmierne náročná.

Hiadeľské sedlo – útulňa Ďurková

20,5 km 8,5 h (5.45 h čistého času)

Pred ranným výstupom mám rešpekt, na krátkej vzdialenosti treba vyjsť na Prašivú päťsto metrov, resp. na Veľkú Chochuľu vyše sedemsto. Kontrolujem zásobu vody, vak nie je úplne plný, ale už sa mi nechce utekať k prameňu, mám predsa ešte sedem deci vody rezervu vo fľaši. Podľa Hikeplannera to je len nejakých 18 kilometrov, to musí stačiť.

Po raňajkách vyrážam zo sedla ako prvý, pomaličky kladiem nohu pred nohu, napriek pošmúrnemu počasiu je les miestami veľmi pekný, ani sa nenazdám a už kráčam v pásme kosodreviny. Dohľadnosť nie je bohvieaká, ale ponad údolie Hrona predsa vidím obrysy Poľany, len pred pár týždňami sme tam tam s Monikou zažili krásnu túru cez Zákľuky, spomienky sú ešte veľmi čerstvé. Pomaly, no vytrvalo, sa dostávam medzi balvany Prašivej, je zaujímavé, že oblačnosť ako keby ustupovala predo mnou. V sedle je ešte stále perina, ale keď stúpam hore, Prašivá je v mraku. Keď sa na ňu štverám, v oblačnosti je Veľká Chochuľa. Na Chochuli už vietor chmáru rozohnal, ale v mraku je Košarisko.

Stále som úplne sám, až pri Košarisku sa zrazu objaví párik mladých turistov, mám pocit ako keby ma obleteli, nesú neobyčajne veľké batohy s navlečenými nepremokavými obalmi, zozadu to vyzerá, ako keby niesli zelené skrine. Zatiaľ necítim väčšiu únavu, ale takto rýchlo chodiť neviem. Ak doteraz bolo prakticky úplne zatiahnuté nebo, teraz sa oblačnosť postupne trhá, čo prináša strhujúce divadlo tieňov, závojov hmly na hrebeňoch, modrých fľakov na oblohe a rozsvietených lúčov, ktoré pripomínajú sväté obrázky. Rozfúkal sa vietor, tak na to jedno tričko musím nasadiť vetrovku, ale teplota je prijateľná, ukazuje mi 15 °C.

Postupne klesám až do sedla pod Skalkou, od Košariska idem asi najrýchlejšie z celého dňa, snažím sa trochu nahnať čas. Je zvláštne, že práve v tom sedle sa dlhodobo drží výrazný fľak slnečného svetla, je jedno ako sa prevaľujú mraky, tu je neustále slnečno. Snažím sa rozložiť si sily, tak si na jednom mieste doprajem oddych, krájam trvanlivý chlieb a ládujem do seba 215 gramovú konzervu šunky. Podľa príručky starých svišťov už nosím výhradne jedlo v mäkkých obaloch, prostým zašliapnutím vyrobím hliníkovú placku, ktorú vložím do prázdneho sáčku zo stroganova zo včera. Veľmi praktické…

Nedá sa nevšimnúť si zopár pomníkov po ceste, či už to bol ten mladunký vodný slalomár, ktorý sa na Silvestra v roku 1972 zrútil do žľabu, či občania Liptovskej Lúžnej, ktorých zabila lavína pri pokuse zásobovať partizánov, alebo starší turista, ktorý zomrel na zlyhanie srdca priamo na hrebeni. Nízke Tatry nie sú veľhory, ale vedia byť nemilosrdné. Najviac mi chodí hlavou tých 83 mŕtvych partizánov, vrátane Jana Švermu, ktorí zahynuli pri pochode smrti cez Chabenec keď sa 10. 11. 1944 presúvali vo veľmi zlom počasí z Kľačianskej do Lomnistej doliny. Postupne tu mreli na vyčerpanie a na podchladenie, keď sa mrznúce mrholenie menilo na sneženie. Keď tak kráčam po hrebeni, pokúšam sa predstavovať si tú mizériu, boj o holý život i smrť. Kde ostali ležať? Kto ich neskôr pochoval? Kam? Šverma zomrel na južnom svahu Chabenca a jeho telo uložili do hrobu v Lomnistej doline, ale kto, kedy a ako?

