Nočná plavba na Martinique, návrat do domovskej mariny - pondelok 11.3.2002

Tesne po polnoci je väčšina posádky na nohách, dvíhame kotvu, na motorový pohon opúšťame Marigot Bay a St.Luciu a zakrátko vyťahujeme plachty.

Plánovaná trasa bola ceruzkou zakreslená do mapy. Službukonajúci sledujú počas plavby priebežne polohu lode a korigujú prípadný odklon. Keď sú plachty hore, motor sa vypína a ja idem spať. Hore ostáva prvá služba a kapitán. Jazda je plynulá, nie sú žiadne problémy, kapitán ide spať tiež krátko po mne. Okolo pol štvrtej ráno ma prebudí pošteklenie na nohe, vidím kapitána ako opúšťa kajutu. Reflexne vstávam, zapínam si istiace harnesy a stúpam pomaly hore do kokpitu. Kam ideš? - pýta sa ma kapitán, ktorý leží v salóne. Zobudil si ma do služby, nie? - zdôvodňujem svoju aktivitu. Nie, nebudil som Ťa, iba som si bol zobrať z kajuty deku, prepáč. - objasnil kapitán celú situáciu. Aha! Ale keď už som bol v harnesoch pri kokpite, skontroloval som polohu lode a vyšiel hore k službukonajúcim kamarátom Cyrovi a Ernestovi. Bola prenádherná noc, jasné hviezdy tropickej oblohy nad nami s dominantným Orionom, more okolo bolo v celku pokoj7né, vietor priaznivý. Na oblohe bolo vidno aj Veľký Voz a tesne nad severným obzorom presne na severe bolo vidno Severku. Pred nami svietil Martinique, za nami St.Lucia. Cyro ma informoval, že počas služby asi pred pol hodinou stihli riadne premoknúť, takže aj oni si vážili peknú jasnú oblohu nad nami. Po štvrť hodine som opäť zaliezol do kajuty a zaspal.

Pred šiestou ma zobudil kapitán, tentokrát už zámerne, aby som prišiel vystriedať v službe Ľuboša. Istím sa hore o prístrojový panel. Plavba je stále pokojná, prichádza brieždenie. Približujeme sa k pobrežiu s plánom zakotviť v zálive Case Pilot za hlavným mestom. Rýchlo vychádza slnko, kapitán schádza do podpalubia skontrolovať polohu a kurz. Ja ostávam za kormidlom a smerujem loď na plachtách do zálivu. Informačný panel predo mnou mi ukazuje kurz lode, rýchlosť lode, celkovú preplávanú vzdialenosť, smer a rýchlosť vetra, hĺbku vody a sklon kormidla. Po zakotvení varíme vodu na kávu, budíme posádku a pripravujeme raňajky.

Týmto zálivom Case Pilot sme dosiahli zároveň našu najsevernejšiu polohu 14°38´33´´ SZŠ. Kapitán Šácha otvára Captaina Morgana (miestny rum) a posádka si slávnostne pripíja zborovým HÚÚÚP. Aj za Neptúna, aj za kamarátov, čo už nie sú medzi nami ...

O 9.45 pokračujeme ďalej pri pobreží smerom k našemu domovskému prístavu. Cestou vchádzame do veľkého zálivu hlavného mesta Fort-de-France. Okolo nás šantia windsurfisti, obchádzame väčšiu vojenskú loď, resp. ona obchádza nás a vyväzujeme sa na mólo oproti starej pevnosti, ktorá dala meno tomuto mestu. Pôvodné hlavné mesto ostrova bolo zničené začiatkom storočia erupciou sopky, preto Fort-de-France je mladé a moderne vybudované hlavné mesto.

Vedľa nás kotví navlas taká istá jachta ako naša Laurentzia - GIB´SEA 43, akurát, že má na palube čamac. Jej posádku tvoria štyria mladí urastení Taliani. Kapitán ide vybaviť vstupné formality, traja ideme s ním na výsadok kúpiť chlieb, pohľadnice a pozrieť si trošku civilizácie. Už na prvý pohľad je Martinique iný ako ostrovy, ktoré sme navštívili južnejšie. Francúzska správa tu má blahodarný vplyv na životnú úroveň, ktoré je porovnateľná s európskou. Žiadni otravní domorodci, vybudovaná infraštruktúra, bankomaty, príjemní ľudia, pekné baby, francúzština, Euro, čapované pivo.

