Odchod do Karibiku - piatok 1.3.2002

Posledné dni pred odchodom do tropického Karibiku som trávil s rodinou na lyžovačke v rakúskych alpách, odkiaľ sme sa vrátili iba v predvečer odchodu. Rýchle prebalenie zo zimy do leta som mal uľahčené tým, že ostatní členovia posádky zabezpečili spoločný centrálny proviant, transfer na letisko do Schwechatu a ešte aj gitaru na palube. Ráno o 9.20 sa všetci takmer na minútu presne stretávame pri starom zimáku v Bratislave, kde nás čaká pristavený mikrobus s Jozefom Brezinom ako šoférom. Kapitán lode Juraj Šácha konštatuje, že náš dochvíľny príchod dáva záruku, že vytvoríme spolu skvelú posádku a postupne mi predstavuje členov posádky našej 8-miestnej jachty, ktorých som nemal možnosť spoznať na predplavebnom stretnutí. Každý z nás mal na lodi určené svoje nezastupiteľné poslanie.

Juraj Šácha - kapitán
Vlado Bartolčič - 1.dôstojník
Cyril Vaňo - proviantný náčelník a plachtový špecialista
Ernest Gretsch - náčelník PHM
Ľubo Mäkký - zásobovanie a logistika
Andreas Heinzig - honorárny konzul SRN
Rado Heinzig - strojný dôstojník
Vlado Dudlák - kultúra a dokumentaristika

Rado, 29-ročný syn Andreasa, vďaka ktorému som nebol najmladší z posádky, sa pridal k nášmu tímu až vo Viedni na letisku. Pred odletom sme si sadli v letištnej hale na pivo a to bol moment, kedy sme si uvedomili, že odteraz sme už spolu na jednej lodi.

Ostrov Martinique je francúzska kolónia a tak sa našim osudom stala na chvíľu spoločnosť Air France, ktorá nás najprv dopravila do Paríža na letisko CDG. Odtiaľ sme mali transfer na letisko Orly, odkiaľ sme sa potom ako orly vzniesli ďalej smerom na Atlantik.

Transoceánske lety majú vždy svoje osobité "čaro", najmä ak sa letí jumbom - dobytčákom, v ktorom sa vezie vyše 500 pasažierov. Mal som lístok do 59.-teho radu vedľa talianskeho manželského páru z Janova. Na moje prekvapenie mladí Taliani vymenili pri večeri dobré francúzske víno za pivo. Že by vlastenectvo a národná hrdosť? V lietadle je kopa detičiek, nie všetky sa podarilo rodičom uspať a tak pri prechádzke lietadlom ich rozosmievam svojimi grimasami. Jednému černochovi sa spravilo nevoľno, ležal v uličke, letuška mu merala tlak a trochu ho kriesila. Ja som zakotvil nakoniec v zadnej časti lietadla, kde sa zišli aj ďalší členovia našej posádky na pohárik akcelerátora. Cestovali s nami aj ďalší slovenskí jachtári, 10-členná posádka bratskej jachty s kapitánom Igorom Chrapčiakom. Napriek početnej slovenskej komunite, najmä v zadnej časti lietadla, sme netvorili ani len 4% cestujúcich. Aj keď sme leteli cez oceán, jednalo sa o vnútroštátny let z Francúzska do Francúzska. Keď raz bude Slovensko v EÚ, tiež budeme lietať na Martinique ako domov.

Po chvíli driemania som precitol s pocitom, že lietadlo padá dole. To sme s našim kolosom začali klesať na pristávanie. Po polhodine sme bezpečne pristáli na karibskej pôde. Hodinky posúvame späť o 5 hodín, masa ľudí v lietadle vstáva a dáva sa do pohybu. Detičky sú zväčša nervózne, nevyspaté a revú a revú a letušky nás pozdravujú "orevúár", "orevúár".

Na letisku kompletujeme našu batožinu vrátane centrálnych krabíc s proviantom. Jedna krabica je vlhká, rozbila sa v nej zaváranina s utopencami. Za krátko sa obe slovenské posádky presúvame dvomi mikrobusmi z letiska 31km do Mariny, kde nás vyložili v prístave a prekladáme batožiny do pripravených lodí. Naša loď GIB´SEA je dlhá 43 stôp (1 stopa = 30,5 cm), má 4 kajuty a volá sa Laurentzia. Vedľajšia posádka má ten istý typ jachty s piatimi kajutami, dĺžkou 51 stôp a menom Francesca. Pred polnocou odchádzame do prístavnej krčmičky a potom sa ukladáme v kajutách na našu prvú noc na jachte. O svoju kajutu na korme (= v zadnej časti lode) sa delím s kapitánom.