Zo sedla pod Skalkou treba opäť stúpať, pričom hrebeň sa stáča doprava na Veľkú a Latiborskú hoľu. Začínam cítiť nohy, ale rozhľad je trvalo veľkolepý, stále je čo fotiť, moju samotu nikto nevyrušuje. Práve po traverze Veľkej hole cuckám vodu z vaku a zrazu – nič! Mám síce ešte plnú fľašu vody, ale aj tak je to mrzuté zistenie. Otĺkam si obrazne hlavu o stenu, prečo som ho nedoplnil?

Celý čas na hrebeni poletujú okolo mňa krkavce, ale odteraz mám pocit, že vytvárajú stále väčšie kŕdle. “Kr-kr,” rozprávajú sa medzi sebou, ako keby si odovzdávali odkaz – “On asi nemá vodu, hm, radšej túto potenciálnu mrcinu sledujme, kr-kr!” Keď ich tak počúvam, moje predstavy o zamrznutých partizánoch naberajú o niečo morbídnejší charakter…

Na Latiborskej holi sa smer môjho postupu otáča definitívne na východ a severnému výhľadu začína dominovať Salatín. Občas mi tam zablúdi zrak a to zas vyvoláva spomienky na dávnejšiu januárovú túru s Monikou, Hugom a kamarátmi. Blížim sa nad Magurku. Tam som bol pred časom na hikingáckom autorskom stretnutí, nejako si vybavujem, že v tom čase som bol hmotnostne, boľavým kolenom a kondíciou vari na životnom dne a len tak mátožne som sa motal so snežnicami kdesi dolu po lese. Dnes si vykračujem po holiach o pol kilometra vyššie, a aj keď už vnímam pribúdajúcu únavu, konštatujem, že som sa odvtedy dostal na úplne inú úroveň a vyslovene si to užívam.

Až pod Zámostskú hoľu sa donútim nevydolovať z batoha fľašu, tam už však potrebujem doplniť tekutiny a nádoba ide do bočného vrecka ruksaku, z času načas si doprajem zo dva hlty. Nad časovými údajmi na smerovníkoch sa miestami najprv hnevám, ale neskôr vo mne vyvolávajú smiech. Radšej sa obzerám k západu, kde vidím prejdené úseky hrebeňa, nad ktorými oblaky a klesajúce slnko robí parádne divadlo. Až tu ma dobiehajú Nemci, vidím, že Matthias so svojím velikánskym batohom už našľapuje dosť ťažko, ale ja na tom nie som oveľa lepšie. Radšej si nepredstavujem, čo musí turista podstúpiť, ak ide na Ďurkovú z Donovál. Niekoľkokrát bolestivo zakopávam, mám obuté vibramové polovičky, ale problém je skôr v únave, ako v topánkach, tie sa držia výborne.

V trojici začíname stúpať na Ďurkovú, ešte zvládneme posledné skalnaté stúpanie, stmieva sa, ale kúštik ďalej sa zrazu objavuje strecha útulne.

Čaro doslovnosti

Môj GPS záznamník ukazuje cez 20 km, unavený, ale šťastný vchádzam cez dvere, radostne ma víta priateľský biely pes. V jedálni sedia moji Nemci a jeden chlap, ktorý si s veľkým zaujatím číta knižku, hlasno zdravím, ale príliš ho netrkne – asi tiež hosť – pomyslím si. Zhadzujem batoh, sadám si na lavicu a čakám najmenej desať minút. Nič sa nedeje, len pes sa ku mne vrúcne túli a vymieňa si so mnou nežnosti. Nemci zadumane sedia, čakajú.