Zastavenie v meste bolo príjemným osviežením, avšak časovo už nestíhame vyplávať na oceán. Dvíhame kotvu, dávame krátke kúpanie na mori za prístavom a plachtíme okolo ostrova. Pozorujeme poobedňajším slnkom nádherne osvetlený Rocher du Diamant, osobitý ostrov tesne pri Martinique. Čas je neúprosný, na plachtenie ho už veľa neostáva, navyše smerom k prístavu máme takmer priamy protivietor. Kašeme dolu plachty a zapíname motor. Doplachtili sme, ale máme aspoň priamy kurz do prístavu, aby sme stihli prísť do tmy. Konzultujeme s kapitánom, či ideme na posledný večer na jachte ešte zakotviť niekam do romantiky osamelej zátoky alebo do civilizácie prístavu. Po toľkých dňoch v divočine prevláda túžba po civilizácii a tak náš kurz na prístav je definitívny.

Prechádzame okolo rekreačného klubového strediska St.Anne, kde pre rekreantov práve predvádzali podvečerné animácie na vodných lyžiach. Tam by som si vedel predstaviť rodinnú dovolenku. Náš prístav sa už z diaľky hlási lesmi štíhlych stožiarov zakotvených plachetníc. Sú ich tam doslova stovky. Parkujeme na čerpacej stanici, aby sme dotankovali ale prichádzame žial 5 minút po záverečnej a francúzsky pracovník už má maňana. Kapitán rozhodne, že tu ostaneme parkovať aj cez noc, aby sme boli ráno prví na rade.

Prístav žije svojim čulým jachtárskym životom. Všetci členovia posádky sa už tešia nedočkavo na pevninu a pohodu v prístave. Dotyk s pevninou je pre mňa impulzom na obutie tenisiek a bežeckého oblečenia. Kapitán mi dáva súhlas a tak vybieham po dlhšej dobe na relaxačný tréning. Keď stúpam poklusom po strmej ceste nad prístavom, nostalgicky si uvedomujem, že sme už doplávali. Naša jachtárska odysea v Karibiku sa po 465 námorných míľach (861 km) práve skončila. Večer sme na lodi pripravili špagety a využili sme možnosť sprchy v prístave.

Najedení, čistí a zbavení morskej patiny sme spoločne ako posádka vyrazili do prístavného pubu. V pube už bola aj ďalšia slovenská posádka a nejakí Česi z katamaranu. V pube bolo živo, uvoľnenú a tanečnú atmosféru vytváral hráč na klávesy, ktorý vyzeral ako Elton John a perfektne spieval. Mal výborný repertoár, nálada gradovala od pesničky k pesničke. Kde-tu sa tancovalo, niektorí ľudia stáli na stoloch, spevák žal obrovský aplauz. Prístavný pub bol otvorený smerom k moru, z drevenej konštrukcie stál tesne pri brehu, pod nami sme videli medzi doskami vodu. Spievali sme spolu s umelcom. Cyro fotil momentky našej posádky, spevák chodil medzi ľuďmi a bol naozaj skvelý zabávač. Keď dohral a rozlúčil sa, ľudia mali tendenciu spievať ďalej aj bez neho. Keď začujeme chabé české pokusy o spev z vedľajšieho stola, nedá nám to a nastupuje naša zborová zmiešaná folklórna úderka. Daria sa nám trojhlasy a naša posádka postupne preberá štafetu robenia zábavy po odišlom umelcovi. Česi pri našich horehronských a iných pesničkách ožívajú. Je medzi nimi aj jedna profesionálna operná speváčka, ktorá si presadá k nášmu stolu a nástojčivo nás vyzýva: Kluci, zaspívejte ještě čardáš! Spievame radi a nálada ďalej graduje aj bez umelca. Naše výkony oceňuje aj miestny obsluhujúci personál. Náš spev zneje celým prístavom. Je čas pomaly sa odobrať na loď a tak náš kapitán na počesť domácich začína spievať Marsejézu. V podaní našeho zmiešaného zboru je to strhujúca bodka celého večera. Domáci šalejú od nadšenia, zbehli sa aj ďalší domorodci z okolia, spontánne nám vytvárajú pri odchode špalier cez ktorý opúšťame pub. Na konci špaliera stojí čašníčka z pubu a každému z nás dáva francúzsku trojpusu na líčka. Prežili sme nezabudnuteľný záverečný večer.