Trochu si to tu poobzerám, čítam nápisy, študujem interiér a potom sa dovtípim, že je vylúčené, že by tu nebol nejaký chatár, vonku je už úplná tma. Oslovujem chlapa s knižkou, či on je chatár, odpovie, že áno, niečo také. Následne sa začíta do knihy. Opäť chvíľu sedíme, nič sa nedeje. Opýtam sa “chatára”, či by bolo možné dostať pivo a nejakú večeru, prikývne. Nič sa nedeje, číta ďalej. Po chvíli vstanem, postavím sa pred neho a poviem: “Prosím vás,” – chlap zdvihne zrak – “jedno pivo.” Vtedy vyskočí, ako keď povolí struna, behom pár sekúnd držím v ruke plechovku. Júj, veľmi, veľmi dobre padlo!

Keď sa nejaký čas opäť nič nedeje, pýtam sa, či by sa dala urobiť nejaká večera, odpoveď je pozitívna, ale nenasleduje žiadna akcia. Tak sa teda pýtam, aký je výber, dozvedám sa, že šošovicová polievka, ktorú si musím priamo vypýtať a potom ju dostávam. Keďže už začínam tušiť pravidlá tejto hry, volám na Nemcov a objednávam aj im. Oni sú tak trochu v kultúrnom šoku, lebo v akejkoľvek ich chate by od prvej sekundy chatár stál v pozore s utierkou prehodenou cez predlaktie a veľmi usilovne by sa pýtal na želania hostí a sám by niečo aktívne ponúkal.

Medzičasom prichádza český pár z Hiadeľského sedla, dievča spoznávam podľa dvoch parádnych zapletených vrkočov. Sadnú si a čakajú. Ja sa ešte pýtam chatára, či sa dá počítať s nejakými raňajkami, dohadujeme sa na siedmu.

Unavený zaľahnem, ešte mi to chvíľu chodí hlavou, ale potom si uvedomujem, že o takýchto ľuďoch som už teoreticky počul, ale až dnes som si mohol vyskúšať praktickú interakciu s niekým, kto reaguje výlučne až na doslovné vyjadrenia.

Ráno o siedmej prichádzam do jedálne, o desať minút sa zjavuje chlapík a zakuruje v peci. Čakám na raňajky, ale nič sa nedeje, tak sa pýtam, “či by bolo možné dostať nejaké raňajky”, načo prikyvuje. Hneď potom si sadá na lavicu a začína čítať knihu. V tej chvíli sa konečne budím a uvedomujem si, že slabšie povahy by už asi začali soptiť síru, ale ja konečne chápem, ako to funguje, tak sa priamo dožadujem raňajok. Až pri ďalšej debate sa dozvedám, že on si predsa zo slov “či by sa dalo” nemôže nič domýšľať, ak chceme raňajky, treba rovno povedať. Všetko prebieha v racionálnom tóne, ja si uvedomujem, že takáto útulňa je dosť atypickým prostredím, nejde o žiadny štvorhviezdičkový hotel a nezvyčajné povahy na nezvyčajných miestach ma až tak neprekvapujú. Vždy som si kládol otázku, či sú takíto ľudia len vo filmoch a hľa – až hrebeňovka Nízkych Tatier mi venovala tento bizarný zážitok, na toto určite nikdy nezabudnem.

S Matthiasom a Frankom dostávame 9 výborných párkov na jeden tanier bez príboru (ten sme nepýtali). Idem si ešte nabrať vodu, vtedy si uvedomím, že vedľa latríny som videl pohodené náradie na vyberanie fekálií. Zrazu mi príde na um, že ak ten nešťastník strávil predchádzajúci deň takou odpudzujúcou činnosťou, mohlo ho to na istý čas dosť “rozhodiť”; kto by mohol obsluhe útulne zazlievať, že si po takom šokujúcom zážitku môže myslieť, že všetci turisti sú iba “na hovno”? Nuž, celé to bolo v niečom fascinujúce, niekoho by tento strážca kozubu pod Chabencom možno nekonvenčným správaním rozčúlil, ale ja som rád, že tam bol, držal službu a postaral sa o nás najlepšie, ako vedel.

Útulňa Ďurková – Chata gen. Milana Rastislava Štefánika

18,5 km 8.20 h (5.15 h čistého času)

Opäť vyrážam prvý, dnes sa mám kdesi okolo Poľany stretnúť s Marcelom, ktorý spal v hoteli pri Vrbickom plese. Noc bola nádherne hviezdnatá, skončilo leto a oblohe začína dominovať Orión a psia (nie čokoládová) hviezda Sírius, ráno je po jasnej noci na steblách trávy námraza.

Cestou na Malý Chabenec sa zadýcham, vari po tristo metroch skladám vetrovku a postupujem len v tielku a krátkom tričku. Ak prvý deň bolo nebo prakticky komplet zatiahnuté, druhý deň kreslila oblačnosť na zem dramatické obrazce, teraz je úplne plechové nebo. Čím vyššie stúpam, tým viac sa spoza vrcholu Ďurkovej vynára celá včerajšia trasa až po Prašivú. Bolo to len včera, ale opäť zažívam ten zvláštny pocit na horách, ako keby som z Hiadeľského sedla vyrazil pred niekoľkými dňami. Tento časový paradox si vysvetľujem tak, že pri turistike (ešte viac pri lezení) človek zažíva také priehrštie zážitkov, ktoré v bežnom živote nezažije ani za celé týždne.

Prichádzam do oblasti, kde severný svah hrebeňa naberá značnú strmosť. S malými prerušeniami má tento charakter až po Ďumbier, kde tento jav kulminuje žulovými stenami, na ktoré sa šarpajú horolezci. Na vrcholovom hrebeni Chabenca sú impozantné balvany, nazerám aj do úšustov pod sebou, pravidelne fotím. Keď som medzi Chabencom a Kotliskami, dostávam od Marcela správu, že na hrebeni bude o nejakých 80 minút, musím sa teda poponáhľať, lebo do sedla Poľany je ešte ďaleko.

Moju pozornosť stále viac priťahuje Skalka, ktorú mám po pravej ruke. V istom zmysle ju považujem za najohromujúcejšiu horu Nízkych Tatier. Chýba jej len 20 metrov do dvoch tisíc, Lomnistá aj Vajskovská dolina končia impozantnými kotlami, jej masívna hmota a tvary priťahujú zrak z veľkej diaľky. Bohužiaľ, počas dnešného pochodu ju mám vždy smerom k slnku, čo značne zvyšuje náročnosť úlohy pri fotografovaní, napriek tomu sa pristihujem, že mi k nej opakovane vykrúca krk.

Nádhera je však aj všade okolo, obdivujem už Dereše, Chopok a Ďumbier, a kdesi zbadám prvýkrát ešte dosť vzdialenú Kráľovu hoľu. Zrýchlená chôdza dáva zabrať najmä môjmu strednému prstíku na ľavej nohe, mám pocit ako keby mi išiel sčernieť necht, tak mu dohováram, nech sa neondie, lebo čaká nás ešte polovica hrebeňovky. Nad Krížskym sedlom nachádzam najprv pohodenú buffku a neskôr ma zaujme perfektne rovný kúštik zeme obohnaný kamenným múrikom, okamžite mi dopne, že sa jedná o ilegálne táborisko pre jeden stan. Povzdychnem si, aké pekné by to bolo, keby aj tu platil podobný štatút, ako na Muránskej planine, kde môže slušný turista bez obáv z porušenia zákona prespať (okrem maloplošných rezervácií) kdekoľvek pri značenej trase. Nevidím tu nikde žiadny bordel, takže ak tu niekto prespal, nepatril medzi prasce. Inak všeobecne musím konštatovať, že po celej trase hrebeňovky som videl minimum odpadkov.

Marcel mi ide naproti, vidím jeho maličkú postavu na hrebeni, ja ešte musím vyšliapať na Poľanu, kde sa zvítame. Stretávame aj nejakého miestneho turistu, ktorý nás fotí, potom odchádza dolu do Demänovskej doliny a nás čaká výstup na Dereše. Keďže toto je oblasť najviac zamorená masovým turistickým ruchom, správa národného parku tu musela oprášiť zabudnuté umenie megalitických stavieb a vybudovať úctyhodný dláždený chodník, ktorý s malými prerušeniami vedie až na Ďumbier. Sem tam je to tu strmšie, ale inak je to pomerne pohodlný pochod, až príliš civilizovaný na môj vkus. Jasná stále viac pripomína Petržalku, budova lanovky na Chopku je monštrózne veľká a z kedysi tichého miesta je mravenisko. Zastavujeme v Kamienke, ktorá už s pôvodnou romantickou chatou nemá hádam nič spoločné, dá sa tu slušne (aj keď draho) najesť, ale napokon som rád, že z tejto precivilizovanej časti pohoria odchádzame, vo dverách stretávam Matthiasa a Franka.

Vydávame sa opäť na dlažbu chodníka, no po chvíli nás zastavuje Marcelova topánka, z ktorej sa odchlípil vibram na päte. Ráno bola ešte v poriadku, ale teraz to vyzerá dosť zle. Vyťahujem zo svojich železných zásob 2mm repšnúru a po chvíli špekulovania sa mi to podarí úspešne upevniť. Budeme sa musieť na MRŠ-ke opýtať, či nemajú lepidlo, veď do Telgártu máme ešte zo 50 kilometrov.

Na moje prekvapenie tu stretávame už minimum turistov, výletníci zostali pri lanovke. Radostne sa obzerám po okolí, Ďumbierska časť Tatier je vskutku monumentálna. Po prevažne osamelom začiatku túry teraz trkocem s Marcelom. O nejakú polhodinku sa blížime k miestu, kde v zime zamrzli českí skialpinisti. Už od tej udalosti som si kládol otázku, ako je to ďaleko od záchrany na Chopku. Poviem vám, je to fakt blízko. Som zarazený, smutný, teraz to chápem ešte menej. Ideme ďalej. Zasnene pozerám na Krakovu hoľu a na chvíľu sa oddávam príjemným spomienkam.

Treba vystúpať ešte do Krúpovho sedla, odtiaľ už len nadol, Ďumbier už obaja dobre poznáme, tak ho vynechávame. Kráčam už tretí deň, aj keď to dnes nie je najdlhšia trasa, ku koncu už mám toho hopsania po kameňoch dosť. V nádhernom červenom svetle zapadajúceho slnka prichádzame k Chate gen. M. R. Štefánika. Tu dostávame piť, jesť, sprchu a posteľ. V chate prespíme iba piati, prepínam sa na bežnú komunikáciu, t.j. funguje aj veta – “Dal by som si pivo.” Inak v jedálni je mladý Nemec z Norimbergu, veľmi zaujímavý týpek, ide peši až z Rumunska, v nohách má 1.400km, pôvodne išiel z priateľkou, tá však cestou otehotnela a odcestovala domov porodiť, on zatiaľ pokračuje, cieľ je kdesi v Španielsku.

Mám za sebou približne polovicu trasy, najťažšia etapa bola z Hiadeľského sedla na Ďurkovú, to je zároveň aj limitujúci faktor, lebo ak niekto z dôvodov veku, slabej kondície a pod. nedá ani toto, v podstate na kompletnú hrebeňovku nemôže pomýšľať. Aj na MRŠ-ku prichádzam vcelku unavený, ale všetko je ešte v norme.

Väčšia fotogaléria z tejto časti tu.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Fórum 30 príspevkov
Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 1. časť 09/12/18 18:41 30 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Útulňa Žliabok Počas túry v okolí Loviec som bol pod sedlom Rakyta príjemne prekvapený skromnou, ale napriek tomu takmer ideálnou útulňou. Pre turistov, prechádzajúcich hlavným hrebeňom Tribeča, sa takto ponúka možnosť prespať pod strechou, v krásnom prostredí, navyše hneď pri vodnom zdroji. 14/09/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Železník Už dávnejšie mi na mape priťahoval zrak kužeľovitý vrch nad Solírovom, má priam nadprirodzene dokonalé tvary. Pred časom mi jeden známy povedal, že tam narazili na nejakú magnetickú anomáliu, fíha, tak to určite postavili mimozemšťania. Keď som potom na jednej mape našiel názov Železník, reči o magnetizme získali váhu. Kam sa hrabú pyramídy? Vstup do hviezdnej brány je určite u nás. Boli sme sa tam pozrieť a treba dodať, že výsledkom bola jedna z najlepších túlačiek za dlhý čas. 01/07/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Veľké paseky pod Roštúnom Niektorí čitatelia si možno poklopkajú po čele – Pali sa zbláznil a píše o nejakej bezvýznamnej lúke pod bezvýznamným kopcom v bezvýznamnom pohorí v malej bezvýznamnej krajine. Ale to je len uhol pohľadu. Raz dávno som ju zazrel z diaľky, rozbúchalo sa mi srdce a vedel som, že si nedám pokoja, kým relatívne pustú časť Karpát nenavštívim. Vlastne by som článok zaradil do mojej edície Skryté poklady Malých Karpát. 27/06/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu. dnes Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Extra Štátne lesy TANAP-u neuznávajú niektoré pralesy a rúbu v nich Kým LESY SR v pralesoch vymapovaných občianskym združením PRALES nezasahujú, ich sesterská organizácia Štátne lesy TANAP-u spochybňuje existenciu viacerých pralesov a rúbe v nich. ŠL TANAP-u fungujú samostatne, na dohode medzi Lesmi a mimovládnymi organizáciami PRALES a WWF o nezasahovaní v pralesoch sa nezúčastňujú. včera Soňa Mäkká Publicistika
Túra Veľkofatranská magistrála (stretnutie s medveďom) Na Veľkofatranskú magistrálu som sa chcel vydať už od konca jari. Čakal som však na to, kým zmizne posledný sneh z hrebeňa. Koncom apríla som z okna vlaku videl, že na hrebeni je už len pár fľakov snehu, a tak som hneď celý natešený začal vyberať termín, kedy sa tam vyberiem. Rázny škrt cez rozpočet mi urobilo upršané májové počasie, a tak sa sem nakoniec dostávam až v prvom letnom mesiaci jún. 15/09/19 Pavel Forgáč Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 1. časť 09/12/18 18:41 30 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Starohorské vrchy a Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)

  • Počet dní
    • 6

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2004 m n. m. – Chopok

    • min: 882 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 5595 m

    • klesanie: 5692 m

  • Vzdialenosť
    • 96 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 07.10.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8784 ° SŠ
      dĺžka: 19.2235 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.85145 ° SŠ
      dĺžka: 20.19917 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.86205 ° SŠ
      dĺžka: 19.30491 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.93105 ° SŠ
      dĺžka: 19.46702 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.92652 ° SŠ
      dĺžka: 19.64985 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 48.91338 ° SŠ
      dĺžka: 19.79697 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 48.90148 ° SŠ
      dĺžka: 20.02304 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Prístrešok Hiadeľské sedlo, Útulňa Ďurková pod Chabencom, Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom

  • Voda
    • Útulňa pod Kečkou, Hiadeľské sedlo, Útulňa Ďurková, Chata gen. M. R. Štefánika

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Banská Bystrica (vlak, bus) - Donovaly (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.18 (0.38)